Prišiel a s ním prišlo Rusko

V Dušanbe Vladimír Putin vyhlásil, že Rusko investuje do ekonomiky postsovietskeho Tadžikistanu viac ako 2 miliardy dolárov. Tiež pripomenul, že na ochranu týchto investícií bude transformáciou 201. motostreleckej divízie vytvorená ruská vojenská základňa. Tesne po tom, ako sa Putin vrátil do Moskvy, do Tadžikistanu zavítal generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer. Nevylúčil, že v krajine môžu vzniknúť aj iné vojenské základne a tá nová ruská NATO neprekáža. Naviac bol medzi Tadžikistanom a NATO podpísaný dokument o tranzite vojenského materiálu do Afganistanu. Tí, ktorí majú vplyv na formulovanie a formovanie zahraničnej politiky Moskvy v postsovietskom priestore, si nakoniec vydýchli. V. Putin navštívil Tadžikistan. Skoro všetky komentáre sprevádzajúce túto návštevu akcentovali jej vojensko-politickú dimenziu. Okrem vzniku ďalšej ruskej vojenskej základne mimo Ruska sa spomínala aj hranica s Afganistanom. Za ochranu jej časti budú zodpovedať ruskí pohraničníci, ale len do roku 2006. Na slávnostnom otvorení vojenskej základne (na ktorej je umiestnených asi 5 000 mužov) Putin povedal: „... spolu s leteckou základňou v Kante (Kirgizsko) sa vojenská základňa v Tadžikistane stane nádejnou časťou systému kolektívnej bezpečnosti v regióne... hlavným cieľom tohto systému je neutralizácia teroristických a extrémistických pokusov a tiež pomôcť v boji proti narkobiznisu a organizovanej zločinnosti...“ Minister obrany Ruskej federácie, ktorý sprevádzal prezidenta Putina do Dušanbe, so šarmom jemu vlastným doplnil: „Základňa bude mať silný letecký komponent.“ Ekonomicko-vojenské projekty Tadžikistan odovzdal do vlastníctva Ruskej federácie technický objekt „Okno“. Cena objektu v horskom mestečku Nurek (vo výške viac ako 2 000 m nad morom), ktorého stavba sa začala ešte v čase existencie ZSSR a dnes funguje pre potreby kozmických vojsk Ruskej federácie, sa odhaduje na 242,5 milióna dolárov. Jeho dôležitosť je v tom, že komplex je schopný identifikovať kozmické objekty vzdialené až 40 000 kilometrov od Zeme. Všetky tieto kroky možno skôr zaradiť – aj keď sú spojené s posilnením južnej hranice SNŠ, a teda so zvýšením bezpečnosti Ruska cez vplyv na mäkký podbrušok Strednej Ázie – medzi cielené vonkajšie ekonomické aktivity. Toto je veľké nóvum v zahraničnej politike Ruska v druhom volebnom období Vladimíra Putina. Celkový dlh Tadžikistanu voči Rusku bol na úrovni 300 miliónov dolárov. Zvyšných 50 miliónov Tadžikistan po znížení dlhu za odovzdaný areál v Nureku investuje do výstavby Sangtudinskej vodnej elektrárne, ktorú stavajú ruské firmy. Rusko investuje do inej vodnej elektrárne v masíve Ronguskoj 560 miliónov dolárov a tiež do výstavby nového kombinátu na výrobu hliníka na východe Tadžikistanu (na ekologickú nevôľu Uzbekistanu a Kirgizska) asi 160 miliónov. Treba pripomenúť, že Tadžikistan je jednou z najchudobnejších krajín Strednej Ázie. Na medzinárodnej konferencii, ktorá sa konala 28. októbra 2004 v Dušanbe, sa konštatovalo, že 64 percent obyvateľov krajiny žije za menej ako 2,15 dolára na deň. Nová fáza geopolitického súboja Na všetko treba peniaze. Moskva nemá na to, aby sponzorovala postsovietske republiky, keď len nedávno Kongres USA vyčlenil po 20 miliónov dolárov na vojenskú pomoc pre Gruzínsko, Azerbajdžan, Uzbekistan, Kirgizsko a Tadžikistan. No bez ohľadu na to, že Moskva zatiaľ ťahá finančne za kratší koniec, zohráva v postsovietskom priestore významnú geopolitickú úlohu. Priestor záujmov sa presunul aj do Strednej Ázie, ktorá je veľmi blízko k takzvanej „dúhe nestability“. Stredná Ázia – po Kirgizsku a Tadžikistane je na rade Uzbekistan – je miestom „merania“ geopolitických síl Moskvy a Washingtonu. Reálny pomer síl ovplyvňujú dva faktory – Moskva v tomto súboji nemá dostatočné finančné prostriedky a USA zas nepracujú efektívne s postsovietskou mentalitou. Medzitým sa do novej dimenzie dostáva energetická kríza vyprovokovaná nekoncepčnou vojnou Washingtonu proti všetkým a všetkému. Tá pomáha stabilizovať Moskvu v regióne. Predpokladajme, že Moskva bude túto šancu naďalej využívať. A tadžický prezident Rachmonov tiež. Upevnenie legitimity Návštevu Vladimíra Putina využil Rachmonov vnútropoliticky na rozšírenie svojej legitímnosti ako prezidenta a vodcu krajiny. Po celé deväťdesiate roky bola pre tadžickú spoločnosť hlavným problémom nutnosť uzavrieť mier v krajine a riešiť komplex otázok spojených s ukončením občianskej vojny. Vyvedenie krajiny zo situácie postvojnového ekonomického úpadku, právneho nihilizmu a nasmerovanie k politickej stabilite. K prezidentovmu dobru teraz treba pripočítať niekoľko faktov: podpis dohody o mieri 27. júla 1997, parlamentné voľby z 31. marca 2000, ktorých sa ako riadny partner zúčastnila ozbrojená opozícia, ale aj spomenuté posledné dohody s Moskvou. Prezidenta Rachmonova je odteraz potrebné vnímať v novej kvalite. Ako vodcu, mierotvorcu a človeka schopného diverzifikovane riešiť zložité politické úlohy. Ekonomické (najmä tie), ale aj politické elity a klanové autority Tadžikistanu sa podľa toho začínajú správať. Aktívna politika Rusko sa snaží všemožne upevniť svoje pozície. Napriek tomu je v celom procese primnoho otáznikov, ktoré môžu túto snahu anulovať. V Tadžikistane a v celej Strednej Ázii Moskva vedome riskuje. Pohnútkou tohto risku je okrem geopolitiky aj geoekonomika. Rusko môže v Tadžikistane monopolizovať lacnú výrobu elektrickej energie a na základe tejto výhody aj výrobu strategického kovu – hliníka. Jednotlivé štáty regiónu Strednej Ázie sú na prítomnosti Ruska zainteresované. Jednoducho Moskva, na rozdiel od krajín Západu, ktoré sú stále nespokojné úrovňou „akejsi“ demokracie či dodržiavaním ľudských práv, je vždy pripravená pomôcť a pochopiť ľubovolné projekty posilnenia mocenskej vertikály na boj s opozíciou. Taká je mentalita postsovietskych vládnucich politických a ekonomických elít. Dve strany mince Zvonku všetko vyzerá, že Rusko sa správa koncepčne. Jeho správanie však viac pripomína koloniálnu politiku. K národným záujmom Ruska asi ťažko možno zaradiť osobné ekonomické záujmy ruských oligarchov, ktoré sa stávajú prioritnými. Zriadenie ruskej vojenskej základne v Tadžikistane je spojené, okrem amorálneho ochraňovania záujmov oligarchov, aj s predpokladaným odchodom ruských pohraničníkov z horúcej hranice s Afganistanom. Inak povedané, „veľký“ vplyv si Moskva ponechala a pohyb drog na hranici prenechala na miestne autority. No čo ak (a to je viac ako isté) sa bude nárast pohybu narkotík z Afganistanu smerom do Strednej Ázie a Ruska zintenzívňovať? Až bude vývoj neudržateľný, ukáže sa, že Putin spravil chybu a Moskva stratí celý región. Nadlho a možno navždy. Nakoniec môže byť všetko naopak. Letecké sily RF za hranicami: letecká základňa Kant (Kirgizsko) – 20 strojov (bombardéry Su 24, útočné Su 25, stíhacie Su 27, cvičné L 29, vrtuľníky Mi 8) letecká základňa Erubin (Arménsko) – 20 strojov (stíhacie MiG 29, vrtuľníky Mi 8) letecká základňa Ajni (Tadžikistan) – 20 strojov (predpoklad v roku 2005). Bombardéry, stíhacie lietadlá, vrátane vrtuľníkov Mi 24, Mi 8. Autor je spolupracovník týždenníka SLOVO