Biografické údaje
1930 Pôvodne Jackie, ako ho pomenovala matka Georgette Derrida, sa narodil 15. júla v židovskej asimilovanej rodine v El Biar (Alžírsko). 1935 – 1942 Po absolvovaní základnej školy navštevuje Lycée de Ben Aknoun. Roku 1940 počas Pétainovho režimu začínajú platiť v Alžírsku, v tom čase francúzskej kolónii, antisemitské zákony, na základe ktorých je zbavený občianstva a neskôr (1942) aj vylúčený zo školy. 1943 – 1948 Po roku sa smie vrátiť späť do lýcea, kde strávi ešte štyri roky. Ako chudobný študent veľa hráva futbal a sníva o kariére profesionálneho hráča. Okrem toho veľa číta, predovšetkým Rousseaua a Nietzscheho, ale aj Gida, Valéryho, Camusa. Rok 1947 nie je preň najšťastnejším, pomerne ťažko ochorie a neuspeje pri maturite. Tú absolvuje až rok nato, na Lycée Gauthier, kde sa prvýkrát zoznamuje s dielami Sartra a Bergsona, no omnoho viac je zasiahnutý tvorbou Kierkegaarda a Heideggera. 1949 – 1952 Po maturite sa rozhodne prihlásiť na prestížnu Ecole Normale Supérieure. Keďže na ňu neurobí prijímacie skúšky, zapíše sa do dvojročnej prípravky (zotrvá tu však o rok dlhšie) na Lycée Louis-le-Grand v Paríži, kde boli jeho spolužiakmi neskôr slávni Michel Serres a Pierre Bourdieu. Je to jeho prvý pobyt mimo Alžírska, v novom prostredí veľmi trpí fyzicky aj psychicky. 1952 Na tretí pokus sa dostáva na Ecole Normale Supérieure. Zoznamuje sa tu s marxistom Luisom Althusserom a svojou budúcou manželkou, psychoanalytičkou Marguerite Aucouturier. 1953 – 1954 Púšťa sa do štúdia Husserla, kvôli tomu navštívi Husserlov archív v Lovani, čo potom vyústi do Dissertation des Hautes Etudes na tému „Problém genézy v Husserlovej filozofii“ (vyjde až v roku 1990). Priatelí sa s Michelom Foucaultom. 1956 – 1957 Roku 1956 na druhý pokus absolvuje agregation, skúšku, ktorá ho oprávňuje vyučovať na francúzskych vyšších školách. Prvý raz cestuje do USA, aby mohol na Harvard University, kde v tom čase prednáša literárny kritik Paul de Man, preštudovať Husserlove nepublikované práce. V tom čase tiež veľa číta Jamesa Joyca. V júni 1957 sa v Bostone ožení s Margueritte Aucouturier. 1957 – 1959 Vykonáva povinnú vojenskú službu v Alžírsku, no nie ako radový vojak, ale ako učiteľ angličtiny a francúzštiny. Prekladá mnohé články pre tlač. 1959 – 1960 Dostáva prvé učiteľské miesto spolu so svojím priateľom Jeanom Gennetom na lýceu Le Mans. Prvýkrát cestuje do Prahy, aby sa stretol s rodinou svojej manželky Margueritte. 1960 – 1964 Počas týchto štyroch rokov vyučuje na Sorbonne logiku a všeobecnú filozofiu, je asistentom G. Bachelarda, G. Cangiulhema, P. Ricoeura, J. Wahla a jeho semináre priťahujú stále väčšie auditórium (aj vďaka tomu, že si každý rok pripravuje nové témy). Píše prvé články v Critique a radikálnom časopise Tel Quel, ktorý založil P. Sollers. Po prvý raz publikuje aj knižne (1962), ide o preklad Husserlovej práce Pôvod geometrie, ku ktorému napíše rozsiahly úvod (vyšiel neskôr samostatne). Za tento preklad dostane prestížne ocenenie prix Jean Cavaillés. V roku 1963 sa narodí jeho syn Pierre. O rok neskôr odchádza na pozvanie Jeana Hyppolita a Luisa Althussera prednášať na Ecole Normale Supérieure, kde zotrvá dvadsať rokov. 1966 Zúčastňuje sa ako pomerne málo známy filozof medzinárodnej konferencie na Johns Hopkins University v Baltimore (USA), kde prednesie prednášku Štruktúra, znak a hra v diskurze vied o človeku, ktorá veľmi zaujme americkú akademickú obec. Od tejto udalosti je v USA rešpektovaný viac ako vo Francúzsku a kdekoľvek inde. 1967 Tento rok prináša ďalší zlom v jeho kariére, vydáva súčasne svoje tri mimoriadne knihy: La voix et le phénoméne (Hlas a fenomén) je najfilozofickejšia, venuje ju Husserlovi a jeho chápaniu znaku; L’Ecriture et la différence (Písanie a diferencia) je zas súborom kratších esejí, kde rozoberá problémy psychoanalýzy, etiky a humanitných vied; v De la grammatologie (Gramatológii) predstavuje svoju teóriu písaných znakov. V tomto roku sa tiež narodí jeho druhý syn Jean. 1968 Napriek tomu, že sa zúčastňuje pochodov a je pomerne aktívny pri májových demonštráciách, udržuje si istý odstup od marxistických a maoistických skupín, na rozdiel od mnohých svojich kolegov. V tom čase má aj semináre na Berlínskej univerzite a na Johns Hopkins University. 1972 Vydáva svoje ďalšie tri knihy La Dissémination (Diseminácia), Marges - de la philosophie (Okraje filozofie) a knihu rozhovorov Positions (Pozície). Rozchádza sa so skupinou autorov okolo časopisu Tel Quel, s ktorými predtým spolupracoval. 1975 Prednáša stále viac v USA, hlavne na Johns Hopkins University, ale aj na Yale University, kde začne úzko spolupracovať s J. Hillisom Millerom, Paulom de Manom, Haroldom Bloomom, Geoffrey Hartmanom (táto skupina bude neskôr označovaná ako „Yale school of deconstruction“). Vo Francúzsku zas spoluzakladá skupinu la Greph (Groupe de recherches sur l´enseignement philosophique). 1978 – 1979 Je účastníkom tzv. Generálnych stavov filozofie, iniciatívy, ktorá vzniká na Sorbonne, a angažuje sa za zachovanie dominantného postavenia filozofie na stredných školách a rozšírenie jej výučby. 1980 Obhajuje doktorát, thése d´Etat, na Sorbonne, na základe svojich publikovaných diel, hoci formálne nikdy doktorskú prácu nepredložil. Organizuje desaťdňovú konferenciu na tému „koniec človeka“ v Cerisy-la-Salle spolu so svojimi priateľmi Jean-Lucom Nancym a Philippom Lacoue-Labarthom. 1981 Zakladá spolu so Jean-Pierrom Vernantom a ďalšími Asociáciu Jána Husa, ktorá je zameraná na pomoc disidentom v Československu, pričom sa stáva jej viceprezidentom. Prichádza do Prahy, aby sa zúčastnil neoficiálneho filozofického seminára a je zadržaný po tom, čo mu tajná polícia podstrčila do batožiny podivný prášok. Následne je uväznený a obvinený z pašovania drog. Po petícii francúzskych intelektuálov na čele s Michelom Foucaultom a po intervencii prezidenta Françoisa Mitteranda je prepustený a vyhostený z Československa. 1983 Aby podporil výučbu filozofie mimo tradičných postupov, pripája sa k iniciatíve, ktorá vyústi do založenia Collége International de Philosophie, ktorej riaditeľom sa stáva v tom istom roku. Podporuje Nelsona Mandelu a zúčastní sa prípravy výstavy „Umenie proti apartheidu“. 1984 Stáva sa profesorom filozofie na l´Ecole des Hautes Etudes en Sciences Sociales a je zvolený za jej riaditeľa. V tejto funkcii zotrvá až do svojej penzie (1998). 1986 Spolupracuje s americkým architektom Petrom Eisenmanom na projekte „le parc de la Villette“. Začína tiež prednášať na City University of New York a aj na University of California (Irvine), kam odišiel z Yale jeho priateľ J. Hillis Miller. Jesenné kurzy na tejto univerzite bude viesť až do roku 2003. 1987 Vypukla aféra okolo Paula de Mana, jeho kolegu a učiteľa z Yale. Mladý belgický historik Ortwin de Graef totiž objavil de Manove antisemitské články, ktoré písal počas druhej svetovej vojny v pravicovom Le Soir. Na konferencii organizovanej Alabama University sa k tomuto odhaleniu vyjadril a poukázal na elementy, ktoré sú v prípade de Mana zavrhnutiahodné, ale rovnako nespochybnil prínos jeho diela, hoci naň padá už iné svetlo. 1990 Znova prichádza do Prahy a prednesie prednášku na tému Politiky priateľstva. Rovnako vedie semináre na Moskovskej univerzite. 1992 Cambridge University mu udeľuje titul doctor honoris causa, napriek tomu, že tejto udalosti predchádzala viacmesačná diskreditačná kampaň niekoľkých tamojších akademikov, ktorí publikovali a rozosielali články proti jeho osobe a dielu, ktoré väčšina z nich ani nečítala. Dôsledkom toho bolo nejednoznačné hlasovanie o udelení doktorátu. 1993 Vydáva kontroverzné dielo Spectres de Marx (Prízraky Marxa), kde poukazuje na to, ako bolo zle pochopené Marxovo dielo, hlavne ak sa naň pozrieme cez prizmu pádu komunistického bloku. 1995 Zúčastňuje sa spolu s H.-G. Gadamerom, G. Vattimom a ďalšími seminára na ostrove Capri, kde sa diskutovalo hlavne o viere, náboženstve a ich podobách v súčasnosti. Rovnako v tento rok zorganizovala Katolícka univerzita v Louvain-la-Neuve pod vedením Michela Lissa veľkú konferenciu venovanú jeho dielu. 1997 – 2001 Veľa cestuje a prednáša po celom svete, nevyhne sa ani Číne či Južnej Afrike, kde sa stretne s Nelsonom Mandelom. Okrem mnohých čestných doktorátov je mu udelená cena Theodora Adorna. 2002 Amy Ziering Kofman a Kirby Dick natočia veľmi úspešný biografický film Derrida, The Movie, kde veľkého filozofa predstavujú v bežných a často aj humorných situáciách, no nevyhnú sa ani vážnym témam a otázkam. Na konferencii v Cerisy-la-Salle prednesie provokatívnu prednášku „La démoctratie á venir“ (Prichádzajúca demokracia). 2003 Prednesie smútočný príhovor na pohrebe Maurica Blanchota a o pár mesiacov neskôr zas prednášku na konferencii, ktorá je Blanchotovi venovaná. 2004 Magazine littéraire mu venuje monotematické číslo,18. augusta poskytuje svoj posledný veľký rozhovor denníku Le Monde a o necelé dva mesiace, 8. októbra, vo veku 74 rokov zomiera v Paríži na rakovinu pankreasu. Spracoval Jozef Kovalčik Literatúra: Michel Lisse: Repéres biographiques. Magazine littéraire, apríl 4, 2004. Derek Attridge a Thomas Baldwin: Jacques Derrida. The Guardian, október 11, 2004. Geoffrey Bennington a Jacques Derrida: Jacques Derrida. Le Seuil, 1991. Stephen Hahn: Derrida. PT Albert Marenčin, 2004
