Oni

Takže oni to vyhrali. Hovorím o prezidentských voľbách v USA a schválne zdôrazňujem „oni“, pretože politika, ktorej predstaviteľom je George W. Bush, je v príliš mnohých veciach antitézou toho, v čo ja politicky verím. Nemyslím si totiž, že vojenská sila je legitímnym nástrojom presadzovania „štátnych záujmov“ (ktoré aj tak definuje úzka skupina ľudí). Nemyslím si, že je správne zavádzať verejnosť v takej vážnej veci, akou sú dôvody vojny, a nazývať to „dobre mieneným omylom“. Neverím v neobmedzenú schopnosť trhu riešiť všetky protirečenia, ktoré očividne sám spôsobuje. Nemyslím si, že politika (vnútorná či zahraničná) by mala byť presadzovaním partikulárnych záujmov ekonomických lobistických skupín, ktoré sa skrýva za pojmy „potrebnej reformy“ a „národnej bezpečnosti“. Nemyslím si, že politik by mal inšpiráciu pre svoje rozhodnutia hľadať „u Boha“ a svoju interpretáciu božieho zámeru nanucovať ostatným (a to platí pre náboženských fundamentalistov v USA i napríklad v Iráne, v USA dokonca ešte viac vzhľadom na ich moc, a teda zodpovednosť). Tak by som mohol pokračovať ešte dlho. Nič to nemení na tom, že vyhrali. *** Rozoberať príčiny víťazstva republikánov by si vyžadovalo dlhšiu úvahu. Pozrime sa skôr na niektoré dôsledky. Vo vnútornej politike Spojených štátov sa Bushovi pravdepodobne podarí upevniť konzervatívny charakter spoločnosti – bude mať podporu Kongresu a čoskoro aj Najvyššieho súdu. To však na chvíľu nechajme bokom – aké bude mať jeho vládnutie následky pre svet? Veď nakoniec, ľudia v USA tentoraz naozaj zväčša volili Busha (na rozdiel od roku 2000), no ak sa dá veriť prieskumom verejnej mienky, vo väčšine krajín zvyšku sveta bol jednoznačne populárnejší Kerry (presnejšie by bolo povedať, že Bush bol omnoho nepopulárnejší). Je na to dobrý dôvod. Bush doviedol „selektívny multilateralizmus“ Clintonovej administratívy („USA konajú multilaterálne, keď je to možné, a unilaterálne keď je to potrebné“) do nezakrytého unilateralizmu. Neobstojí argument, že pri každom svojom dobrodružstve si nejakých spojencov našiel. Krajiny, ktoré sa k nemu v tom či onom momente pridali, mali vlastné záujmy. Irak, Afganistan, Kjótsky protokol, Medzinárodný trestný tribunál... ukázali, že Bushova Amerika nediskutuje vopred o svojich krokoch so spojencami, ale koná, a spojencom sa stáva ten, kto ju nasleduje. Takíto „spojenci“ nie sú partnermi v multilaterálnej politike, ale nástrojmi v politike unilaterálnej. Chápem, že z pohľadu časti elity globálneho hegemóna (teda USA) je to želateľný stav, no ja k nej nepatrím, preto nemám dôvod takúto politiku schvaľovať. O to viac, že neverím, že za ňou stojí „vyššia pravda“. *** Pred voľbami sa v mnohých analýzach zjavovala nádej, že „Bush po druhý raz“ nebude taký radikálny ako vo svojom prvom volebnom období. Že bude prezidentom, ktorý bude chcieť zanechať posolstvo, zjednotiť národ. Priznám sa, myslel som si to aj ja. Potom som sa však zamyslel ešte raz, lepšie, a už som si nie taký istý. Analógia s prezidentom Raeganom, ktorý sa vraj z antikomunistického križiaka zmenil na štátnika, ktorý vynegocioval s komunistickou elitou východného bloku ukončenie studenej vojny, pokrivkáva. Lepšie povedané, je úplne chromá. Po prvé, týmito voľbami konzervatívci skoncentrovali svoju moc a novými menovaniami sudcov Najvyššieho súdu si ju ešte upevnia v rozmere, o akom sa Reaganovi ani nesnívalo. Okrem toho sa zdá, že konzervatívci si našli v „terorizme“ trvalejšieho nepriateľa (a teda lepšiu legitimizáciu vlastnej moci), než bol komunizmus konca 80. rokov. Vo vnútornej politike tak Bushova administratíva využije mandát na zastavenie „liberálneho morálneho zla“ (manželstvá homosexuálov, interrupcie, výskum kmeňových buniek), ktorý dali konzervatívni veriaci voliči jej prezidentovi, na pokračovanie v neoliberálnom ekonomickom pláne – znižovanie daní bohatým, rozkladanie sociálneho systému – a podkopávanie vnútorných slobôd v mene bezpečnosti. (Ešte k tomu „morálnemu zlu“ – môže sa zdať neuveriteľné, ako môže tak radikálne konzervatívny politik získať takú širokú verejnú podporu. Potom však – prečo by mal byť tradičný volič „biblického pásu“ či jeho modernejšia podoba v radikálnych protestantských cirkvách „vyspelejší“ ako jeho iránsky náprotivok podporujúci v mene podobnej dogmy moslimských konzervatívcov alebo Ind voliaci hinduistických náboženských šovinistov?) Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, tiež asi nenastanú podstatné zmeny. V prvom povolebnom interview Colina Powella, ktoré poskytol denníku Financial Times, sa táto údajná „holubica“ v Bushovom „kŕdli jastrabov“ vyslovila, že politika Bushovej druhej administratívy bude rovnako agresívna ako tej prvej, pretože je „pokračovaním jeho (Bushových) princípov, jeho politiky, jeho viery“. Nie náhodou sa pár dní po znovuzvolení Busha začala v Iraku veľká operácia proti povstalcom vo Fallúdži, oficiálni predstavitelia sa vyslovili, že januárový termín volieb je pre Irak nereálny a akcie ropných spoločností krátko po Bushovom znovuzvolení poskočili nahor. Tie isté „princípy“, tá istá „politika“, tá istá „viera“. Ústup sa tak bude dať očakávať len tam, kde Bushovu administratívu pritlačí situácia. Napríklad v Iraku, kde rastúce ľudské a materiálne náklady okupácie živia americké volanie po pomoci spojencov, či v Iráne, kde nedostatočné prostriedky (pretože ich viažu nepokoje v Iraku či Afganistane) znemožnia v dohľadnom čase inváziu irackého typu, a tak ostane „len“ pri sankciách OSN. Ale to sú len detaily, základný smer ostáva nezmenený. *** Čo to bude znamenať pre transatlantické partnerstvo? Je ťažké predstaviť si podmienky, za ktorých by sa mohli pri dnešnej situácii výrazne zlepšiť vzťahy medzi USA a „starou Európou“. Príklad Španielska ukázal, že skupina „novej Európy“ nie je až taká pevná. A nemusí sa ani zmeniť vládna konštelácia (čo hrozí napríklad v Taliansku) – o odchode z Iraku už hovorí Maďarsko i Holandsko (aj keď chceli počkať až do usporiadania volieb). Bushova administratíva tak môže v Európe spôsobiť to, o čom sama nehovorí s príliš veľkým entuziazmom – môže urýchliť proces vzniku skutočne spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Buď v celej Únii, alebo, ak sa niektoré krajiny ukážu ako príliš neochotné naskakovať do rozbiehajúceho sa integračného vlaku, v jej časti. Na jednej strane to môže znamenať rozdelenie Únie dvojrýchlostou integráciou (paradoxne, rozdelenie nemusí byť oslabením – efektívnejšie fungujúca menšia únia má väčší mocenský potenciál než neefektívny väčší celok). Na strane druhej, spoločná zahraničná politika budovaná na kontraste k Spojeným štátom ešte prehĺbi rozdiely medzi dvoma brehmi Atlantiku. Bez ohľadu na to, čo si myslíme o súčasnej administratíve, nemôžeme taký vývoj považovať za pozitívny. Zvýši možnosť „nedorozumení“ v globálnom priestore a pre integrovanejšiu Úniu bude dôvodom na posilňovanie mocenského potenciálu v konkurencii s USA, no na ich spôsob – s podobnými cieľmi a podobnými metódami ich presadzovania. Nie som si istý, či svet potrebuje „malé Spojené štáty“ (európske), keď už má „veľké Spojené štáty“ (americké). Aj s tými jednými má dosť práce...