Transatlantický cukor a bič
Nie je žiadnym tajomstvom, že väčšina Európanov držala v amerických prezidentských voľbách palce kandidátovi demokratov Johnovi Kerrymu. Po znovuzvolení súčasného prezidenta čaká transatlantických spojencov úloha zabrániť prehlbovaniu vzájomných sporov. Bude to však ťažké. Európskej únii komplikuje situáciu názorová disharmónia nielen medzi jednotlivými štátmi, ale aj medzi postojmi politických predstaviteľov a pocitmi širokých vrstiev obyvateľstva. Hlavným impulzom protiamerických nálad v Európe bolo rozhodnutie Bieleho domu podniknúť vlaňajšiu vojenskú inváziu do Iraku bez súhlasu OSN. Časť európskych štátnikov presadila doma pridanie sa ich krajín k Američanmi vedenej tzv. „koalícii ochotných“. Neraz napriek prevažne odmietavej verejnej mienke. Mnohí Východoeurópania (u Poliakov napríklad asi 75 % občanov) vyčítajú svojim predstaviteľom až zaslepenú lojalitu k USA. Aj britský premiér Tony Blair musí každodenne žonglovať na hrane znesiteľnosti v úsilí neodcudziť si občanov za zvládnuteľnú mieru. Neznesiteľnosť predlžovania takéhoto napätia a rozpoltenosti priviedlo politické špičky v európskych metropolách k vkladaniu úprimných nádejí do zvolenia Johna Kerryho. Jeho hrejivé predvolebné heslá o návrate Washingtonu k multilaterálnosti vo svete zneli Európanom ako rajská hudba. Aj argumenty, že čelenie svetovému terorizmu sa nemá sústreďovať na Irak, ale na boj proti al-Káide, odzrkadľovalo stanoviská Európanov. Najmä krajiny západnej časti Starého kontinentu čaká citlivá a spoločensky výbušná úloha pacifikovať radikalizujúcu sa moslimskú populáciu, v radoch ktorej nachádzajú živnú pôdu agitátori a stúpenci al-Káidy. Európania zrejme plne nepochopili podstatu Kerryho rétoriky. Kerry nechcel zmeniť ciele americkej politiky, ale iba metódy ich dosahovania, t. j. účinnejšie angažovať spojenecké štáty pod americkou taktovkou. Ak by zvíťazil, prišiel by do Paríža, Berlína a Madridu agitovať, presviedčať a regrútovať. Zdanlivo paradoxne je z tohto hľadiska možno i pre Bushových odporcov v Európe lepšie, že sa pán Bieleho domu po 20. januári 2005 nezmení. Bush nevyvinie na svojich európskych oponentov priamy nátlak, nebude ich do spolupráce s USA nútiť a ponechá im priestor na prejavenie vlastných iniciatív smerom k Washingtonu. Z oboch kontinentálnych brehov Atlantiku sa už ozývajú prvé zmierlivé hlasy. Dalo sa to čakať, pretože v hre je okrem iného akcieschopnosť transatlantickej obrannej aliancie. Spojené štáty sa čoraz menej spoliehajú na NATO ako na spoločný nástroj svojej zahraničnej a obrannej politiky. Dokým neprejaví Paríž, Berlín a Madrid väčšiu ústretovosť voči Washingtonu, zostane NATO pre Busha v podstate iba ako nevyužívaná rezerva. Relatívna pasivita tomuto obrannému združeniu nepomáha. Poskytuje iba príležitosť zviditeľneniu vynárajúcich sa impulzov vnútri EÚ, aby si stmeľujúca sa Európa rýchlejšie a zreteľnejšie vyprofilovala vlastnú geostrategickú bezpečnostnú doktrínu. Dynamika rozvoja svetového hospodárstva sa pomaly, ale isto presúva od brehov Atlantiku k brehom Pacifiku. Kým Spojené štáty sú aj pacifickou veľmocou, Európanom zostáva popri Atlantiku na hospodársku expanziu preklenutie Stredozemného mora. Bude to náročné, drahé a krátkodobo nevýnosné. „Veľa šťastia“, počuť vo Washingtone. Aké signály vysielajú do USA po voľbách francúzski predstavitelia? Minister zahraničia Michel Barnier publikoval v denníku americkej finančnej a podnikateľskej elity Wall Street Journal posolstvo s prozaickým názvom „List Amerike“. Ako gesto je to určite kladný počin vyjadrujúci vôľu Paríža – najdemonštratívnejšieho európskeho odporcu americkej politiky v Iraku – prispieť k obnove tradične blízkych vzťahov so zaoceánskym priateľom a spojencom. Z globálneho pohľadu, povedzme z uhla tichej rodiacej sa veľmoci Číny alebo z prizmy arabského sveta, je vôľa Francúzska ohľadne revitalizácie transatlantického spoločenstva pochopiteľná. Západ si nemôže dovoliť štiepenie ako hospodársky, civilizačný a hodnotový blok. Vyhliadky, žiaľ, nie sú ružové, pretože Európania sa zdráhajú presadzovať hodnoty klasickej západnej demokracie tak agresívne ako USA. Francúzsko a Nemecko nechcú znovuzvolenému Bushovi vojensky pomáhať v Iraku. Súhlasia s potrebou konsolidácie vnútroirackých pomerov, ale líšia sa v metódach a spôsoboch asistencie. Šéf americkej diplomacie Colin Powell po voľbách pripomenul, že Bush dostal od svojich voličov súhlas pokračovať v nastúpenom kurze. Biely dom ho vraj bude realizovať rovnako energicky ako dosiaľ. Transatlantickým spojencom zostáva úloha ukázať svetu jednotu inde – tam, kde to bude možné. Ponúka sa Balkán alebo Afganistan. Bezprostrednou kľúčovou oblasťou však zostáva Irak. Američania tam s hŕstkou spojencov stabilizujú podmienky na úspešný priebeh januárových volieb. Robia to však silovo a vojensky. Teoreticky by Západ mohol v Iraku vystupovať ako celok s politikou cukru a biča. Otázkou je, či by zbičovaný Irak chcel a bol v stave vychutnať európsky cukor. Autor je analytik medzinárodných vzťahov
