Hovor s ním

Uvažujem nad tým, z čoho pramení nesmierna váhavosť napísať dnes čokoľvek na túto tému. Vyhýbavý zvrat „táto téma“ len na chvíľu prevážil nad nejednoznačným spletencom vlastného mena, diela a živého človeka. Zvažujem, že je potrebné začať práve týmito analýzami. Pretože sa zdá, že okolnosti oťaželi. Slová zrazu stratili váhu, ktorú prebralo niečo nedefinovateľne fyzické. Obrovský korpus, ktorý priľahol krajinu ako veľký mrak. Základnou charakteristikou existencie v priestore nie je Heideggerova vzdialenosť, ale hĺbka, tvrdí Merleau-Ponty. Chce sa mi dodať, že váha, ale iná ako váha telesa. Cesta premýšľania sa náhle zvažuje len jedným smerom. Obávam sa, že sa zaseknem a do konca textu už budem len niečo mechanicky odriekať. Ako kňaz na pohrebe. Obávam sa, že budem chcieť simulovať spomienky a vytvárať príbehy. Odkiaľ sa berie potreba ešte narýchlo prečítať veci dávno prečítané, akoby bolo možné nájsť nový zmysel, zmysel ktorý sa ukazuje len raz? Nejde tiež len o mechanickú prácu nevedomia, podobnú tej, ktorá sa potrebuje zbaviť mŕtveho tela, a preto spomína? Ako sa filozofia vyrovnáva s mŕtvym telom? Nie je pre ňu telo vždy už mŕtve? Neuskutočňuje sa táto premena vo chvíli, keď sa živý autor nahrádza vlastným menom? Uvedomujem si, že patetický tón vedie celý tento monológ. Monológ, ktorý zmätene hľadá svojho adresáta. Podobne ako u Heideggera, naladenosť už vždy predznačí našu reč. Tón aj naladenosť súvisia s hudbou, v najširšom zmysle s uchom, ktoré sa stáva nosnou témou pri Derridovom premýšľaní o autobiografii. Možno sa však práve vďaka tomuto pátosu priblížime k autorovi, dielo ktorého sa často považovalo výlučne za ironické, ironizovalo sa, ukazovalo sa ako nevážna hra, rozumej z pohľadu filozofie a jej vážnej úlohy – hľadania pravdy. Derrida pripúšťa, že irónia je v jeho práci nevyhnutne prítomná, nielen ako istá odpoveď vážnosti akademickej tradície a jej postáv. Ale to nie je všetko. Rorty tú druhú stranu nazval sentimentalitou, citovosťou, romantickosťou, nefalšovanou úprimnosťou. Niektoré motívy Derridovej práce, najmä z neskoršieho obdobia (zodpovednosť, nerozhodnuteľnosť) majú podľa neho dramatický romantický pátos. Existuje ešte jeden kontext, v ktorom sa objavuje romantický pátos, mám na mysli politickú agendu filozofie. Tentokrát prednostne v súvislosti s Heideggerom a jeho politickou angažovanosťou, ktorú kritici vnímajú ako výsledok romantickej nacionalistickej vášne bojujúcej o osud a znovuurčenie nemeckého národa. Aj keď sa Derrida v tomto zmysle od Heideggera na viacerých miestach dištancuje, dekonštrukcia sa nevyhne rovnakému obvineniu vinou objavenej nacistickej angažovanosti mladíka Paula de Mana. Pátos, ktorý mám na mysli ja, súvisí skôr s pasivitou (v lévinasovskom chápaní – byť vydaný napospas druhému) a vášňou (passion), ktorá je pre Derridu podmienkou možnosti premýšľať, presnejšie kriticky myslieť. Vášeň, spresňuje Derrida v autobiografickom či kritickom čítaní – Vášne: Nepriama obeť – sa nezaobíde bez tajomstva. Bez ohľadu na to, ako tajnostkársky môže vyznievať, je jeho presným opakom. Nevypovedateľné, nevyspovedateľné, nezdieľateľné (v oboch významoch). Niečo, čo uniká autoritárskym nárokom inštitúcií, rovnako tematizácii (nárok filozofie), spovedi (nárok náboženstva) či zodpovednosti vždy odpovedať (nárok práva a politiky). Iný názov pre to je samota, nie však samota vedomia, subjektu či Dasein. Derrida celé roky premýšľal s Heideggerom i Lévinasom o tom, čo v konečnom dôsledku podmieňuje zodpovednosť, či je to heideggerovsky povedané smrteľnosť Dasein a jeho nenahraditeľnosť v tejto úlohe alebo zodpovednosť za iného a vedomie smrti iného ako absolútnej neodpovede. Nenašla som jednoznačnú odpoveď. Absolútna samota vášne je asi dôvod, pre ktorý Derrida označil svoj prvotný záujem za autobiografický. V rozhovore Táto zvláštna inštitúcia s názvom literatúra Derrida odpovedá : „Nikdy by som sa neodvážil tvrdiť, že môj prvotný záujem sa týkal skôr literatúry ako filozofie... Baví ma predstava, že moja adolescentná túžba... ma nasmerovala k niečomu, čo v písaní nemožno označiť ani jedným ani druhým... „Autobiografia“ je pravdepodobne najmenej nevhodným menom.“ Derrida sa nikdy nepokúšal zotrieť rozdiely medzi filozofiou a literatúrou, snažil sa len o posúvanie hraníc a stanovenie nových kritérií. Odmieta písanie pripísať len literatúre, veď nie je každý filozof postavený aj pred problém ako písať? Vidí ako inštitúciu nielen filozofiu, ale rovnako literatúru, ktorú v najvšeobecnejšom chápe ako „možnosť povedať všetko“ (právo garantované modernou demokraciou). Autobiografia, o ktorej hovorí, tak vôbec nie je jednoducho literárnym žánrom, a nielen z dôvodu, že jej nepôjde o „pravdivé“ vykreslenie skutočnosti. Nie je práve Derrida tým, kto poukazuje na premiešanie fikcie a pravdy (aj vo filozofii), či fikcie a skutočnosti? Autobiografia ako filozofia v tradičnom kánone, zdá sa, ani nie je možná. Kanonické postavy filozofie v zásade nielen odlišujú skutočnosť a fikciu, ale rovnako autora a jeho dielo, život a dielo. Vo filozofii je pre Derridu zaujímavé práve ono vylúčenie. Seminár k autobiografii začínal analýzou známej anekdoty o tom, ako raz Heidegger opísal život Aristotela: Narodil sa, myslel, zomrel. Filozofia, vysvetľuje Derrida, privileguje myslenie pred anekdotou. Považuje za neslušné, ak sa filozofom zaoberáme ako empirickou bytosťou. „Slušnosť“ je filozofia vo svojom základe, preto ak chceme porušiť túto klasickú filozofickú axiómu, musíme byť do istej miery neslušní. Slušnosť je v tomto prípade synonymom serióznosti, ktorú si predstavujeme v súvislosti s „učenými“ mužmi. Ako porušenie tejto axiómy možno chápať Derridovu prácu „POHĽADNICE“, ktorá sa vymyká vymedzeným žánrovým kategóriám. Platón a Sókrates sa stávajú predmetom autorových voľných fantázií (aj sexuálnych). Niežeby si Derrida myslel, že sa filozofia má vážne zaoberať životmi filozofov, keďže to, čo nazývame životom, je vždy už istá narácia (sociologická, historická, psychologizujúca). Detaily života, anekdoty, každodenné udalosti sa naviac tematizujú ťažko a zriedkavo. Veda o živote je skôr contradictio in adjecto. Objektívny pohľad vylučuje subjektívnu zainteresovanosť, objekt je vždy už mŕtvy. Podobne ako meno autora podrobeného dokonalej analýze, ktoré nemôžeme zamieňať so žijúcim autorom. Ako umŕtviť život, aby sa stal predmetom? Ako umŕtviť seba samého, aby som sa uvidel? A kto sa tam nakoniec uvidí? Máme ešte inú možnosť, ako chápať autobiografiu? Paul de Man navrhuje chápať ju nie ako literárny žáner, ale skôr ako figúru čítania, ktorá sa do istej miery objavuje vo všetkých textoch. Autobiografický moment sa objavuje ako dohoda dvoch subjektov zapojených do procesu čítania, pričom je táto štruktúra zvnútornená v texte. Philipp Lejeune spresňuje tento proces a nazýva ho kontraktom. V podobnom duchu Derrida na Nietzscheho autobiografickom texte Ecce homo rozohráva tému Nietzscheho nepochopenia súčasníkmi. „Ak život, ktorý žije a ktorý si prerozpráva (volá sa to autobiografia) nemôže byť v prvom rade jeho životom, len ako dôsledok tajnej dohody, …potom až do chvíle, pokým nebude uznaná, môže Nietzsche napísať, že jeho život je pravdepodobne len predsudkom. Ani nie tak život vo všeobecnosti, ‚ale môj život‘, ono, že žijem, že žijem v prítomnosti…Ten život bude potvrdený vo chvíli, keď nositeľ mena… zomrie. A ak sa život vráti, vráti sa k menu, ale nie k žijúcemu, ale v mene žijúceho ako meno smrti“. Derrida bol nielen tým, kto protestoval proti zámene svojho mena za seba samého, kto verejne deklaroval, že jeho prácu nemožno vnímať ako synonymum obyčajného vlastného mena (dekonštrukcia); ale aj tým, kto cítil zaviazanosť a dlžoby voči postavám tradičnej filozofie, kto otváral účty a nanovo zametal chodníky myslenia. No predovšetkým vdychoval (inspirare) život viacerým menám, oživoval nejasnosti, polemiky proti mechanickej strojovosti filozofických systémov. Ak jestvuje autobiografický moment, je ním chvíľa, nie večnosť, to je najväčší paradox. U Nietzscheho je to poludnie, deň narodenín, v ktorom pochováva svoje predchádzajúce roky, aby im zaručil nesmrteľnosť. Dnes by som chcela upozorniť na Derridovu knihu, ktorú nikdy nenapísal, aj keď vždy veľmi chcel, a ktorá by presahovala žánre aj filozofie aj literatúry. Ak o tom hovorím dnes, nie je to preto, aby si táto nejestvujúca kniha azda nárokovala na centrálne postavenie v jeho diele, aby jej bola zaručená nesmrteľnosť. Len aby navrátila na chvíľu život, život menu, okamih, keď sa dielo stáva dielom, v ktorom sa rodí. „Ešte dnes vo mne pretrváva nástojčivá túžba uchovať v neprerušovanom zápise, v pamäti, čo sa stalo alebo čo nenastalo. Povedal som, čo nenastalo, aby som zdôraznil skutočnosť, že to, čo sa stáva – inými slovami jedinečná udalosť, ktorej stopu by sme radi uchovali – je zároveň samotnou túžbou, že čo sa neudialo, malo sa stať. Je tak „príbehom“, v ktorom udalosť sama v sebe prekračuje rovinu „reálneho“ a „fiktívneho“. (Jacques Derrida v rozhovore „Táto zvláštna inštitúcia s názvom literatúra) Poludnie 29. 10. 2004 Autorka prednáša filozofiu na fakulte umení TÚ v Košiciach