Spor o „ázijský spôsob výroby“
Niekedy v druhej polovici 50. rokov predminulého storočia Marx s Engelsom zistili, že svetové dejiny sa jednoducho nedajú vpratať do jednotnej, univerzálne platnej schémy. Pri charakteristike svetových dejín nepoužívali pojem „spoločensko-ekonomická formácia“, ale „spôsob výroby“. Podľa ich názoru v dejinách existoval ázijský, antický, germánsky a kapitalistický spôsob výroby. O prvotnopospolnej spoločnosti ešte nemali dostatočné informácie. Až neskôr Engels na základe Morganovej práce napísal knihu Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, kde sa pokúsil o analýzu prvotnopospolnej spoločnosti. Tieto Marxove a Engelsove názory rozvinul priekopník marxizmu v Rusku Georgij Plechanov. Jednak musel upozorniť, že pojem „ázijský spôsob výroby“ nebol celkom presný, pretože podobné zriadenie bolo aj v predkolumbovskej Amerike, no aj v Rusku. Na rozdiel od antického spôsobu výroby, kde existovalo súkromné vlastníctvo pôdy a hlavnou pracovnou silou boli otroci, ktorých otrokári vlastnili podobne ako veci, ázijský spôsob výroby charakterizovalo štátne vlastníctvo pôdy, roľníci žili v občinách a vládu bolo možné charakterizovať ako „orientálnu“ despociu. Plechanov zdôrazňoval, že Marxov a Engelsov pojem „ázijský spôsob výroby“ sa vzťahoval aj na Rusko, kde preto politika sociálnych demokratov mala byť zameraná inak ako v západnej Európe, hlavným cieľom mala byť buržoáznodemokratická revolúcia, ktorá by v Rusku nastolila kapitalizmus, a prechod k socializmu by bol aktuálny až v neskoršej budúcnosti. V. I. Lenin, ktorý sa honosil svojím bojom proti revizionizmu, sám podstatným spôsobom zrevidoval Marxov a Engelsov výklad svetových dejín. Kým oni ho videli ako zložitý proces, ktorý mohol mať veľa zákrut, Lenin koncepciu založenú na pojme „spôsob výroby“ nahradil koncepciou „spoločensko-ekonomickej formácie“; namiesto zložitého prúdu tu mali byť akési schodíky, po ktorých malo kráčať celé ľudstvo bez výnimky. Túto koncepciu neskôr kritici nazvali „piatičlenka“. Celé ľudstvo malo prejsť prvotnopospolnou, otrokárskou, feudálnou, kapitalistickou a potom komunistickou formáciou. Dnes vidíme, že nešlo iba o teoretický spor – nahrádzanie skutočného poznania akousi umelou schémou, do ktorej sa mala vpratať nielen minulosť, ale aj budúcnosť ľudstva, malo tragické dôsledky, a to nielen pre obete realizácie tejto koncepcie, ale nakoniec aj pre samotných realizátorov. Kým pre Plechanova pojem „ázijský spôsob výroby“ mal predovšetkým slúžiť ako východisko pre pochopenie úrovne a stavu Ruska, Kautsky sa pokúsil o širšie postavenie otázky, uvedomil si, že prvé veľké civilizácie vznikli v údoliach veľkých riek, ako bol Níl, Eufrat a Tigris, Ganga alebo Žltá rieka. Preto vyslovil hypotézu, ktorú však nerozvinul, či práve úloha štátu pri zavlažovaní a hospodárení vodou nemala často kľúčový význam v prípade civilizácií zaraditeľných pod „ázijský výrobný spôsob“. Diskusia z 20. a 30. rokov minulého storočia Diskusia, ktorá prebiehala v 20. a 30. rokoch minulého storočia medzi marxistickými teoretikmi, mala dva ciele, ktoré sa do istej miery krížili. Na jednej strane tu bolo úsilie podať marxistický výklad svetových dejín, no na druhej strane odôvodniť politiku Komunistickej internacionály. Októbrová revolúcia v Rusku nebola síce signálom pre revolúciu vo vyspelých krajinách, ale hlásili sa k nej mnohí vodcovia národnooslobodzovacích hnutí. Bol to nielen Mao Ce-tung alebo Hočimin, ale napríklad aj Sunjatsen alebo Nehrú. V týchto nádejach Kominterny mala kľúčový význam Čína nielen vzhľadom na svoju veľkosť a počet obyvateľstva, ale aj na význam v globálnej svetovej politike. Diskusie o charakteristike spoločností v orientálnych krajinách a najmä v Číne v 20. rokoch ovplyvnili práce Maxa Webera. Pod ich vplyvom významný sovietsky ekonóm (mimochodom maďarského pôvodu) Eugen Varga uverejnil v roku 1925 vedeckú štúdiu, kde upozornil na špecifiká čínskej spoločnosti. Kľúčový význam v nej mala roľnícka občina, vládnucou triedou boli vzdelanci, ktorí sa jej príslušníkmi stávali na základe úrovne znalostí, a formu štátu do značnej miery ovplyvňovala nutnosť hospodáriť s vodou. Do tejto diskusie vstúpil na začiatku 20. rokov mladý nemecký sinológ a sociológ K. A. Wittfogel. Keď sa dozvedel o tom, že Marx s Engelsom vytýčili koncepciu ázijského spôsobu výroby, začal sa k nej hlásiť. Zároveň naň mali značný vplyv Weberove názory. O analýzu čínskej spoločnosti sa chcel pokúsiť v diele Hospodárstvo a spoločnosť v Číne. Jej prvý diel však vyšiel až krátko pred nacistickým prevratom. V roku 1957 vyšlo jeho hlavné dielo Východný despotizmus. Hoci neskôr Wittfogel prehodnotil svoj vzťah k marxistickej teórii ako celku, po celý život bol stúpencom koncepcie ázijského spôsobu výroby. Vo svojej kľúčovej práci tvrdil, že v Oriente existovala „hydraulická spoločnosť“, ktorej základom bolo využívanie vody ázijských veľtokov. V tejto spoločnosti vládla všemocná byrokracia, na jej čele stál despota. Pretože (podobne ako dávno pred ním Plechanov) dejiny Ruska po mongolskom vpáde zaradil k dejinám Orientu, bol označovaný za „zúrivého antikomunistu“. Na úrovni Kominterny sa s koncepciou ázijského výrobného spôsobu skoncovalo niekedy v druhej polovici 20. rokov. V roku 1928 VI. zjazd Komunistickej strany Číny sa od tejto koncepcie oficiálne dištancoval. Hoci „piatičlenku“ formálne prijal aj Mao Ce-tung a až do jeho smrti bola oficiálnou koncepciou aj v ČĽR, ako vodca revolúcie postupoval inak. Kým v ruskej revolúcii jej hybnou silou bolo robotníctvo v Petrohrade a Moskve, v Číne to bola typicky roľnícka revolúcia, ktorá vychádzala z vidieka a mestá dobyla až v poslednej fáze občianskej vojny. V ZSSR sa nakoniec prijalo veľmi kuriózne riešenie sporu. Keďže Marx s Engelsom naozaj túto koncepciu hlásali, začalo sa tvrdiť, že ju zastávali iba po krátke obdobie a potom sa jej vzdali. Vykonštruovalo sa tvrdenie, že Engels v knihe Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, ktorú písal na základe Marxových poznámok, túto koncepciu zavrhol. V skutočnosti však šlo o niečo iné, stalinizmus bezprostredne naozaj nadväzoval na „aziatske“ tradície v ruských dejinách, pripustenie tejto koncepcie by znamenalo umožniť do istej miery kritiku stalinizmu z autentických marxistických pozícií. Koľkými základnými historickými etapami prešla Čína? Európu s duchovným bohatstvom čínskej kultúry a civilizácie oboznámili jezuiti. Je tu však zdanlivý paradox, čínskou civilizáciou boli rovnako nadšení osvietenci v 18. storočí. Až v 19. storočí, keď sa začínal tragický konflikt medzi Čínou a západnými mocnosťami, možno až nekritický obdiv začína nahrádzať rovnako nekritické zavrhovanie. Napríklad kým ešte nemecký filozof Leibniz obdivoval čínsku kultúru, Hegel ju šmahom zavrhoval. Vyjadril názor, že východné spoločnosti, a predovšetkým čínska, sa ocitli v stave trvalého spánku či dokonca skamenelosti. Ani Marx s Engelsom sa nedokázali v dostatočnej miere dištancovať od pocitov prevahy západoeurópskej kultúry a to poznačilo aj ich koncepciu ázijského spôsobu výroby. Samotná Čína má niekoľko neopakovateľných zvláštností. S najväčšou pravdepodobnosťou možno tvrdiť, že je to jediný autochtónny národ na svete. Dokonca je možné, že jeho priamym predkom bol Sinathropus, ktorý pochádza z obdobia okolo pol milióna rokov pred našou érou. Určitá súhra geografických faktorov spôsobila, že čínska civilizácia sa vyvinula v takmer úplnej izolácii. V Číňanoch to vyvolalo ilúziu absolútnej kultúrnej prevahy. Je však nepochybné, že hoci čínske územie niekoľko ráz dobyli cudzí útočníci, medzi nimi Mongoli a Mandžuovia, museli sa nakoniec prispôsobiť čínskej kultúre. Čínsky systém, ktorý trval fakticky až do vzniku Čínskej republiky v roku 1912, bol nastolený niekedy za dynastie Chan, okolo rokov 206 – 220 pred n. l. Pred ňou vládla dynastia Čchin, ktorá po období Bojujúcich štátov zjednotila Čínu. Oficiálnou filozofiou tejto dynastie bol tzv. legizmus (po čínsky fa-ťia). Hoci sme už naznačovali, že v konfrontácii s klasickými politickými systémami starovekého Grécka alebo Ríma v Oriente išlo nepochybne o despotické systémy, veľmi nepreženieme, ak by sme štát založený na filozofii fa-ťia charakterizovali ako totalitný. Lenže pokus o nastolenie takéhoto štátu zlikvidovalo všeľudové povstanie. Takže periodizácia čínskych dejín vyzerá tak, že niekedy od 21. storočia pred n. l. do roku 480 existoval akýsi čínsky starovek, v období 480 – 222 pred n. l. prebiehal ozbrojený boj medzi viacerými štátmi, kto sa stane pánom krajiny, no od roku 206 pred n. l. až do 20. storočia existoval systém, ktorého základy sa v podstate nemenili. Nemožno ho však charakterizovať ako strnulý, do Číny vpadali barbari, prepukali ľudové povstania, mnoho Číňanov prijalo budhizmus, ktorý sa líšil od oficiálnych čínskych predstáv. Konfucianizmus a učenci V období Bojujúcich štátov vzniká v Číne viacero filozofických systémov. Už som spomínal teóriu totalitného systému vo filozofii fa-ťia. Najvýznamnejšími sa však stali konfucianizmus a taoizmus. Konfucianizmus bol takpovediac oficiálnou štátnou ideológiou, kým taoizmus ho veľmi jemne a poeticky kritizoval. Podľa historických dokumentov sa čínska spoločnosť delila na „štvoraký ľud“ (s´-min). Ťažko povedať, či by sme čínske slovo min v tejto súvislosti mali prekladať ako „trieda“. Na najvyššom poste stáli vzdelanci, potom boli roľníci, pod nimi remeselníci a na najnižšom stupienku sa nachádzali obchodníci. Učenci mali v rukách politickú moc a svoje postavenie získavali na základe vzdelania. Za šľachtu by sme mohli nanajvýš označiť príslušníkov cisárskeho dvora, no s pádom dynastie šľachtici strácali svoje postavenie, kým, bez ohľadu na politické zmeny, vladári hľadali oporu v učencoch. Najmä u francúzskych osvietencov v 18. storočí tento čínsky systém vyvolal nadšenie. Lenže mal niekoľko nedostatkov. Hoci čínskych učencov nemôžeme porovnávať s kňažstvom, či by to už boli indickí brahmani (ktorí svoje postavenie získavali už len svojim narodením), alebo kňazi v Európe, pretože základ čínskej civilizácie bol nenáboženský, predsa len učenci boli predstaviteľmi skostnateného dogmatizmu. Súbor klasických čínskych kníh Päťknižie bol pre nich zdrojom všetkej múdrosti. J. J. Rousseau polemizoval s idealizáciou postavenia učencov v Číne. Upozorňoval, že napriek všetkému bola u nich v čase mandžuskej dynastie mimoriadne rozšírená korupcia. Pravda, čínska spoločnosť mala niektoré pravidlá, ktoré mali korupcii medzi učencami zabrániť. Napríklad keď učenec vykonal štátne skúšky a získal vedeckú hodnosť oprávňujúcu na to, aby si nárokoval nejaký úrad, nesmel pôsobiť v rodnej provincii. Prístup k štátnym skúškam mali zakázaný iba synovia prostitútok. Lenže mimoriadnu námahu si vyžaduje už samotné osvojenie si čínskeho znakového písma. Príprava na štátne skúšky trvala mnoho rokov a ich adept zriedkakedy pochádzal z chudobných pomerov. Hoci roľníci sa teoreticky nachádzali na druhom mieste spoločenskej hierarchie, ich postavenie bolo mimoriadne zlé. Typickým javom čínskych dejín sú povstania zúfalých roľníkov. Postavenie remeselníkov a obchodníkov ukazuje, že mestá v Číne boli iba administratívnymi a trhovými centrami a postavenie príslušníkov týchto tried sa podstatne líšilo od postavenia remeselníkov či obchodníkov v európskych mestách. Spor o ázijský výrobný spôsob nebol iba problémom vedcov, ktorí sympatizovali s marxizmom. Ukazuje totiž, že svetové dejiny nemožno zhrnúť do univerzálnej formulky, spoločnosti v obdobiach, ktoré označujeme ako starovek a stredovek, sa na rôznych miestach našej planéty podstatne líšili. Proces zbližovania rôznych kultúr začal až kapitalizmus... Čo sa týka samotnej Číny, hoci sa tvrdí, že Mao Ce-tung inicioval tzv. kultúrnu revolúciu, aby si upevnil svoju slabnúcu moc, je tu aj ďalší moment – modernizácia Číny vyžadovala zbaviť sa niektorých tradícií, ktoré jej znemožňovali prechod do modernej doby. Hoci si konfuciánska filozofia zaslúži úctu za svoje humanistické posolstvo, jej mimoriadne negatívnou stránkou od samotného začiatku bolo preceňovanie úlohy kultúrnych tradícií Číny a takpovediac posvätenie ich východísk. Taoisti to dokázali iba ironizovať, no nie zmeniť už aj preto, že ideálom taoizmu bola spoločnosť pred vznikom civilizácie.
