Reklama
Reklama

O demokracii

Demokracia, jedna z historických foriem riadenia spoločnosti, je v súčasnosti považovaná za ideálnu, resp. v rámci možností a všakovakých ľudských vlastností za najlepšiu možnú. (Známa je sentencia: Demokracia je to najlepšie, čo doposiaľ ľudstvo vymyslelo.) Je to však naozaj tak? Plní dnes úlohy, pre ktoré pôvodne vznikla?
Počet zobrazení: 563
9-m.JPG

Demokracia, jedna z historických foriem riadenia spoločnosti, je v súčasnosti považovaná za ideálnu, resp. v rámci možností a všakovakých ľudských vlastností za najlepšiu možnú. (Známa je sentencia: Demokracia je to najlepšie, čo doposiaľ ľudstvo vymyslelo.) Je to však naozaj tak? Plní dnes úlohy, pre ktoré pôvodne vznikla? Drvivá väčšina čo i len trochu súdnych ľudí si (minimálne) v kútiku duše uvedomuje jej nedostatky. Nikto nebude namietať, keď si pomôžem síce ničím nepodloženými, no napriek tomu približne reálnymi a možno aj tak ešte zhovievavými číslami: 50 – 60 % populácie tvorí ten povestný pospolitý, nebojím sa napísať prostý ľud, ktorý v podstate o politickom dianí okolo seba nielenže nemá ani potuchy, ale nemá na jeho chápanie ani dostatočné intelektuálne vybavenie. Napriek tomu má väčšina jeho členov volebné právo a práve tejto najpočetnejšej skupine ľudí sa musia pred voľbami najväčšmi zaliečať všetky politické strany, ktoré majú záujem podieľať sa na moci. To je ten najeklatantnejší dôvod, prečo sú volebné kampane poväčšine také infantilné a stupídne. Hoci si uvedomujem, že sa o tejto mase nevyjadrujem príliš lichotivo, niet sa čoho báť, keďže nikto z nich nečíta tieto riadky – ak vôbec, tak si bezmyšlienkovite listujú v nejakom bulvárnom denníku či obrázkovom týždenníku. Ďalších cca 30 % percent obyvateľstva (to je tá tzv. stredná trieda – podnikatelia, učitelia, lekári atď.) síce mozgovú kapacitu na samostatné uvažovanie o veciach verejných má, ale využíva ju skôr na bohumilejšie a nepochybne ušľachtilejšie činnosti – vo voľnom čase sa venuje radšej rodine alebo trebárs kultúre. Ťažko si predstaviť, že napríklad taký chirurg po celodennej záťaži na sále otvorí po príchode domov noviny horúčkovito zhľadúvajúc najnovšie informácie o situácii na Blízkom Východe (ktoré v korelácii s inými povedzme aj zákulisnými udalosťami môžu mať dosah aj na stredoeurópsky región), pričom má pustenú niektorú zo zahraničných spravodajských televízií... Namiesto časovo (i mentálne) náročných kontemplácií o politike uprednostní nejaký zábavný program v TV, pričom si už ani neuvedomuje, že mu je pritom druhá signálna sústava v podstate nanič. Napokon, niet sa mu čo čudovať. Podobne ťažko predstaviteľná je však aj situácia, že by o kruciálne dôležitých operáciách rozhodoval vox populi, ktorý o medicíne nemá ani šajn. Mal by byť rezultát tohto hlasovania pre chirurga nevyhnutne záväzný? Ak však aj uznáme principiálnu kvintesenciu demokracie – vôľu ľudu, nemôžeme nevidieť jej ďalší evidentný nedostatok: demokracia je večný chaos. Predstavme si vývoj, eventuálne „pokrok“ ľudstva sťaby loď, pri ktorej kormidle sa strieda vždy iná skupina. Po dlhšom či kratšom vládnutí pravice, ktorá našu pomyselnú loď smeruje doprava (a povedzme do istej miery aj dopredu), prichádza zákonite ľavica, ktorá pootočí kormidlo zase na svoju stranu. Nebolo by snáď najlepšie napredovať priamočiaro? Navyše, je neodškriepiteľným faktom, že demokracia sa môže šíriť iba a výlučne fascináciou, nikdy nie indoktrináciou. Stačí sa pozrieť napríklad na dnešný Irak... Ektopická demokracia naoko funguje (zo všetkých legálnych a iných zásahov USA do vnútorných záležitostí iných štátov) azda iba v povojnovom Nemecku. Aj to iba preto, že jedine Nemecko už demokraciu založenú na princípe plurality predtým zažilo. Prizrime sa aj na nám najbližšie Slovensko. „Aplikovaná demokracia“ v tuzemských pomeroch znamená, že voľby pravidelne vyhrávajú populisti, skrátka tí, ktorí nasľubujú najviac (pozor, tento princíp však platí kdekoľvek na svete!). Rok 2002 bol doteraz nepochopiteľnou výnimkou, možno aj v duchu hesla: voľby vyhrávajú tí, ktorí počítajú hlasy, ktovie... Každopádne sa všetko čoskoro vráti do normálu, takže po charizmatickom Mečiarovi, protimečiarovskej opozícii (s jej povestnými dvojnásobnými platmi a inými nezmyslami), ktorá sa tiahla naprieč celým politickým (a iným) spektrom, sa ku korýtku čo nevidieť dostane súdruh Fico. Úplne mu na to stačí denno-denne „hovoriť ľuďom z duše“ – nasľubovať všetko, čo im vidí na očiach. Vivat, demokracia! Napokon, všetky veľké spoločenské systémy a totalitárne ideológie využívali (či skôr zneužívali) túto do neba volajúcu naivitu a volatilitu „jednoduchých“ ľudí. Začnúc kresťanstvom, ktoré sľubovalo (a stále sľubuje!) blahoslavenie chudobným duchom (lebo len ich bude kráľovstvo nebeské!...), pokračujúc komunizmom, ktorý sľuboval kráľovstvo svetlých zajtrajškov, a končiac fašizmom, ktorý (ústami führera) bľabotal čosi o celosvetovej Ríši, ktorej prosperita nebude poznať hraníc... Ďalšou kapitolou sú médiá. Všimnime si, že v médiách sa NIKDY (sic!) neobjaví myšlienka, že demokracia možno nie je ten najlepší spôsob usporiadania spoločnosti. Prečo? Pretože hlavnou úlohou médií vo vyspelých krajinách je zachovanie súčasného status quo v spoločnosti. Každé médium napokon sleduje cieľ svojich majiteľov – a tým je bez výnimky zisk. Nijaký majiteľ si teda nepraje destabilizáciu systému, v ktorom prosperuje. Médiá (ergo propaganda) sú vlastne v demokracii tým, čím bol kyjak v totalitnom štáte, t. j. propagandistickými spôsobmi viesť verejnosť k súhlasu s takými vecami, ktoré by inak nechcela. Médiá totiž nie sú len „extenziou ľudských zmyslov“, ako ich kedysi vcelku eufemisticky nazval MacLuhan, ale tiež plnia – či sa nám to páči, alebo nie – funkciu „producentov“ informácií vedľa tradičných funkcií, ktoré im prisudzujeme: distribúcia informácií, ovplyvňovanie verejnej mienky a v širšom zmysle kultúrnej úrovne vôbec. Aj v iných typoch sociálnej komunikácie (každý nech si doplní príklady podľa ľubovôle) je evidentné, že dôvera v kompetenciu komunikátora má kľúčovú úlohu – teda aby informáciu, o ktorú primárne v danej situácii ide, príjemca akceptoval ako relevantnú. Podobne ako v jaskyni pripútaní ľudia, ktorí nemôžu vidieť viac než tiene, sú ľudia večer pripútaní v kreslách, odkázaní na „obrazy“ vysielané televíziou bez toho, aby mohli zazrieť „predlohu“. Skúsim načrtnúť ešte jednu nie novú, ale rozhodne zaujímavú tézu – slabinu demokracie. Porovnajme štát s podnikom. Podnik má tiež svoju exekutívu, dozornú radu a objekt záujmu. Keď sa v ňom však rozhoduje, najviac hlasov a právomocí má subjekt, ktorý vlastní najviac akcií, prípadne iných aktív, ktorými daný podnik disponuje. Prečo to tak nie je aj v štáte? Prečo má hlas nezamestnaného rovnakú váhu ako hlas podnikateľa, ktorý štát (a štátnych zamestnancov) dotuje nepomerne vyššími sumami? Ale našťastie, ako tvrdí Michels, väčšina fungujúcich organizmov v demokratickom štáte nemá a ani nebude mať demokratickú štruktúru. Demokracia už skrátka neháji s takou vervou uplatňovanie (pôvodne ušľachtilých) princípov, ktoré zdôvodňujú jej existenciu. V tejto súvislosti by sa dalo spísať stohy papiera o „demokratickom deficite“ v Európskej únii, ktorej sme už niekoľko mesiacov súčasťou a kde budú o našich životoch (čoraz viac) rozhodovať technokrati z Bruselu, ale prenechajme to radšej ultrakonzervatívnym euroskeptikom. Na ešte lepšiu ilustráciu si radšej predstavme hypotetickú situáciu: o každom probléme by ľudia rozhodovali formou priamej demokracie. Keby sa napríklad vynorila vo vašom okrese otázka, čo s uvoľneným pozemkom, všetci jeho obyvatelia by mohli slobodne hlasovať, ako sa s ním naloží. Okrem zopár marginálnych hlasov odborníkov, ktorí by boli povedzme za prepotrebnú čističku odpadových vôd, drvivá väčšina by si vybrala hlúposti (napr. plaváreň alebo ďalší hypermarket s McDonaldom), ktoré by do pol roka kvôli objektívnym príčinám skrachovali. A takto by to pokračovalo, až kým by si niektorí vplyvní ľudia neuvedomili, že to s tými demokratickými ideálmi trochu „prepískli“ a následne odstavili plebs od procesu rozhodovania. Uznávam, priveľmi zjednodušený príklad, ale asi takto nejako sa ľudstvo dostalo od polis, kde sa poslanci losovali, k dnešnej rafinovane „modifikovanej“ forme demokracie. Je za tým však logika. Pri hlbšom zamyslení nie je za tým ťažké nájsť veľmi naliehavý princíp, a to ten, že väčšina obyvateľstva je skutočne príliš hlúpa na to, aby mohla politike rozumieť. Keď sa bude ďalej pokúšať riadiť si veci sama, spôsobí si len čoraz väčšie ťažkosti. A je teda nemorálne a nesprávne jej to dovoliť. To je tá istá logika, podľa ktorej je nesprávne dovoliť trojročnému dieťaťu prebehnúť cez cestu. Nedoprajete mu takú slobodu, pretože tú slobodu nevie zodpovedne využiť. Táto metafora však nie je samoúčelná, môžeme v nej nebojácne pokračovať: je to ako s dieťaťom, ktoré nechce ísť k zubárovi. Je to preň užitočné, ale je príliš hlúpe na to, aby si to uvedomilo, a keby malo tú možnosť, rozhodlo by sa neísť. Preto ho treba usmerňovať. Stačí si za dieťa dosadiť masy ľudí, ktoré jednoducho NEVEDIA, ČO JE PRE NE DOBRÉ. Potrebujú vedenie. Zároveň však potrebujú mať pocit, že si ho môžu vybrať. Výsledkom tejto rovnice je demokracia. Jednoduché, nie? Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama