Voľby, ktoré menia svet

Hneď na začiatku vás zrejme nachytám: reč nie je o jediných, ale hneď o dvoch prezidentských voľbách. Prebiehali minulý týždeň paralelne na Ukrajine a v USA. Kým o prvých sa u nás nepovedalo dokopy nič, o druhých sa hovorilo veľmi veľa – a predsa nepovedalo oveľa viac než pri prvých. Začnime domácou reakciou na voľby v USA. Každá politická parlamentná strana a takmer každý „dôležitejší“ domáci politik pochopili túto „zviditeľňujúcu“ príležitosť. A tak sme raz znovu boli svedkami divadla, keď víťaz Bush mal opäť v štýle „celkom nezištne – raz a navždy“ dobrých priateľov na Slovensku. No v hluku tradične hlasnej gratulácie „Prezidentovi a môjmu priateľovi“ zanikli otázky, ktoré si treba položiť. Iste, „Náhodný prezident“ po prvých voľbách vyvrátil túto mienku: vyhral s prevahou a veľa. Georg W. Bush je veriacim konzervatívcom, politikom, ktorý sa zasadzuje o znižovanie daní, reformuje zdravotnícky systém, nestojí o gayské partnerstvá a už vôbec nie o právo žien a prerušenie tehotenstva. (Mediálny) obraz, ktorý sedí hneď na mnohé tváre z domácej scény. Ale... zalistujme len v The Economist: Vzhľadom na drahú vojnu v Iraku a slabú ekonomika doma sa Bushova 90-percentná podpora po 11. septembri scvrkla na silne polarizovanú, sotva 51-percentnú väčšinu. To, čo polarizuje demokraciu v USA, je dnešná Amerika, čeliaca nedôvere väčšiny krajín sveta, ale aj zníženému kreditu hodnôt demokracie a slobody, ktoré dnes reprezentuje. Môže za to vojna v Iraku, ktorá tu bola skôr než neustále stúpajúci rozpočet vojenských akcií na záchranu mieru v tejto krajine. Môžu za to v USA zdomácnené mená, ako Abu Ghraib, Guantánamo Bay a Fallujah. Aj tie tu boli skôr ako konzervatívna morálka a jej prohibitívny vzťah k homosexuálom a výskumu kmeňových buniek. Nakoniec, môže za to 2,3-biliónový rozpočtový deficit a s ním aj zle riešiteľný problém: kombinácia znižovania daní (pre najbohatších) so zvyšovaním štátnych výdavkov na vojnu proti terorizmu z obdobia prvej Bushovej vlády. Áno, dnešné USA žijú čoraz viac na dlh – a „ak by boli USA rozvojovou ekonomikou, už dávno by blikali varovné lampy načerveno a investori utekali z krajiny. Zatiaľ sú investori z cudziny spokojní, že môžu financovať tento deficit.“ To je obraz, ktorý netreba brať len v britskom médiu vážne. A vážne znamená všeličo, len nie dominantnú prevahu ovácií na počesť silného a víťaza. Hádam z tohto nutkania identifikovať sa vždy so silnejším a známym (na počesť domácej vlády) ukrajinské voľby u nás akoby neexistovali. Iste, na veci čosi mení fakt, že sa definitívne rozhodne o dva týždne. Ale... ak sledujete opäť naše strany, takmer by človek povedal – čo nás po nich. Dobre: Uznávam, že americké voľby menia (zmenia?) tón politiky vo vzťahu k Blízkemu Východu. Svoj vplyv ukážu aj v Únii. A v nej ten ďalší, vo vzťahu k novým členským štátom. Ale ruku na srdce, pozrite si našu mapu. Alebo ináč, nehovorme o domácich – údajne viac než vplyvných – investíciách do ukrajinského oceliarskeho priemyslu. Nebavme sa o trhovopolitických domácich šanciach v tejto veľkej krajine. Buďme svetoví. Hovorme o budúcej podobe Európske únie. Hovorme však aj o vzťahoch medzi Západom a dnes už čoraz menej demokratickým Ruskom. Voľby medzi proreformným kandidátom Viktorom Jučšenkom a prokučmovským kandidátom Viktorom Janukovičom zmenia politickú mapu sveta. Buď v prospech putinovského Ruska v období studeného mieru alebo v prospech „našej“ Únie (či iného Západu). Ach áno, takmer som zabudol. Niet o čom hovoriť. Čaká sa na víťaza. Čo si budeme nahovárať: Naše voľby, ktoré zmenia tento náš svet, ešte len čakajú na svojho kandidáta.