Prečo som volil Kerryho
Som ľavicový Američan (ale v slovenskej politike pravičiar) skúmajúci kritické myslenie ako sociologický problém prechodu od socializmu. Dnes ma však požiadali, aby som pripomienkoval opätovné zvolenie Georgea W. Busha za prezidenta na nasledujúce štyri roky. Úžasná, nádherná irónia. Moja prvá reakcia na výsledky volieb (a reakcia vlastne všetkých mojich priateľov a najbližšej rodiny) je, že sú dôkazom nekritickosti väčšiny Američanov. Akokoľvek, takýto pohľad neobjasňuje nič a iba rozširuje zmysel pre polarizáciu v našej krajine. Rozhodnutie o tom, že tí ľudia z „červených štátoch“ museli padnúť z kozmu, nepomôže nám – ľuďom s odlišnou predstavu o smerovaní krajiny – nájsť spôsob, ako presvedčiť iných voličov o našom mandáte na ďalšie štyri roky. Hlasoval som, rovnako ako mnoho Američanov, za Kerryho. A to s pocitom, že každopádne musíme Busha poraziť – aj keby sme Kerryho v skutočnosti nemali radi (ja osobne som ho pokladal za lepšieho kandidáta spomedzi niekoľkých predchádzajúcich demokratických politikov). Bush nespôsobil len strašné veci v zahraničnej politike, čo by zrejme pripustilo mnoho Európanov. Aj jeho škody v domácej politike možno len ťažko zmerať: Vlastenecký zákon, tento balík zákonov ako reakcia na útoky z 11. septembra, posilnil postavenie „bezpečnosti“ na úkor slobôd jednotlivcov. Deregulácia korporácií sa uskutočnila na úkor zdravého životného prostredia, v ktorom máme žiť. Daňové úľavy pre bohatých sa odohrali rámci „trickle down“ logiky, ktorá sa stihla zdiskreditovať už pred vyše desaťročím počas Reaganovho prezidentovania. Podporovaním významnejšej úlohy náboženstva vo verejnom živote sa dosiahlo oslabenie sekulárnosti nášho štátu... a je toho ešte viac. Dúfal som, že americkí voliči budú na to pozerať podobne ako ja: Teda že aj pre nich bude George W. Bush kandidátom prostoduchosti, strachu a netolerantnosti, preto si zvolia Johna Kerryho ako kandidáta s väčšou inteligenciou, lepšími úmyslami a tolerantnosťou. Štvrtok ráno bol pre mňa šokom. Dve veci mi nezídu z mysle: po prvé, že v našich voľbách sa dosiahla rekordná úroveň účasti, a predsa bol opätovne zvolený Bush; po druhé, že tí, ktorí hlasovali za Kerryho, boli znepokojení vojnou v Iraku a ekonomickou situáciou, a tí, ktorí hlasovali za Busha, zas morálkou a terorizmom. Morálkou? Pre mňa a okruh ľudí okolo mňa sa tento dôraz na morálku javí ako najväčšia absurdnosť, o akej sme kedy v americkej politike počuli. Predsa len, kto sú ľudia, ktorí mu v rekordnom počte odovzdali hlasy? Naši politickí analytici sa svojho času z demografických dôvodov domnievali, že prevažne mladí prvovoliči budú pravdepodobne hlasovať za Kerryho. No ukázalo sa, že sa mýlili. Prečo? Odpoveď, predpokladám, je zložitejšia. Demokratická strana si uvedomuje, dúfajme, že ju musí nájsť. Myslím si – hlasy za Busha predstavujú širokú neformálnu koalíciu. Do nej patria tí, ktorí veria, že naša krajina je založená na konzervatívnych kresťanských princípoch a chcú „religióznejšiu“ krajinu; ďalej tí, ktorí sa stali zrejme „spiatočníckejšími“ od útokov z 11. septembra (vrátane azda najmladšej generácie voličov, o ktorej sociológovia hovoria, že je značne konzervatívna). Do tejto skupiny patria tiež ľudia, ktorí sú bohatí a myslia iba na svoje vlastné záujmy, ale aj tí, ktorí úprimne veria v ideál voľnejšej vládnej regulácie a zodpovednosti jednotlivcov. Nakoniec k nej treba zarátať aj tých, ktorí na prezidenta hľadia ako na osobu, ktorú by mali najradšej u seba doma pri obedňajšom stole. Kerry bol pre mnohých Američanov snobský a chladný, zatiaľ čo Bush má istý druh povestného osobného šarmu – dokonca aj Mikuláš Dzurinda ho v denníku SME prednedávnom tituloval „môj priateľ!“. Toto hľadisko je dôležité. Možno nie je až takým samozrejmým a jasným stanoviskom pre mnohých Európanov. Pretože funkcia nášho prezidenta je kombináciou „hlavy vlády“ (premiéra) a „hlavy štátu“ (prezidenta). Zdá sa mi, že mnoho Američanov neuvažuje ani tak nad tým, kto by mohol robiť lepšiu politiku (hlava vlády), ako nad tým, kto lepšie reprezentuje ducha krajiny (hlava štátu). No dokonca aj ich kritériá, ako napr. morálnosť, potrebujú hlbšie vysvetlenie. Ako ľavicový americký volič ponúkam mojim európskych čitateľov dve záverečné myšlienky. Po prvé, nepopierateľným problémom je, že americká ľavica sa obracia na strednú časť krajiny (známu ako „červené štáty“). Hoci v týchto voľbách viedol Demokratickú stranu solídny tím (Kerry-Edwards), a to proti jednému z najneblahejších prezidentov v našej histórii, a hoci táto strana dokonca dostala peniaze na podporu demokracie od Georgea Sorosa, nakoniec aj tak nevyhrala. Ľudí, ktorí hlasovali za Busha, nemožno pokladať jednoducho len za fanatikov – sú to tiež ľudia, ktorí rozhodovali viac-menej „racionálne“ o tom, že Bush je ich človekom. Očividne vedenie Demokratickej strany nechápe mentalitu centrálnej časti krajiny alebo nemá taký dobrý záchytný bod na koncipovanie politických otázok ako republikáni. Ako ideálne miesto na nový začiatok sa ponúka morálka. Pri hľadaní odpovedí na ňu verím, že Demokratická strana neopustí svoje ideály. Napríklad veľkým lákadlom by bolo prijatie rozhodnutia o tom, že pre Spojené štáty je „morálne“ postaviť sa proti manželstvám homosexuálov. Som toho názoru, že tento druh lacného populizmu by bol vážnou chybou. Ignoroval by množstvo mimoriadne pozitívnych sociálnych, intelektuálnych a politických tradícií v USA, ktoré sú v protiklade s obrazom budúcnosti, aký v súčasnosti ponúka Republikánska strana. Po druhé, hoci veľké percento európskych pozorovateľov zrejme premýšľa nad dôsledkami týchto volieb pre medzinárodnú politiku, mňa oveľa viac znepokojuje vnútroštátna politika nasledujúcich rokov. Bushovu zahraničnú politiku výrazne oslabujú vo svojom agresívnom potenciáli dva problémy: vôľa ďalej znižovať dane, aj keď už teraz máme obrovský deficit. A, čo by sa rovnalo politickej samovražde, uskutočňovanie ďalšieho náboru nových vojakov v situácii, keď už nemáme takmer žiadneho nazvyš. Pokiaľ ide o jeho vnútroštátnu politiku, treba povedať, že Bush získal silnú väčšinu v našom Senáte, čo mu umožní prijímať zákony, ktoré predtým nemohol. Ak sa bude riadiť svojimi vlastnými vyhláseniami (čo sa, samozrejme, nemusí stať z dôvodov, ktoré nemôžeme poznať), okrem iného sa ďalej zhorší kvalita nášho životného prostredia, obmedzia sa práva jednotlivcov v prospech reakčného kresťanského postoja k spoločnosti a zvýši sa moc bohatých nad obyčajným ľuďmi. Navyše každý ľavicový Američan sa znepokojuje nad klesajúcimi šancami vymeniť členov Najvyššieho súdu, ktorí nemajú ďaleko do dôchodkového veku. To vedie zrejme „k triumfu“ pre akúkoľvek z jeho politík: legitímne námietky proti nim budú konfrontované pravdepodobne s porážkami pred súdom zviazaným reakcionárskym pohľadom na svet. Demokracia na Slovensku je mladá a už počas mojej návštevy v roku 1994 ma fascinovalo pozorovanie problémov s vytváraním demokracie, ktorú som ako Američan pokladal za samozrejmú. Dúfam, že vy Slováci využijete našu súčasnú nezvyčajnú situáciu a naučíte sa nepokladať demokraciu za samozrejmosť ani vo vašich ďalších voľbách. Alebo možno ste v dôsledku mečiarovských rokov, ktoré ste prežili, krok pred nami. Autor je antropológ (The University of Michigan)
