Písať život: otvoriť stopu demokracie
Oh! ta cendre est le lit de mon reste de flamme... 1 Victor Hugo Ako je ťažko rozprávať, písať, vyjadrovať sa o tom, kto nás práve opustil! O tom, kto viac ako tridsaťpäť rokov sprevádzal našu prácu, udával tón, viedol nás, živil naše úvahy, ale i náš život. Vyvracal istotu prameniacu z našich poznatkov, z toho, čo sme čítali, aby rozkolísal a mýlil základy našich existencií, paradoxmi komplikoval ich motiváciu a očakávania. Aby takto lepšie problematizoval, otvoril priestor a osvetlil vklady, uvoľnil vývoj a cesty, rozšíril perspektívy. To všetko v diskrétnosti tichej konverzácie, medzi človekom a človekom, krok po kroku, deň po dni, knihu po knihe, rok po roku. Nie je to on, kto nám zoširoka, úprimne, v každom smere, bláznivo otvoril cestu ? Narábal s revolučnou nenačasovanosťou tohto otvorenia, s jeho dvojzmyselnosťou, oslobodil niť tkanú od minulosti jeho pozostatkov k budúcnosti prejavov života. Vydal nám tento nesmierny poklad, nekonečný, disemináciu bez výhrady alebo privilégia pre univerzum svojho diela, toto očividné, neustále opakované a škodlivé vykrádanie svojho postupu. Dával bez vypočítavosti alebo očakávania kompenzácie, bez zisku, s bezhraničnou pohostinnosťou. Bolo to priateľstvo, ktorému sa iné nevyrovná. Bolo tu však pre všetkých rovnako, tak zvláštne blízke, vzácne a srdečné, pozorné a otvorené, diskrétne a štedré. Bolo to vzrušujúce priateľstvo, vskutku nesmierne, znemožnilo všetky snahy o oddeľovanie sa, selekciu, vyvolenie, odlišovanie sa. Nezanedbávalo však výnimočnosť každého a výnimočnosť spojitostí, ktoré vytvárali čas a udalosti. Nechalo nás pochopiť, že odstup a samota boli možnou-nemožnou podmienkou pochopenia, toho najhlbšieho prístupu. Veľmi vyžadujúce priateľstvo, ktoré ticho, vopred a z najväčšej diaľky nabáda spojiť nevýslovnú strnulosť smrteľného odlúčenia so zabezpečením prísľubu žiť, donekonečna vyslovovať tvrdenia o živote, usmievať sa na život, napriek všetkému. Ako keby boli najvýraznejšia pečať blízkosti a najintenzívnejší znak dôvery neoddeliteľné od podivnej výzvy z druhého brehu smrti. Nemohol by som sa nazvať priateľom, ak by som si neuvedomoval svoju zodpovednosť prevziať to, čo ma povoláva – celé dielo. Má byť k dispozícii všetkým podľa ich ľubovôle? Je to príčinou jeho vytvorenia, zverejnenia, možnosti rozmnoženia, rozčlenenia, možnosti odlišnej a odlišujúcej sa diferencie? Mám odpovedať odpovedajúc v jeho mene, pod iným menom, pre neho a po ňom, bez neho, v tejto výzve nevernej vernosti bez mena? Nie je to práve táto nemožná úloha pamäti, ktorú je povinný splniť ten, čo ho sprevádzal a ktorého sprevádzal? Prežitie je to, o čo tu s určitosťou ide, v nadbytku však a prekypujúc vzhľadom na pozemské alebo nebeské pretrvanie. Nevnukol nám ten (naučil je nesprávne), kto vedel, že žiť sa naučiť nedá, myšlienku, že táto hra a tento «nadvklad» života narába s celou signatúrou, s celým ja? Toto vyžadovanie, toto očakávanie iného života v tomto živote, toto pokračovanie života mimo života sa nevedelo starať iba o seba, uzatvoriť do čistého prežitia, ale naopak, otvorilo sa a obrátilo ku všetkému ostatnému životu v strede žijúcich, pre všetkých a pre nikoho, pre každého ako prísľub nadživota, nadžitia, lepšieho žitia, bez spoločnej miery. Rešpektovanie takejto pamäti, ktorá pozerá, obracia sa dopredu, striktne a rozhodne implikuje svedectvo tohto otvorenia, tohto opustenia seba, svojho diela, pre budúcnosť, pre budúce možnosti, pre Zložitý Zajtrajšok, pre nepredpovedateľnosť a nenaprogramovateľnosť Možno z jeho repríz. Na prekvapenie tých, ktorí objavujú novosť života, sa paradoxne vyskytuje až po živote, v jeho stopách. Tieto stopy, tieto pozostatky, tieto nápisy, tieto archívy, tieto písma, neustále sa k nim navracia, komplikuje svoj pohľad na ne, skladá a rozkladá svoju zostrujúcu sa pozornosť a nevyhnutne takto riskuje, že ho niektorí budú považovať za prepisovača mŕtvej minulosti. Nejde mu práve o to, aby ich odokryl ako také, odhalil, roztvoril, otvoril, oslobodil v ich úniku k sebe? Sú to úlomky vtedajšieho pohybu, vývoja, tieto znaky života, pochované stopy života, rozšľapnuté, zadusené, zatratené, zamietnuté, potlačované, zanedbávané, zlorečené, ktoré bolo treba oživiť, zobudiť, rozhýbať, rozdúchať ich iskru, vzkriesiť. Zaujímať sa o spôsoby písania, o narábanie s písaním (písmom), o hry s písmenami, so slovami, s vetami, s obrazmi, zaujímať sa o literárny pohyb a literárne táraniny, to všetko znamená odhaliť rozškľabenú nekonečnú dieru, ten chaos v genéze, na ktorom sa zakladá a rúca predstierane solídna hĺbka diel, inštitúcií, myšlienok, ktoré si nárokujú etablované pozície pravdy, spriaznenosť prelínania a protikladu, konštrukcie alebo systémy reality, plnú prítomnosť, totožnú, jednotnú, postačujúcu, sústredenú, jedinečnú, uzavretú, prítomnosť ontologickej logiky, hodnoty, života alebo zmyslu. Znamená to nájsť pod umelou konštrukciou z hláv a v nej, monarchistickej Babylónii všetkých absolútien, bohaté džavotanie, rušné, rozmanité, rôznorodé, vybuchujúce, žiarivé. Životy tu prichádzajú a odchádzajú, srdcia bijú životom, touto hrou na vzdialenie sa všetkými smermi, na disjunkcie, dislokácie, interrupcie, divergencie. Znamená to dotknúť sa pretržitého srdca času a priestoru. Je to zlomené srdce časopriestoru, to miesto vystavenia a prechodu bez zastavenia alebo bez možnosti prítomnosti. Rovnako sa otvára dejinám ľudstva ako ich univerzu, ich miestu životných stretnutí, ich nachádzaniam jedných druhými i toho z minulosti a budúcnosti. Akoby sa to dialo v jednej miestnosti. V hĺbke, v dutinách Platónovho paláca vymeriavač stôp života veľmi skoro pochopí, že tie biedne zjavenia, blúdiace a navracajúce sa z písania, tieto tiene, fantómovia, duchovia, ktorých znepokojujúca podivnosť prenasleduje a vytláča von všetku vnútrajškovosť, všetky domáce výpočty života, moci, mať alebo byť, akosi súvisia s otvorením bez poriadku, bez súvislosti, rozptýleným, mimo tej problematickej, vybuchujúcej, žiarivej komunity demokratických požiadaviek. Títo tuláci mimo seba unikajú hierarchickému rádu správneho diškurzu a správneho Života, sú tu pre všetkých i pre nikoho, anarchicky, voľne a rovnako pohodení, opustení, vystavení náhodnému stretnutiu s prvým, kto príde. Neprišli tieto roztratené, roztrúsené a neharmonické elementy zaľudniť čas a priestor budúcnosti svojimi nenačasovanými stopami, svojou nikdy nezjednotenou a nespojenou mnohosťou, vždy výstrednou a prekypujúcou? S prísnym naliehaním sa rozširuje správa, až kým v posledných textoch nevybuchne – len stopa zostane z demokracie… vždy je tu nejaká stopa demokracie, každá stopa je stopa demokracie. Nejde o deskriptívne konštatovanie. Ide o požiadavku, o nariadenie – demokracia je na ceste. Možno sa pustiť iba po stopách tohto čohosi, čo príde, tohto vždy prekvapujúceho príchodu toho, čo otvára, vylamuje a rozširuje všetky cesty. Ak je život iba tým, čo je mimo seba, pred sebou, stále viac a stále iný život vystavený stretnutiu s životom iného, kto možno odišiel alebo je mŕtvy, každé prežitie sa osudovo otvára demokratickému zaľudneniu, tejto vzájomnosti v rozptýlení. Prežiť a zostať verný v bolesti odlúčenia tomuto imperatívnemu znaku života, odpovedať mu, to znamená prevziať toto tvrdenie pevne, bez ohňa z demokratických nebies. ...noc, to je hviezdna demokracia... Víriace, nenačasované, revolučné tabuľky s písmom nám neprestajne otvárajú stopy. Preložila Barbora Čakovská Autor je docentom filozofie na Université de Paris I. Bol blízkym Derridovým priateľom 1 Ó, tvoj popol je posteľou zvyšku môjho plameňa…
