Som vo vojne sám so sebou

Posledný rozhovor Jacquesa Derridu Renomovaný francúzsky filozof Jacques Derrida zomrel po ťažkej chorobe v noci z 8. na 9. októbra 2004 vo veku 74 rokov. Necelé dva mesiace pred svojou smrťou poskytol vo svojom dome v Ris-Orange, neďaleko Paríža, posledný veľký rozhovor pre francúzsky Le Monde. Redaktorovi Jeanovi Birnbaumovi porozprával o svojom diele, svojej životnej púti a zanechanej stope. Vaša prítomnosť nebola nikdy taká badateľná ako od leta 2003. Nielenže ste napísali viacero nových diel, ale precestovali ste aj kus sveta, aby ste sa zúčastnili na niekoľkých medzinárodných konferenciách venovaných vašej práci – od Londýna po Coimbru, cez Paríž až po Rio de Janeiro v týchto dňoch. Je vám venovaný už druhý film (Derrida od Amy Kofmanovej a Kirbyho Dicka po veľmi peknom filme D´ailleurs Derrida od Safaa Fathy z roku 2000), rovnako aj viacero špeciálnych čísel, spomeniem len Magazine littéraire či revue Europe a aj zväzok Cahiers de l´Herne obsahujúci mnoho doteraz nepublikovaných článkov, ktorý by sa mal objaviť na jeseň. To je na jeden rok veľa, no aj tak neskrývate, že ste... - ...len to povedzte, dosť vážne chorý, je to pravda, a skúšaný ťažkou liečbou. Ale nechajme to tak, ak s tým súhlasíte, nie sme tu kvôli chorobopisu – či už verejnému alebo súkromnému... Súhlasím. Na začiatku rozhovoru sa najskôr vráťme k Spectres de Marx (Marxove prízraky – Galilée, 1993). Ide o kľúčové dielo tejto etapy vašej tvorby, je venované otázke prichádzajúcej spravodlivosti a začína sa takýmto enigmatickým úvodom: „Niekto, vy alebo ja, vystupuje do popredia a hovorí: konečne by som sa chcel naučiť žiť.“ Odkedy ste vyriekli tieto slová, uplynulo viac ako desať rokov, ako je to s vašou túžbou „vedieť žiť“? - Ústredným motívom knihy je problém „novej internacionály“. Okrem „kozmopolitizmu“, okrem „svetoobčana“ ako nového svetového štátu-národa kniha anticipuje všetky „altermondialistické“ bezodkladnosti, v ktoré verím a ktoré sa dnes ukazujú v lepšom svetle. To, čo som vtedy nazýval „novou internacionálou“, nám vnúti, ako som povedal v roku 1993, veľký počet zmien v medzinárodnom práve a v organizáciách, ktoré riadia svetový poriadok (MMF, WTO, G8 atď., a najmä OSN, v ktorej by bolo prinajmenšom potrebné zmeniť Chartu, zloženie a predovšetkým miesto sídla – najlepšie čo najďalej od New Yorku...). Čo sa týka citovaného výroku („naučiť sa konečne žiť“), prišiel mi na um tesne po dokončení knihy. Pohráva sa, no vážne, s jej všeobecným významom. Naučiť sa žiť, to znamená dozrieť a tiež vzdelávať sa. Ak sa na niekoho oboríme s výrokom „idem ťa naučiť žiť“, znamená to, niekedy s nádychom hrozby, idem ťa formovať, ba až drezírovať. Potom, a na dvojznačnosti tejto narážky mi obzvlášť záleží, sa tento povzdych otvára ťažšej otázke: je možné naučiť sa? vyučiť sa žiť? Je možné naučiť sa akceptovať alebo, lepšie povedané, potvrdzovať život vedeckou disciplínou, učením sa, skúsenosťou alebo experimentovaním? V celej knihe rezonuje táto obava z dedičstva a zo smrti. Sužuje aj rodičov a ich deti: Kedy už budeš zodpovedný? Ako konečne odpovieš svojmu životu a svojmu menu? Teda dobre, aby som odpovedal za seba, bez ďalšieho vyhýbania sa vašej otázke, nie, nikdy som sa nenaučil žiť. Ale vôbec! Naučiť sa žiť, to by mohlo znamenať naučiť sa zomrieť, prijať absolútnu smrteľnosť (bez možnosti spásy, vzkriesenia či vykúpenia) – ako pre seba, tak aj pre iného. Už od Platóna je to jeden z najstarších filozofických imperatívov: filozofovať znamená naučiť sa zomrieť. Verím v túto pravdu bez toho, aby som sa jej podvoľoval. Čím ďalej, tým menej. Nenaučil som sa akceptovať smrť. Všetci sme podmienečne pozostalí (a z geopolitického hľadiska v Marxových prízrakoch dôraz smeruje, vo svete tak nerovnom ako nikdy, najmä k miliardám živých bytostí – či už ľuďom, alebo nie – ktorým je, okrem základných „ľudských práv“ starých už 2 storočia a neustále rozširovaných, odopierané najmä právo na život hoden žitia). Ale čo sa týka schopnosti vedieť zomrieť, v tom ostávam nevychovateľný. Tu som nijako nepokročil, nič som sa nenaučil. Čas odkladu sa rýchlo kráti. Nie iba preto, že som spolu s inými dedičom toľkých veci, dobrých alebo zlých: čoraz častejšie, pretože väčšina mysliteľov, s ktorými ma zvykli spájať, je po smrti, som považovaný za pozostalého: posledný reprezentant „generácie“, generácie šesťdesiatych rokov, čo ma podnecuje, bez toho, aby to musela byť celkom pravda, nielen k námietkam, ale aj k pocitom trochu melancholickej vzbury. Keďže sa však isté zdravotné problémy javia ako čoraz naliehavejšie, otázka prežitia alebo odkladu, ktorá ma prenasledovala doslova v každom okamihu môjho života názorným a neúnavným spôsobom, naberá dnes iné zafarbenie. Vždy ma zaujímala téma prežitia, ktorej zmysel sa nepridáva ani k žitiu, ani k umieraniu. Je prvotná: život je prežitie. Prežiť znamená v bežnom zmysle pokračovať v žití, ale tiež žiť po smrti. Na margo prekladu, Walter Benjamin podčiarkuje rozdiel medzi überleben na jednej strane, prežiť smrť tak, ako kniha môže prežiť smrť svojho autora alebo dieťa smrť svojich rodičov, a na druhej strane fortleben, living on, pokračovať v žití. Všetky pojmy, ktoré mi pomáhali pri práci, predovšetkým pojem stopy alebo priameho svedka, boli spájané s „prežitím“ ako štrukturálnou dimenziou. Tá sa neodvodzuje ani od života ani od smrti. Rovnako ako to, čo nazývam „pôvodný smútok”. Ten nečaká na „skutočnú“ smrť. Použili ste slovo „generácia“. Chúlostivo používaný pojem, ku ktorému sa často vraciate: ako opísať to, čo sa s vaším menom prenáša z istej generácie? - Toto slovo tu používam trochu voľnejším spôsobom. Môžete byť „anachronickým“ súčasníkom minulej alebo budúcej „generácie“. Byť verný tým, ktorých spájate so svojou „generáciou“, stať sa strážcom odlišného, ale aj spoločného dedičstva, to znamená dve veci: predovšetkým držať sa postulátov, eventuálne proti všetkému a všetkým, ktoré zdieľame od Lacana po Althussera, cez Levinasa, Foucaulta, Barthesa, Deleuza, Blanchota, Lyotarda, Sarah Kofmanovú atď.; bez toho, aby sme vymenovali ešte mnohých žijúcich mysliteľov, spisovateľov, básnikov, filozofov alebo psychoanalytikov, po ktorých tiež dedím, a ďalších, ktorí sú ešte istotne v zahraničí, početnejší a niekedy aj bližší. Takto prostredníctvom metonymie označujem nekompromisný a nepodplatný ethos písania a myslenia (Héléne Cixousová nás nazýva „nepodplatní“), bez ústupkov aj voči filozofii, ktorá sa nenechá zastrašiť tým, že by nás verejná mienka, masové médiá alebo čitateľská obec mohli donútiť k zjednodušovaniu alebo potlačovaniu. Odtiaľ prísna záľuba v rafinovanosti, paradoxe a apórii. Táto záľuba ostáva zároveň požiadavkou. Spája nielen tých a tie, ktorých som trochu arbitrárne, to znamená nespravodlivo, menoval, ale celé prostredie, ktoré ich podporovalo. Ide o istý druh predbežne zavŕšenej etapy, a nie jednoducho o tú alebo onú osobu. Toto je potrebné za každú cenu zachrániť alebo oživiť. A dnešná zodpovednosť je naliehavá: vyhlasuje neochvejnú vojnu doxe, tým, ktorým od tejto chvíle hovoríme „mediálni intelektuáli“, tomuto všeobecnému diskurzu formovanému mediálnymi mocnosťami, ktoré samotné sú v rukách politicko-ekonomickej a neraz aj vydavateľskej a akademickej loby. Samozrejme, vždy európskej a svetovej. Odolnosť však neznamená, že sa musíme médiám vyhýbať. Pokiaľ je to možné, treba ich rozvíjať, pomáhať k rôznotvárnosti, pripomínať im túto ich vlastnú zodpovednosť. Popritom nezabúdajme, že v tejto ešte donedávna „šťastnej“ dobe určite nebolo nič nadpozemské. Rozdiely a nezhody besneli aj v tomto prostredí, ktoré bolo všetkým, len nie niečím celistvým, čo by bolo možné zhrnúť napríklad do hlúpeho názvu typu „myslenie z roku 1968“, ktoré dnes často dominuje v novinách či na univerzitách ako heslo alebo hlavný bod obžaloby. Aj keby táto vernosť niekedy nabrala formu nevery a odchýlky, treba byť verný týmto rozdielom, to znamená pokračovať v diskusii. Pokiaľ ide o mňa, ja v nej pokračujem – Bourdieu, Lacan, Deleuze, Foucault ma napríklad zaujímajú oveľa viac ako tí, ktorých presadzuje dnešná tlač (až na výnimky, samozrejme). Udržiavam túto živú debatu, aby sa neznížila a nedegradovala len na očierňovanie a ohováranie. Čo som povedal o mojej generácii, platí samozrejme aj o minulosti, od Biblie k Platónovi, Kantovi, Marxovi, Freudovi, Heideggerovi atď. Ničoho sa nechcem vzdať, skrátka nemôžem. Viete, naučiť sa žiť, to je vždy narcistické: chceme žiť, pokiaľ je to možné, zachrániť sa, pretrvať a pestovať všetky tie veci, ktoré, nekonečne väčšie a mocnejšie ako my sami, sú jednako časťou nášho malého „ja“, aj keď ho presahujú zo všetkých strán. Žiadať ma, aby som sa vzdal toho, čo ma formovalo, čo som mal tak rád, to je ako žiadať odo mňa, aby som zomrel. V tejto vernosti je akýsi pud sebazáchovy. Vzdať sa napríklad obťažnosti formulácie, návyku, paradoxu, dodatočného protirečenia len preto, že to nebude pochopené, alebo ešte skôr preto, že si nejaký novinár, ktorý nevie čítať, dokonca nie je ani schopný prečítať nadpis niektorej knihy, myslí, že čitateľ či poslucháč bude rozumieť ešte menej a že tým utrpí jeho popularita alebo jeho príjem, to je pre mňa neakceptovateľná nehanebnosť. Ani čo by ma požiadali, aby som sa sklonil, nechal sa zotročiť – alebo zomrel z hlúposti. Vymysleli ste formu, spôsob písania o prežívaní, ktorý zodpovedá tejto netrpezlivosti voči vernosti. Spôsob písania o zdedenom sľube, o zachovanej stope a o zverenej zodpovednosti. - Keby som bol vynašiel svoj spôsob písania, urobil by som to ako nekonečnú revolúciu. V každej situácii treba vytvoriť spôsob vhodného výkladu, vynájsť zákon zvláštnej udalosti, brať na zreteľ predpokladaného alebo želaného adresáta; a zároveň sa usilovať, aby toto písanie ovplyvnilo čitateľa, ktorý sa bude učiť čítať („žiť“) to, na čo obvykle zvyknutý nebol. Dúfame, že ho to obrodí, nanovo určí: že bude napríklad bez problémov transplantovať z poetického na filozofické alebo objaví ďalšie spôsoby používania homonym či ľsti jazyka – čo mnohí čítajú tak zmätene, že v tom ignorujú nutnosť čisto logickú. Každá kniha je pedagogikou zameranou na formovanie vlastného čitateľa. Masová produkcia, ktoré zaplavuje tlač a nakladateľov, čitateľa neformuje, predpokladá, že je naformátovaný už vopred. Končí teda utváraním oného priemerného čitateľa, ktorého si už dopredu stanovila. Tým, že sa starám o vernosť, ako hovoríte, v momente, keď zanechávam stopu, nemôžem nič, len ju nechať prístupnú pre kohokoľvek: nemôžem ju konkrétne niekomu adresovať. Vždy, nech sme verní ako len chceme, zrádzame jedinečnosť druhého, na ktorého upriamujeme našu pozornosť. Najmä keď píšeme príliš všeobecné knihy: nevieme, komu sa prihovárame, vymýšľame a vytvárame siluety, v podstate nám však už nepatria. Ústne či písomné, všetky tieto gestá nás opúšťajú, stávajú sa od nás nezávislé. Ako stroje alebo, lepšie, bábky – presnejšie to vysvetľujem v knihe Papier Machine (Papier Stroj – Galilée, 2001). V momente, keď nechávam (publikovať) „svoju“ knihu (nik ma do toho nenúti), súčasne sa zjavujem aj miznem, ako onen nevychovateľný prízrak, ktorý by sa nikdy nenaučil žiť. Stopa, ktorú zanechávam, znamená zároveň moju smrť, ktorá prichádza alebo už nastala, no aj nádej, že ma prežije. To nie je ambícia nesmrteľnosti, tá je štrukturálna. Nechávam tu len kúsok papiera, odchádzam, zomieram: je nemožné vyjsť z tejto štruktúry, je trvalou formou môjho života. Vždy, keď nechávam nejakú vec odísť, zažívam svoju smrť v písaní. Zlomová skúška: necháte sa vyvlastniť bez toho, aby ste vedeli, komu bude opúšťaná vec zanechaná. Kto bude dediť a ako? Budú vôbec nejakí dedičia? To je otázka, ktorú si dnes môžete klásť viac ako kedykoľvek predtým. Ja sa ňou zaoberám bez prestania. Doba našej technokultúry sa z tohto pohľadu radikálne zmenila. Ľudia mojej „generácie“, a predovšetkým starší, boli navyknutí na istý historický rytmus: domnievali sa, že vedia, či nejaké dielo pre svoje kvality prežije jedno, dve či ako dielo Platóna 25 storočí. Ale dnes urýchľovanie spôsobov archivácie, práve tak ako opotrebovanie a deštrukcia, mení štruktúru a trvanlivosť dedičstva. V myslení nadobúda otázka prežitia odteraz absolútne nepredvídateľné podoby. V mojom veku som v tomto prípade pripravený na najprotirečivejšie hypotézy: mám v jednom okamihu, a prosím, aby ste mi verili, dvojaký pocit, že na jednej strane, povedané s úsmevom a neskromne, ma ešte nezačali čítať. Na celom svete azda existuje niekoľko desiatok mojich čitateľov, to všetko sa ukáže až neskôr; ale práve tak je možné, že dva týždne či mesiac po mojej smrti už nezostane nič. Azda len to, čo je legálne uchované v knižniciach. Prisahám vám, úprimne a súčasne verím v obidve tieto hypotézy. V srdci tejto nádeje je jazyk, a to najmä francúzsky. Keď vás čítam, v každom riadku cítim vášeň, ktorú k nemu prechovávate. V knihe Le Monolinguisme de l’autre (Jednojazyčnosť druhého – Galilée, 1996) sám seba ironicky predstavujete ako „posledného obrancu a ilustrátora francúzštiny“... - Ktorá mi nepatrí, hoci by to bolo to jediné, čo „mám“ k dispozícii (a ktovie, či ešte!). Skúsenosť vlastného jazyka je, samozrejme, životne dôležitá. A teda smrteľná, to nie je nič nové. Náhoda zo mňa urobila francúzskeho Žida z Alžírska, z generácie, ktorá vznikla pred „vojnou o nezávislosť“: toľko zvláštností, ešte aj medzi Židmi, ba dokonca aj medzi alžírskymi Židmi. Stal som sa súčasťou neuveriteľnej premeny francúzskeho židovstva v Alžírsku: moji prarodičia boli ešte jazykom či zvykmi veľmi blízki Arabom. Po Cremieuxovom dekréte (1870) sa na konci 19. storočia nasledujúca generácia pomeštila: hoci sa moja stará mama kvôli pogromom vydávala takmer tajne na zadnom dvore jednej alžírskej radnice (počas vrcholenia Dreyfusovej aféry), svoje dcéry už vychovávala ako parížske meštiačky (vyberané spôsoby 16. okresu, lekcie klavíra...). Potom nastúpila generácia mojich rodičov: menej intelektuálov, najmä obchodníci, nie práve skromní, niektorí z nich využívali koloniálnu situáciu tak, že sa stávali exkluzívnymi zástupcami veľkých metropolitných obchodných značiek: s malou kanceláriou s veľkosťou 10 m2 a bez sekretárky mohli v severnej Afrike reprezentovať ktorékoľvek „marseillské mydlo“ – pravda, trochu zjednodušujem. Potom prišla moja generácia (zväčša intelektuáli: slobodné povolania, školstvo, medicína, právo atď.). A takmer všetci boli v roku 1962 vo Francúzsku. Ja som tu bol už skôr (1949). So mnou, a to nezveličujem, začali „zmiešané“ manželstvá. Spôsobom takmer tragickým, revolučným, neobyčajným a riskantným. A rovnako ako milujem život, a svoj život, mám rád to, čo ma utvorilo a čoho časťou je aj jazyk, tento francúzsky jazyk, ktorý je jediným jazykom, ktorý ma naučili pestovať, a tiež jediným, o ktorom môžem povedať, že som zaň viac či menej zodpovedný. Preto sú v mojom písaní prítomné isté spôsoby, nepovedal by som zvrátené, ale trochu násilné, ktorými na tento jazyk pôsobím. Z lásky. Láska vo všeobecnosti prechádza cez lásku k jazyku, ktorá nie je ani nacionalistická ani konzervatívna, avšak vyžaduje dôkazy. A skúšky. Nech robíme s jazykom čokoľvek, existoval už pred nami a aj nás prežije. Ak nadobúdame jazyk niečoho, treba to urobiť rafinovaným spôsobom, bez rešpektu rešpektovať jeho skryté pravidlá. To je tá neverná vernosť: keď pácham násilie na francúzskom jazyku, rafinovane rešpektujem to, čo pokladám za príkazy tohto jazyka, jeho života, jeho vývinu. Čítam so smiechom, niekedy s opovrhnutím tých, ktorí s krehkým výzorom panicov s predčasnou ejakuláciou majú v úmysle páchať násilie bez lásky a bez odôvodnenia na „klasickom“ pravopise či syntaxe francúzskeho jazyka, zatiaľ čo veľký francúzsky jazyk, tak nedotknuteľný ako nikdy, sa na nich díva v očakávaní budúceho. Túto smiešnu scénu opisujem trochu krutým spôsobom v La Carte postale (Pohľadnica – Flammarion, 1980). Zanechať stopy v dejinách francúzskeho jazyka je to, čo ma zaujíma. Žijem z tejto vášne, ak nie pre Francúzsko, tak aspoň pre niečo, čo francúzsky jazyk do seba vtelil počas storočí. Predpokladám, že keď mám tento jazyk rád tak, ako milujem život, a niekedy dokonca viac ako ktorýkoľvek pôvodný Francúz, znamená to, že ho mám rád ako cudzinec, ktorého prijali a ktorý si prisvojil tento jazyk ako pre neho jedinú možnosť. Vášeň a preceňovanie. Všetci Francúzi z Alžírska zdieľajú so mnou tento názor, či už sú Židmi, alebo nie. Tí, ktorí prišli z metropoly, boli predsa len cudzincami: utláčatelia a normovači, normalizátori a moralizátori. Bol to model, zvyk či habitus a bolo potrebné ustúpiť mu. Keď prišiel nejaký profesor z metropoly s francúzskym prízvukom, považovali ho za smiešneho! Odtiaľ pochádza spomínané preceňovanie: mal som len jeden jazyk, no ani tento jazyk mi nepatril. Zvláštna príhoda ešte zvýraznila v mojom prípade tento všeobecný zákon: jazyk, ten neprináleží. Nie prirodzene, nie svojou podstatou. Odtiaľ výmysly o kolonialistickom vlastníctve, prispôsobení a zneužívaní. Všeobecne máte problém povedať „my“ – napríklad „my filozofi“ alebo „my Židia“. Ale postupne s rozvíjaním sa nového svetového neporiadku stále menej a menej neochotne hovoríte „my Európania“. Už v knihe L´Autre Cap (Iný kurz – Galilée, 1991), písanej počas prvej vojny v Perzskom zálive, sám seba prezentujete ako „starého Európana“, ako „typ európskeho miešanca“. - Dve pripomienky: mal som naozaj problém hovoriť „my“, no stáva sa, že to poviem. Napriek všetkým problémom, ktoré ma z tohto hľadiska trýznia, počnúc nepriaznivou a samovražednou politikou Izraela – končiac istým sionizmom (pretože Izrael nereprezentuje v mojich očiach viac židovstvo než diaspóry, dokonca ani svetový alebo pôvodný sionizmus, ktorý bol mnohoznačný a protirečivý; okrem toho existujú aj kresťanskí fundamentalisti, ktorí si v USA hovoria autentickí sionisti. Moc ich loby je väčšia ako sila židovskej americkej komunity, nehovoriac o tej saudskej, v spoločnej orientácii americko-izraelskej politiky) – napriek tomuto všetkému a mnohým iným problémom, ktoré mám kvôli svojmu „židovstvu“, nikdy by som ho nezaprel. V mnohých situáciách poviem „my Židia“. Toto „my”, tak sužované, je v jadre toho, čo je v mojom myslení oveľa znepokojujúcejšie, v myslení toho, koho som sotva s úsmevom nazval „posledným zo Židov”. V mojom myslení bolo tým, čo Aristoteles hovorí o modlitbe (euchné): nie je ani pravé, ani falošné. To je koniec koncov doslova modlitba. V istých situáciách teda neváham povedať „my Židia“ a aj „my Francúzi“. Ďalej, od začiatku mojej práce, a to bola predovšetkým „dekonštrukcia“, som ostal nadmieru kritický voči moderným formuláciám europocentrizmu, tak ako sa objavujú napríklad u Valéryho, Husserla alebo Heideggera. Dekonštrukcia je všeobecne výtvor mnohými označovaný za gesto nedôvery voči akémukoľvek europocentrizmu. Ak dnes náhodou poviem „my Európania“, je to konjunkturálne a viacznačné: nič z toho, čo môže byť z európskej tradície dekonštruované, nezabraňuje, aby dnes, v našej geopolitickej situácii, práve kvôli tomu, čo sa v Európe stalo, kvôli osvietenstvu, zúženiu tohto malého svetadielu a kvôli enormnej vine, ktorá križuje jeho kultúru (totalitarizmus, nacizmus, genocídy, šoa, kolonializácia a dekolonializácia atď.), sa mohla Európa, iná Európa, ale s tou istou minulosťou (to je v každom prípade moje želanie), zjednotiť proti politike americkej nadvlády (vyhlásenia Wolfowitza, Cheneyho, Rumsfelda a i.) a zároveň proti arabsko-islamskej teokracii bez osvietenstva a bez politickej budúcnosti (ale nezanedbávajme roztržky a heterogénnosť týchto dvoch celkov a spojme sa s tými, ktorí im v ich vnútri vzdorujú). Európa sa musí chopiť novej zodpovednosti. Nehovorím o takom spoločenstve Európy, aké existuje dnes alebo aké sa rysuje v súčasnej (neoliberálnej) väčšine, potenciálne ohrozovanej toľkými vnútornými vojnami, ale o Európe, ktorá prichádza, ktorá sa hľadá. V Európe („geograficky“) a inde. To, čo algebricky nazývame „Európou“, musí prebrať zodpovednosť za budúcnosť ľudstva, budúcnosť medzinárodného práva – to je moja viera, moje presvedčenie. Vtedy neváham povedať „my Európania”. To ale neznamená priať si Európu, ktorá by bola ďalšou vojenskou superveľmocou, chrániacou svoj trh a zabezpečujúcou protiváhu ostatným blokom, ale Európu, ktorá by zasiala semeno novej altermondialistickej politiky. To je pre mňa jediné možné východisko. Táto moc trvá. Aj keď sú jej motívy ešte nejasné, myslím si, že už ju nič nezastaví. Keď poviem Európa, mám na mysli toto: altermondialistickú Európu, ktorá pretvára osvedčené spôsoby a postupy suverenity a medzinárodného práva. A ktorá disponuje skutočne silnou armádou, nezávislou od NATO či USA. Vojenskú mocnosť, ktorá nie je ani ofenzívna, ani defenzívna, ani preventívna, mocnosť, ktorá by neváhala zakročiť v službách konečne rešpektovaných rezolúcií novej OSN (v nutnom prípade napríklad v Izraeli, ale aj inde). Je takisto miestom, z ktorého môžeme uvažovať o niektorých podobách laickosti alebo sociálnej spravodlivosti, ktoré tak značne patria k európskemu dedičstvu. (Idem hovoriť o „laickosti“. Dovoľte mi urobiť dlhšiu odbočku. Netýka sa šatiek a závojov v škole, ale závoja „manželstva“. Bez váhania som podporil svojím podpisom vítanú a odvážnu iniciatívu Noëla Maméra práve preto, že sobáš medzi homosexuálmi tvorí príklad peknej tradície, ktorú Američania začali už v minulom storočí pod názvom „občianska neposlušnosť“: nie pohŕdanie zákonom, ale neuposlúchnutie legislatívneho nariadenia v mene lepšieho zákona – prichádzajúceho alebo už vpísaného do ducha alebo litery Ústavy. „Podpísal som“ to v aktuálnom legislatívnom kontexte, pretože sa mi zdal vo svojom duchu a litere nespravodlivý – voči právam homosexuálov –, pokrytecký a nejednoznačný. Keby som bol zákonodarcom, jednoducho by som navrhol zrušiť v občianskom a laickom zákonníku slovo a pojem „manželstva“. „Manželstvo“ ako náboženská, posvätná, heterosexuálna hodnota – so svojím prísľubom plodenia, večnej vernosti atď. – je ústupkom laického štátu voči kresťanskej cirkvi – obzvlášť vo svojom monogamizme, ktorý nie je ani židovský (Židom bol nanútený Európanmi len na konci minulého storočia a pre niekoľko generácií maghrebských Židov dozadu nebol povinný), ani, a to dobre vieme, moslimský. Keby sme odstránili slovo a pojem „manželstva“, túto nejasnosť či toto náboženské a sakrálne pokrytectvo, ktoré nemá žiadne miesto v laickej ústave, mohli by sme ho nahradiť zmluvným „občianskym zväzkom“, istým typom všeobecného, vylepšeného, rafinovaného, pružnejšieho a prispôsobivejšieho paktu medzi partnermi, ktorých pohlavie či počet by neboli predpísané. Pokiaľ ide o tých, ktorí sa chcú, v striktnom zmysle, zviazať „manželstvom“ – voči ktorým inak prechovávam rešpekt –, mohli by tak učiniť pred náboženskou autoritou podľa ich výberu – je to tak napokon aj v krajinách, ktoré akceptujú náboženské posvätenie manželstva medzi homosexuálmi. Niektorí by sa mohli zosobášiť prvým, iní zas druhým spôsobom, ďalší oboma, alebo by sa nezosobášili ani podľa laického, ani podľa cirkevného práva. Koniec manželskej odbočky. Je to utópia, ale stanovujem dátum.) To, čo nazývam „dekonštrukciou“, aj v prípade, že tým mierim proti niečomu európskemu, je napriek tomu európske, je to produkt, správa o sebe týkajúca sa Európy ako skúsenosti niečoho radikálne odlišného. Už od čias osvietenstva sa Európa podrobuje neustálej sebakritike a v tomto zdokonalenom dedičstve je šanca budúcnosti. Aspoň by som v to rád dúfal, to je to, čo podporuje moje pobúrenie voči prejavom odsudzujúcim Európu, akoby nebola ničím iným než miestom zločinnosti. Pokiaľ ide o Európu, nie ste vo vojne sám so sebou? Na jednej strane upozorňujete, že atentáty z 11. septembra (2001) ruinujú starú geopolitickú gramatiku suverénnych mocností, čím sa podpisujú pod krízu určitého politického konceptu, ktorý definujete ako čisto európsky. Na druhej strane zachovávate k tomuto európskemu duchu náklonnosť, a najmä ku kozmopolitickému ideálu medzinárodného práva, ktorého úpadok náležite popisujete. Alebo jeho prežitie... - Je potrebné „zrušiť“ (Aufheben) kozmopolitiku (pozri Cosmopolites de tous les pays, encore un effort! /Kozmopoliti všetkých krajín, ešte jedna snaha!/ Galilée, 1997). Keď povieme politika, vychádzame z gréckeho slova, európskeho pojmu, ktorý vždy predpokladal štát, formu polis, viazanú na národné územie a autochtónnosť. Akékoľvek ruptúry by v histórii nastali, pojem politiky bude prevládať aj naďalej, aj v momente, keď sa ho mnoho síl usiluje rozložiť: suverenita štátu nie je viac viazaná na územie, komunikačné technológie a vojenská stratégia takisto nie a toto rozkúskovanie vedie staré európske chápanie politiky skutočne do krízy. Rovnako je to aj s chápaním vojen, rozdielov medzi civilným a armádnym, s ponímaním národného a medzinárodného terorizmu. Ale nemyslím si, že treba byť na politiku nahnevaný. Aj suverenita môže byť v istých situáciách prospešná, napríklad v boji proti niektorým svetovým obchodným silám. Aj tu ide o európske dedičstvo, ktoré treba zároveň dodržiavať aj pretvárať. To hovorím tiež v knihe Voyous (Darebáci – Galilée, 2003) o demokracii ako európskej myšlienke, ktorá nikdy v jednej chvíli neuspokojovala a ktorá zostáva prichádzajúcou. Neustále u mňa budete nachádzať toto gesto, pre ktoré nemám konečné ospravedlnenie, lenže to som ja, tu som. Som vo vojne sám so sebou, to je pravda, nemôžete vedieť, v akej miere, to je mimo vášho predpokladu, a hovorím protikladné veci, ktoré sú, povedzme, v skutočnom napätí, formujú ma, dávajú mi život a nechajú ma zomrieť. Túto vojnu vidím niekedy ako desivú a bolestivú, ale zároveň viem, že to je život. Pokoj budem hľadať až na večnom odpočinku. Nemôžem teda povedať, že na seba beriem tento protiklad, avšak viem, že je tým, čo ma drží pri živote a vedie ma k otázke, ktorú ste už spomenuli: „ako sa naučiť žiť?“ V dvoch nedávnych knihách (Chaque fois unique, la fin du monde /Vždy jedinečný, koniec sveta/ a Béliers /Barany/ – Galilée, 2003) ste sa vrátili k závažnej otázke spásy, nemožného smútku, skrátka k prežitiu. Ak môžeme definovať filozofiu ako „starostlivú anticipáciu smrti“ (pozri Donner la mort /Dať smrť/ – Galilée, 1999), môžeme chápať „dekonštrukciu“ ako nekonečnú etiku pozostalého? - Ako som spomenul na začiatku, pred skúsenosťami s prežitím, ktoré sú dnes už aj moje vlastné, prežitie je pôvodná koncepcia, ktorá konštituuje štruktúru toho, čo nazývame existencia alebo, ak chcete, Da-sein. Štrukturálne sme pozostalí, poznačení štruktúrou stopy, testamentu. Nechcel by som však nechať zhodnotenie toho, čo som povedal, na interpretáciu, podľa ktorej stojí prežitie skôr na strane smrti a minulosti než života a budúcnosti. Nie, dekonštrukcia je vždy na strane áno, na strane potvrdenia života. Všetko, čo hovorím – minimálne od Pas (Krok v knihe Parages /Pôvody/ – Galilée, 1986) – o prežití ako o konflikte opozície život – smrť, u mňa vyviera z bezpodmienečného potvrdenia života. Prežitie, to je život za životom, život viac ako život a diskurz, ktorého sa držím, nie je smrtiaci, naopak, je potvrdením pozostalého, ktorý uprednostňuje život, a teda prežitie pred smrťou, pretože prežitie nie je len to, čo ostáva, je to ten najintenzívnejší možný život. Nikdy nie som taký prenasledovaný nutnosťou zomrieť ako v momentoch šťastia a radosti. Tešiť sa či plakať kvôli smrti, ktorá striehne, to je pre mňa to isté. Keď spomínam na svoj život, mám tendenciu myslieť si, že som mal šancu milovať aj nešťastné okamihy môjho života a velebiť ich. Takmer všetky, azda okrem jednej výnimky. Keď spomínam na chvíle šťastia, tiež ich, pochopiteľne, velebím, zároveň ma však posúvajú k myšlienke na smrť, k smrti samotnej, pretože sú už minulosťou, skončili sa... Preložili Michaela Pašteková a Jozef Kovalčik © Le Monde 2004 K uverejneniu rozhovoru nám finančne dopomohol Jacques Faure, francúzsky veľvyslanec v SR