Odvolanie N. S. Chruščova
14. októbra 1964 obletela svet správa, že na pléne Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu bol (údajne na vlastnú žiadosť zo zdravotných dôvodov) odvolaný prvý tajomník ÚV KSSZ a predseda rady ministrov Nikita Sergejevič Chruščov. O niekoľko dní však bol tento oficiálny dôvod spochybnený článkom v ústrednom orgáne KSSZ Pravde, kde bol Chruščov obviňovaný z budovania kultu osobnosti, subjektivizmu, byrokratických metód a odtrhnutosti od reality. To bolo posledný raz, čo bol Chruščov oficiálne spomínaný. Až do nástupu Gorbačova sa Chruščov stal (orwellovsky povedané) „neosobou“. Kríza v ZSSR v roku 1953 Stalin zomrel v čase, keď v ZSSR vrcholila ekonomická a politická kríza. Nik nemôže pochybovať, že ju „vožď“ chcel riešiť „osvedčeným“ spôsobom – masovými čistkami. Obeťou týchto čistiek sa mali stať aj takí, jemu vždy oddaní, politici, ako bol Vorošilov alebo Molotov. Niektoré okolnosti nasvedčujú (napríklad proces s poprednými lekármi alebo s bývalým predsedom Židovského antifašistického výboru Lozovským), že obeťou mala byť celá židovská menšina v ZSSR, ktorá mala byť masovo presťahovaná do Židovskej autonómnej oblasti na Sibíri. Po Stalinovej smrti vypukol konflikt medzi tými, čo si nárokovali následníctvo. Bol to predovšetkým zlopovestný náčelník sovietskej tajnej politickej polície Lavrentij Pavlovič Beria. Jedine on mal k dispozícii všetky tajné informácie o situácii v krajine. Je nepochybné, že chystal štátny prevrat. Otázne však je, čo bolo cieľom tohto prevratu. Našli sa takí, čo tvrdili, že chcel v ZSSR obnoviť kapitalizmus. Nie je to vylúčené, no ani neexistuje nejaký presvedčivý dôkaz o Beriových plánoch a úmysloch. Je však nepochybné, že to bol cynik, ktorý bažil po moci, ktorý bol doslova všetkého schopný (je možné, že zapríčinil Stalinovu smrť) a ktorý neveril v žiadnu ideológiu. Víťazom v boji o moc sa stal Nikita Sergejevič Chruščov. Po dlhé roky bol vysokým straníckym funkcionárom, od roku 1952 sa stal členom politbyra ÚV KSSZ. Patril k tým niekoľkým ľuďom, ktorým Stalin vždy dôveroval. Chruščov svojím správaním nikdy nezapieral svoj robotnícky pôvod, na verejnosti často spomínal na časy, keď bol baníkom. S robotníkmi a kolchozníkmi sa nielenže často rozprával, ale vedel hovoriť ich jazykom. Až fanaticky veril v pravdivosť a absolútnu platnosť marxizmu-leninizmu; kým Stalin sa snažil o teoretické odôvodňovanie svojej politiky (napríklad tézou, čím sú úspechy pri budovaní socializmu väčšie, tým viac sa v krajine zostruje triedny boj), Chruščov ostával praktikom, pre ktorého bol hlavným východiskom takpovediac „zdravý sedliacky rozum“. Nové vedenie ZSSR prijalo opatrenia, ktoré mali zvýšiť životnú úroveň v krajine. Narástla výroba spotrebného tovaru a poľnohospodárska výroba. V krajine sa uvoľnilo napäté ovzdušie. Skončil sa systém masových represálií. Boli zrušené drakonické pracovné zákony, ktoré napríklad len neskorý príchod do práce trestali väzením. Uvoľnilo sa podriadenie vedy i umenia oficiálnej ideológii. Prejavili sa snahy prelomiť izoláciu krajiny voči ostatnému svetu. V Kórei, kde tamojšia vojna mohla kedykoľvek prerásť do širšieho konfliktu, bolo podpísané prímerie. Chruščov deklaroval politiku mierového spolunažívania krajín s rôznym politickým a ekonomickým zriadením. Tieto politické zmeny sa nepresadzovali hladko. V politbyre prebiehali ostré boje medzi osobami i koncepciami. Chruščov postupne prichádzal k záveru, že keďže oponenti jeho politiky argumentujú Stalinovou autoritou, bude musieť sám nejakým spôsobom zlomiť stalinský mýtus.
Po XX. zjazde KSSZ 26. februára 1956, po tom, čo bol zjazd oficiálne ukončený, delegáti boli zavolaní na tajné zasadnutie, kde im Chruščov prečítal referát o Stalinových zločinoch. Až do nástupu Gorbačova sa oficiálne popieralo, že by bol taký referát niekedy existoval. Lenže jeho text sa dostal do západnej tlače. Hoci sa tvrdilo, že jeho text „vyniesli“ poľskí či juhoslovanskí hostia zjazdu, objavila sa verzia, že tento text cez istý kanál západnej tlači sprostredkoval sám Chruščov. Bolo mu jasné, že vo svojom vlastnom záujme potrebuje, aby text jeho referátu neostal tajný a cesta jeho zverejnenia bola jediná – prostredníctvom Západu. Ostatne, po jeho odvolaní bol na Západ dopravený text jeho pamätí... Chruščovov referát vychádzal z predpokladu, že Leninova politika bola úplne správna a Stalin, ktorý sa vyhlasoval za najvernejšieho Leninovho žiaka, sa od tejto politiky odchýlil. Až Chruščov v tejto správe potvrdil autenticitu Leninovho textu, ktorý sa zvyčajne nazýva „politický závet“, kde Lenin upozorňoval na negatívne Stalinove vlastnosti a žiadal jeho odvolanie z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSSZ. No Chruščov súhlasil so Stalinovým bojom proti Trockému a Bucharinovi a až v období po svojom odvolaní sa vyjadril, že urobil chybu, že nepresadzoval Bucharinovu rehabilitáciu. Výslovne však odmietol Stalinovu tézu o „zákonitom zostrovaní triedneho boja za socializmu“. Najväčším nedostatkom referátu bolo, že Chruščov nepoložil otázku, aké systémové chyby umožnili, že Stalin mohol páchať takéto zločiny. Pojem „kult osobnosti“, ktorý sa začal potom používať na označenie a charakteristiku Stalinovho pôsobenia, bol skôr mýliaci. Z preceňovania Stalinových zásluh automaticky nevyplývali predpoklady systému svojvôle a nezákonnosti. Krátko po 20. zjazde sa proti Chruščovovi začala formovať vo vedení KSSZ opozícia. Jej poprednými predstaviteľmi boli Malenkov, Molotov, Kaganovič a Šepilov. V júni 1957 táto skupina dokonca získala väčšinu aj v politbyre, ktoré Chruščova odvolalo z funkcie prvého tajomníka ÚV KSSZ. Hoci bol Chruščov z funkcie odvolaný, odmietol sa tomuto rozhodnutiu podriadiť a žiadal zvolanie pléna ústredného výboru, ktoré jediné ho vraj môže odvolať. Okrem iného mal vplyvných prívržencov, ktorých by čakal v prípade jeho odvolania veľmi neistý osud. Medzi nich patrili napríklad maršal Georgij Žukov, člen ÚV Frol Kozlov, náčelník KGB Ivan Serov a mnohí ďalší. Pučisti pochopili, že ich jedinou šancou je dohovoriť sa s Chruščovovými stúpencami a presvedčiť ich, aby svoj boj za odvolaného prvého tajomníka vzdali. Touto úlohou poverili Nikolaja Andrejeviča Bulganina a Klimenta Jefremoviča Vorošilova. Sprisahanci však pochopili, že prehrali a nemôžu už ďalej brániť, aby bolo zvolané plénum ÚV, ktoré nakoniec Chruščova podporilo a rozhodnutie politbyra o jeho odvolaní z funkcie vyhlásilo za neplatné. Chruščovovi nepriatelia museli odísť ďaleko od Moskvy. Molotov sa stal veľvyslancom v Mongolsku, Kaganovič – riaditeľom Uralského draselného kombinátu, Malenkov – riaditeľom hydroelektrárne v Strednej Ázii. Kým tí delegáti XVII. zjazdu KSSZ, čo chceli odvolať Stalina, skončili na popraviskách alebo v gulagoch, Chruščov naložil so svojimi nepriateľmi humánne. Táto humanizácia politického boja mala potom vplyv nielen v ZSSR, ale aj v ďalších krajinách sovietskeho bloku. Lenže záporným momentom bol nárast vplyvu armády v sovietskom politickom živote. Menovite vďaka maršalovi Žukovovi sa mohol Chruščov vysporiadať s Beriom, aj teraz ho zachránil Žukovov vplyv. Lenže spor so Žukovom, ktorého potom nechal Chruščov odvolať z postu ministra obrany, predznačil Chruščovov pád. Veď meno Žukov má dodnes nádych mýtu a legendy.
Chruščovov pád Po vylúčení Malenkova a Molotova z ústredného výboru sa v Chruščovových rukách ocitla neobmedzená moc. Hoci v tomto období ZSSR dosiahol nepopierateľné úspechy, sprevádzali ich ťažké narastajúce problémy a dokonca celý svet sa prinajmenšom dva razy ocitol na okraji nukleárnej katastrofy. ZSSR vyrovnal prevahu USA vo vojenskej výzbroji, v jeho arzenáli sa ocitli medzikontinentálne raketové strely, schopné zasiahnuť územie USA. Vďaka fyzikovi Sacharovovi ZSSR bol prvou krajinou, ktorá mala k dispozícii termonukleárnu bombu. Táto situácia sa stala jasnou pre každého na svete, keď 4. októbra 1957 ZSSR vypustil prvú umelú družicu Zeme. V USA vtedy pochopili, že ZSSR príliš podceňovali. K prvému zostreniu medzinárodnej situácie došlo, keď ZSSR v auguste 1961 inšpiroval postavenie zlopovestného berlínskeho múru. Nevedno, či si vedenie NDR uvedomilo, že toto opatrenie spôsobilo, že o budúcom osude tejto krajiny sa malo rozhodovať výlučne v Moskve. V Berlíne na Friedrichstrasse vtedy proti sebe stáli americké a sovietske tanky. Nevedno, čo by sa mohlo stať, ak by boli nejakému vyššiemu dôstojníkovi zlyhali nervy. Medzinárodné postavenie ZSSR v rokoch 1962 – 1963 oslabil konflikt s najsilnejším spojencom – Čínou. Čínske vedenie nebolo veľmi nadšené kritikou Stalina na 20. zjazde KSSZ, no rozpory sa postupne začali zostrovať. Nepochybne značný podiel mal na tom osobne Chruščov. Na pokraj svetovej vojny sa po druhý raz dostal svet v roku 1962 kvôli kubánskej raketovej kríze. Chruščov na území Kuby rozmiestnil rakety stredného doletu, ktoré mohli presne zasahovať územie USA. Americký prezident Kennedy reagoval vyhlásením námornej blokády Kuby. Chruščov zabránil konfliktu až vtedy, keď dal príkaz rakety stiahnuť. Veľkým úspechom pri uvoľňovaní medzinárodného napätia bol v roku 1963 podpis dohody medzi ZSSR, USA a Veľkou Britániou, ktorá zakazovala nukleárne skúšky v atmosfére, pod vodou a v kozmickom priestore. Dve významné mocnosti však túto dohodu nerešpektovali. Bolo to Francúzsko a Čína. V rokoch 1953 – 1963 dosahoval sovietsky priemysel najväčšie prírastky výroby vo svete (s výnimkou Japonska). Chruščov vtedy podľahol myšlienkovej chybe, ktorá sa nazýva „štatistická pasca“. Inak povedané, neuvedomil si rozdiel medzi kvantitatívnym a kvalitatívnym rastom. Ukazovateľom ekonomického pokroku už nebola výroba ocele a ťažba uhlia. Navyše bol schopný vyhlásiť, že „ešte dnešná generácia sovietskych ľudí bude žiť v komunizme“. Chruščov si neuvedomil, že prebiehala vedecko-technická revolúcia a ZSSR v oblasti chémie a elektroniky fatálne zaostával za Západom. Achillovou pätou sovietskej ekonomiky bolo poľnohospodárstvo. V roku 1963 sa situácia prudko zhoršila. Všeobecne sa súdilo, že je to dôsledok Chruščovovho experimentovania. Po veľmi zlej žatve musel ZSSR predať veľa zlata, aby mal devízy na zaplatenie obilia. Sprisahancom proti Chruščovovi však nešlo o záujmy krajiny. Ich motívom bola obava o vlastné záujmy a pozície. V roku 1964 zahájil generálny tajomník veľkú reformu straníckeho aparátu, čo ohrozovalo pozície mnohých najvyšších funkcionárov. A preto sa rozhodli svoje funkcie, pozície a príjmy brániť. Na čelo sprisahancov sa postavili tajomník ÚV KSSZ Michail Suslov a predseda prezídia Najvyššieho sovietu RSFSR Nikolaj Grigorjevič Ignatov. Sprisahanci boli skúsenými straníckymi funkcionármi a veľmi dobre vedeli, čo majú robiť, aby sa zbavili svojho šéfa. Preto do sprisahania zapojili druhého tajomníka ÚV KSSZ Leonida Brežneva, ministra obrany Rodiona Malinovského a predsedu Úradu štátnej bezpečnosti (KGB) Vladimíra Semičastného. Boli si vedomí toho, že sa nesmú dopustiť rovnakej chyby ako v roku 1957, a preto si vopred zaistili väčšinu aj v pléne ústredného výboru. A tak hneď ako sa Chruščov vrátil z dovolenky, všetci v Kremli naň už čakali. Rokovanie sa pretiahlo až do nočných hodín, keď to Chruščov vzdal a z donútenia rezignoval na svoju funkciu. Dopadlo to s ním však tak ako napríklad s Molotovom, mohol dožiť ako penzista. Jedenásť rokov, čo bol Chruščov pri moci, malo svetlé i temné stránky. Hoci poznal slabiny sovietskej ekonomiky, nevedel nájsť východisko. Nemal ideu radikálnej ekonomickej reformy, nechápal ani pojem „vedecko-technická revolúcia“ a myšlienky o úlohe trhu v ekonomike by považoval za kacírstvo. Riešenie videl iba v nekonečných reorganizáciách, poslednou malo byť rozdelenie komunistickej strany na priemyselný a poľnohospodársky sektor. Hoci bol Chruščov kritikom Stalina, nedokázal prekročiť spôsob jeho myslenia. Veď o blízkom zavedení komunizmu v ZSSR začal hovoriť už Stalin v poslednom období pred smrťou. Medze Chruščovovho myslenia boli dané tiež tým, že si za muža číslo dve vybral Leonida Brežneva, človeka, ktorý nielen zodpovedal za jeho pád, ale aj za politiku, ktorá nakoniec viedla k zániku ZSSR a tamojšieho systému.
