Slovenské rádio do roku 1968

Rozhlasový publicista Štefan Horský sa nedávno dožil sedemdesiatich piatich rokov. V zahraničí osobnosti z rozhlasového a televízneho spravodajstva a publicistiky v tomto veku dosahujú druhý vrchol kariéry. Spomeňme aspoň Petra Scholl-Latoura z Nemecka, vlani v súvislosti s udalosťami na Strednom Východe stále prítomného na televíznych obrazovkách Američana Larryho Langa z NBC či jeho krajanku Barbaru Waltersovú z ABC, u nás dobre známeho Paula Lendvaia z rakúskej ORF, mimochodom Horského rovesníka, alebo Alistaira Cooka, donedávna dopisovateľa BBC z Ameriky. Dokázali a dokážu nadchýňať dávnych obdivovateľov, ale aj mladých divákov či poslucháčov pohotovosťou, vtipom a najmä postrehmi a analýzami podloženými znalosťami a skúsenosťami. Iné publicistické hviezdy sa vracajú do minulosti a píšu o nej. Tak urobil aj Štefan Horský. Takmer súbežne so svojím jubileom vydal knihu Dívaj sa ušami, sumár zážitkov z čias, keď bolo jeho pracovným nástrojom „sladké drievko“, ako sa kedysi láskavo nazýval rozhlasový mikrofón. Horský pracoval v rozhlasovom spravodajstve v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, teda v desaťročiach predstavujúcich samostatnú etapu našej histórie, nesúcu sa zo začiatku v znamení stalinsko-gottwaldovských represií a na konci poznačenú stroskotaním snáh o reformu spoločenských pomerov. Boli to časy ľudí, ktorí úspešne využívali preukaz s hviezdičkou ako nejaký pas umožňujúci im prístup k blahobytu doma aj v cudzine, aby po prechode z prednovembrových „funkcií“ na ponovembrové „pozície“, keď už uplynula účinnosť toho dokladu, bez začervenania sa akože ľutovali, že boli jeho držiteľmi. A boli to aj časy tých, ktorí verili v ideály sociálnej spravodlivosti a usilovali sa o ich uskutočnenie, napríklad aj prostredníctvom rozhlasového vysielania. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov nejeden za svoje konanie zaplatil zbavením možnosti venovať sa práci, ktorú mal rád, čo bol aj prípad Štefana Horského. Autor oboznamuje čitateľa s vlastnými osudmi, s prechodom z miesta bankového úradníka do listového oddelenia bratislavského rozhlasu a vzápätí do redakcie Rozhlasových novín, píše o svojom redaktorskom a reportérskom pôsobení. Dominujú však pohľady na rozhlasové spravodajstvo a rozhlasovú publicistiku a na premeny tejto oblasti rozhlasovej tvorby, na ich aktérov. Je tu reč o školometských správach zo začiatku päťdesiatych rokov poplatných daným časom aj neskúsenosti spravodajcov, o prekonávaní týchto neduhov, najmä o skvelých nápadoch Jána Trachtu, o ním koncipovaných reláciách, vďaka ktorým si rozhlas v polovici päťdesiatych rokov získal dôveru poslucháčov. Veľa priestoru, prirodzene, patrí hlavnej spravodajsko-publicistickej relácii Rozhlasovým novinám a jej tvorcom, podrobnému mapovaniu každého dňa, každej hodiny (lebo „rozhlas nie je denník, je hodinovník“ – ako vraví Horský), sledovaniu potrieb spoluobčanov a rozhlasovému podielu na uspokojovaní týchto potrieb. Druhú stranu mince predstavovalo uplatňovanie sa vtedajšej politickej moci a jej predstaviteľov v rozhlasovom spravodajstve, o čom Horský tiež hovorí. Aby rozhlasový spravodajca dokázal reagovať na aktuálne záležitosti, musí sa neustále pohybovať v teréne. Horského kniha je o vytrvalom vyhľadávaní tém, o výjazdoch Imra Jenču, Bohuša Ujčeka a iných skvelých reportérov, o práci siete regionálnych spravodajcov, ktorá vtedy vznikla. Je o spravodajskom otváraní „horúcich“ problémov a o ich rozpracovávaní na väčšej ploche v publicistike, o investigatívnej žurnalistike, lebo hoci sa vtedy tento prívlastok pre danú oblasť tvorby nepoužíval, naozaj išlo o sledovanie háklivých záležitostí, o ich vynášanie na svetlo božie, neraz za cenu konfliktov a nepríjemností. Horský si všíma aj prácu rozhlasu vo vzťahu k zahraničiu. Nájdeme tu pasáže o vynikajúcom zahraničnom korešpondentovi Dušanovi Ruppeldtovi, autorovi doteraz neprekonaných rozhlasových príspevkov o Indii a Latinskej Amerike, o ďalších „zahraničiaroch“, aj o jeho vlastných mimoslovenských reportážach. Jednu z najzaujímavejších častí publikácie tvorí kapitola o Veľkej vode, teda o povodni na Dunaji v roku 1965. Sledujeme pútavé rozprávanie o začiatočnej snahe úradov bagatelizovať krízu, o prepuknutí katastrofy, úsilí zvládnuť ju, o ľudskej solidarite a o súčinnosti rozhlasu pri tom všetkom. Hovorí o pohotových správach o vývoji situácie, o usmerňovaní tých, ktorí poskytovali do zaplavenej oblasti mechanizmy, o regulácii prúdu evakuantov, no napríklad aj o kočíkoch od ochotných darcov postihnutým, lebo veď aj za povodne sa rodili deti. Horský veci nielen zaznamenáva, ale aj vykladá ich v širšom kontexte, zaoberá sa životom pri Dunaji, až napokon dospieva k záverom o prospešnosti vodného diela pri Gabčíkove. V záverečnej časti knihy sa píše o novej programovej štruktúre z roku 1966, o jednej z najväčších zmien v rozhlase na Slovensku nielen od SNP, ale od vzniku nášho rozhlasového vysielania. Vtedy sa ťažisko programu z večera, opanovaného televíziou, presunulo do raňajších a dopoludňajších časov. Zároveň sa opäť presadilo živé vysielanie. Dovtedy sa totiž kvôli politicky motivovanej kontrole obsahu relácie napospol vysielali zo zvukového záznamu. (Živé vstupy cenzori nemali možnosť ovplyvňovať.) V roku 1966 sa toto podarilo zlomiť, keď sa prvou „kontaktovou“ reláciou vďaka vytrvalému úsiliu Perly Karvašovej stalo Dobré ráno. Partnerom agilnej publicistky pri tvorbe potom nadlho populárnej relácie bol práve Štefan Horský. Vo svojej knihe uvádza aj ďalšie relácie, ktoré vtedy vznikli ako kontaktové alebo sa takými stali, pričom, pravdaže, pripomína ich tvorcov Ľubomíra Moncoľa, Viktora Oravca, Ernesta Weidlera, Antona Hykischa, Imra Fábryho a ďalších, dôverne známych vtedajším poslucháčom. Hoci rozhlas na Slovensku vtedy nedisponoval toľkými regionálnymi štúdiami ako vyspelé zahraničné rozhlasy, predsa len mal pobočné pracoviská v Košiciach, Banskej Bystrici, Prešove, Žiline, Nitre a Martine, na ktorých tiež pôsobili schopní a premýšľaví ľudia. Horský nezabudol ani na nich, napríklad v súvislosti s Dobrým ránom uvádza košických redaktorov Pavla Sobotu a Katarínu Čintalovú a menuje ďalších tvorcov z mimobratislavských pracovísk. Kniha poskytuje pohľady do zázemia rozhlasového mikrofónu, zaujímavé nielen pre laika, ale aj pre profesionála, lebo zahŕňajú mnoho informácií o tajoch rozhlasovej tvorby a o jej princípoch platných podnes. Nie je len súhrnom faktov, ale plnokrvným obrazom rozhlasového života, prístupne vykresleného spravodajsky hutnými, vtipne pointovanými vetami, hojne vyšperkovaného zábavnými historkami. Je o ľuďoch nerozlišujúcich svoj čas na rozhlasový a nerozhlasový, niekedy bohémskych, niekedy chybujúcich, vedomých si však povinností voči poslucháčovi, je o hľadačoch netradičných pracovných postupov, o príznačnej atmosfére tvorivosti, prirodzenej aktivity, oddanosti mikrofónu, o atmosfére, ktorú sa dlho nepodarilo rozrušiť. Nestretávame sa tu iba s tým, čo ex post vydala pamäť priameho účastníka rozhlasového diania. Horský, vyzbrojený znalosťou stenografie, po celé desaťročia podrobne a predovšetkým svedomito zaznamenával rozhlasové udalosti, takže zverejnené texty majú dokumentárnu hodnotu. Rozprávanie uzavrel nástupom na miesto šéfa spravodajstva v roku 1967, teda udalosti roku 1968, pri ktorých v rozhlase autorovi pripadla dôležitá úloha, už chýbajú. Je to vlastne rozprávanie zakončené trojbodkou, ktorú by sa však žiadalo odstrániť. Autor je historik