Kto nechal prehovoriť jazyk

Jacques Derrida sa narodil v roku 1930 v El Biar v Alžírsku, v roku 1949 prišiel do Paríža, kde 8. októbra 2004 zomrel ako jeden z najväčších a najdiskutovanejších filozofov.
Počet zobrazení: 944

Jacques Derrida sa narodil v roku 1930 v El Biar v Alžírsku, v roku 1949 prišiel do Paríža, kde 8. októbra 2004 zomrel ako jeden z najväčších a najdiskutovanejších filozofov. Začínal ako prekladateľ Husserla (L’origine de la géometrie, 1962), stal sa známym ako filozof písma (Gramatológia, L’écriture et la différence, 1967), preslávil sa dekonštrukciou a zapísal sa do historickej línie poznačenej vo filozofii Nietzschem a Heideggerom, a v literatúre Mallarmém a Joyceom. Heideggerovskú deštrukciu – Destruktion, Abbau – si preložil ako dekonštrukciu, ktorá je v Derridovej praxi zameraná na „rozkladanie, rozoberanie, rozloženie“ základnej štruktúry metafyziky, jej architektúry, používania jazyka a inštitucionálneho systému (List japonskému priateľovi, 1985). V šesťdesiatych rokoch dekonštrukcia ako „dvojité gesto, dvojitá veda, dvojité písmo“ znamená „prevracanie“ klasických opozícií – jazyka a písma, prítomnosti a neprítomnosti, prírody a kultúry – a „posúvanie základného systému“ (Marges de la philosophie, 1972). V dekonštruktívnom čítaní Freudových a Heideggerových proto-dekonštruktívnych textov spochybňuje metafyzickú štruktúru, ktorá obmedzuje bytie na prítomnosť a podľa ktorej je písmo prostriedkom a je podriadené nadvláde logu (Platón, Aristoteles), phoné (Husserl, Saussure), etnosu (Rousseau, Lévi-Strauss) a fallosu (Freud, Lacan). Proti „vulgárnemu“ pojmu písma kladie jeho „všeobecný“ pojem, kde písmo predstavuje hru prítomnosti a neprítomnosti, odlíšenie (différance), stopu (Lévinas). Takto chápané písmo suspenduje mýtus o pôvode, princíp lineárnosti, prísľub riešiteľnosti, ohlasuje koniec knihy a epochu textu: „nič nie je mimo textu“ (Gramatológia, 1967). Filozofia sama je textom: musí rátať s písmom ako aktom a s textom ako udalosťou (Glas, 1974), s fenoménom textuality, diseminácie, nerozhodnuteľnosti (La Dissémination, 1972). Po roku 1968 Derrida s prekvapením zisťuje, že dekonštrukcia čoraz viac prekračuje oblasť humánnych vied a zasahuje do inštitucionálneho systému. Podľa Derridovej „stručnej, eliptickej, ekonomickej“ definície je dekonštrukcia viac než jazyk (plus d’une langue) (Mémoires pour Paul de Man, 1988). V roku 1975 sa dekonštrukcia stáva politickým aktom, keď Derrida so svojimi priateľmi otvorene vystúpi proti Habyho reforme zameranej bezprostredne na stredoškolskú výučbu filozofie, no týkajúcej sa nepriamo i filozofie ako celku, a spolu zakladajú skupinu GREPH (Groupe de Recherches sur l’Enseignement Philosophique - Výskumná skupina pre výuku filozofie). Derrida vedie zápas o filozofiu a jej výuku prinajmenšom na troch rovinách a v troch tónoch: píše proklamácie a výzvy, zakladá organizácie a verejné fóra a ohlasuje sériu seminárov Du droit á la philosophie, na ktorých vo filozofickom kontexte rozoberá otázku práva na filozofiu a posun od práva k filozofii. Vyústením jeho politického vystúpenia je v roku 1983 založenie Collége International de Philosophie, prvej dekonštuktivistickej inštitúcie, ktorá sa má odlišovať tým, že v porovnaní s ostatnými má byť „verejnejšia, univerzálnejšia, otvorenejšia“ (Le Rapport bleu, 1998 ). „Dekonštrukcia je spravodlivosť“, znie ďalšia Derridova definícia, ktorá naznačuje jeho posun od práva k etike. V deväťdesiatych rokoch ho zaujíma etika pohostinnosti, otázka kozmopolitizmu a kozmopolitiky s takými praktickými dôsledkami ako napríklad iniciovanie projektu miest-útočíšť (Kozmopoliti všetkých krajín, ešte jednu námahu 1997). „Dekonštrukcia je viac než kritika“, upozorňuje Derrida v roku 2000, a toto „viac než“ odkazuje na to, že ním vysnívaná „univerzita bez podmienky“ by mala byť miestom „občianskej neposlušnosti“ a performatívnej práce, udalosti (Budúcnosť profesie alebo univerzita bez podmienky, 2002). Význačné miesto akčnosti a otázky udalosti, a najmä akčné používanie jazyka a spôsob písania je práve tým, čo Derridu odlišuje od všetkých jeho súčasníkov, a vysvetľuje jeho kreatívny a oslobodzujúci vplyv na literatúru, architektúru a výtvarné umenie. Na rozdiel od Lévi-Straussovej, Althusserovej, Foucaultovej, Deleuzovej „klasickej“ francúzštiny rešpektujúcej „najtradičnejšiu“ rétoriku Derridov spôsob písania sa svojou matériou, tónmi, písmenami, vetami, štruktúrou a fungovaním „dotýka francúzskeho jazyka a necháva sa ním dotýkať“ (De quoi demain, 2001). V individuálnej skúsenosti „sefardsko-židovsko-francúzsko-maghrebského“ Derridu vo vzťahu k jazyku – „mám len jeden jazyk a ani ten nie je môj“ – sa odkrýva univerzálny zákon, že jazyk nemožno vyvlastniť ani asimilovať (Jednojazyčnosť druhého – Le monolinguisme de l’autre, 1996). Existuje „tretí jazyk“ (Oči jazyka – Les yeux de la langue, 2004), „úplne iný jazyk, predjazyk“ (pre-first language, avant-premičre langue), „mínus prvý stupeň písma“, ktorý vyzýva k „inému písaniu“ a „oslovuje písmo zvnútra jazyka“, aby prehovorilo (Jednojazyčnosť druhého). Nabáda Derridu, aby sa vzdal jazyku, aby „ho obrátil k sebe“, postaral sa, „aby sa s ním niečo stalo“ a „vrátil sa k sebe“; tým ho zaviaže, aby tento jazyk v jeho jazyku prehovoril inak; aby síce „prehovoril sám“, no súčasne „vo svojom tele uchoval nezmazateľný zápis tejto udalosti“: Derridovo svedectvo o jazyku, naplnené utrpením a vášňou, ktoré ako zákon jednorazovo univerzálneho svedčí o tom, že len smrteľník môže prehovoriť v jazyku nesmrteľne. Jolán Orbán: „Aki szóra bírta a nyelvet“ © Élet és irodalom, 15. október 2004 Autorka pôsobí na Fakulte teórie literatúry, University of Pécs

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984