Niet smeru okrem Smeru?

Na tému spájania sa ľavicových strán usporiadal Klub Nového Slova diskusiu s ich lídrami - Robertom Ficom, Ľubomírom Petrákom, Milanom Ftáčnikom a Jaroslavom Volfom. Oproti predchádzajúcim podobným diskusiám sa situácia posunula trochu ďalej – Sociálnodemokratická strana Slovenska už svoje zlúčenie so Smerom odsúhlasila, v SDĽ a SDA sa o tom vážne rokuje. Lídri strán dávajú zhodnú odpoveď – vývoj ukázal, že „niet smeru okrem Smeru...“ I. Štefunko: Na začiatok zopár základných faktov. Minulý víkend sa Sociálnodemokratická strana Slovenska rozhodla integrovať so Smerom. Znamená to, že Robert Fico, respektíve Smer má za sebou prvú plánovanú akvizíciu, a pokračuje tak v zemanovskej stratégii čistenia priestoru okolo seba. Neskôr, ak budú prebiehať rokovania podľa dohody, by mali pokračovať ďalšie snemy rozhodujúce o integrácii so Smerom – zjazd Strany demokratickej ľavice a napokon Sociálnodemokratickej alternatívy Slovenska. J. Volf: V predposlednú októbrovú sobotu došlo k rozhodnutiu nášho zjazdu spojiť sa so stranou Smer. Toto rozhodnutie neprišlo rýchlo a ani ľahko. Napokon, pokusy o integráciu sú tu dlhodobé. Ľavica nemôže byť úspešná ako nejednotná. Na Slovensku sa zatiaľ ľavici veľmi nedarilo a nedarí a je najvyšší čas, aby sa tieto veci zmenili. My sme, pochopiteľne, uvažovali už dávnejšie o integrácii neparlamentných strán. Rozhovory napokon nedopadli veľmi úspešne. Vždy sa narážalo na to, že chýbajú osobnosti. A chýba aj agenda, ktorá by bola konkurencieschopná voči najsilnejšej politickej strane, akou je v opozícii dnes celkom samozrejme Smer. Logickým záverom bolo rozbehnutie rozhovorov so Smerom. Sme radi, že dnes k týmto rozhovorom pristupujú aj SDĽ a SDA, pretože nakoniec môže na Slovensku pôsobiť jedna silná sociálnodemokratická strana, ktorá bude vplyvná a bude aj medzinárodne etablovaná. To nás trochu priblíži k štandardnej Európe. Niektorí vyčítajú Smeru to, iní ono, niektorí hovoria, že ten proces je pomalý, iní zase, že je rýchly. My sme sa snažili v tomto procese jednoducho dbať na to, aby Smer reprezentoval čo najviac hodnoty, ciele, predstavy, s ktorými naša strana pred štrnástimi rokmi vznikala. Je isté, že v každom z nás je z tejto našej malej strany kus nostalgie, možno aj ľútosti, na druhej strane tí, čo túto stranu zakladali, a tí, čo sa snažili presadzovať ľavicové hodnoty, chceli, aby sa preniesli do reálnej politiky, aby dokázali pomôcť obyčajným ľuďom, aby dokázali realizovať zmeny, ktoré dnes Slovensko potrebuje. To sa dá len prostredníctvom silnej politickej strany. Ľubomír Petrák: Ľavica od roku 1989 prechádza len procesom delenia. Začalo sa to oddelením KSS od SDĽ, vznikom Združenia robotníkov Slovenska, vznikom Smeru, ako aj ďalších robotníckych strán, delením Združenia robotníkov Slovenska a ukončilo sa to vlastne vznikom Sociálnodemokratickej alternatívy. Tento proces všetci vnímame a všetci hodnotíme ako veľmi negatívny. Som veľmi rád, že v uplynulom období konečne nastal proces sebauvedomenia si situácie, proces reflexie a začali sme konečne rozmýšľať o tom, ako dať sily dohromady, ako sa opäť stať reálnou politickou silou. Po voľbách v roku 2002 sme si uvedomili, že minimálne dva roky pred nasledujúcimi parlamentnými voľbami treba vytvoriť jednu politickú stranu, ktorá počas dostatočne dlhého obdobia bude schopná etablovať sa na politickej scéne, bude schopná preukázať sa svojou transparentnou, jasnou politikou a bude schopná osloviť voliča a nenechať ho neistého pred voľbami v roku 2006. Na zjazde sme si zadefinovali najprv posilnenie vlastných štruktúr, posilnenie vlastnej politiky Strany demokratickej ľavice ako východiska na to, aby sme mocnejší spájali svoje sily. Časom sa ukázalo, že jedna vec sú naše predsavzatia, druhá vec je realita. Náš pokus ísť samostatnou cestou teda nebol úspešný, odhad východiskových predpokladov asi nebol celkom správny. S odstupom času hodnotím, že sa mohol veľmi ťažko podariť, respektíve že sa ani nemohol podariť. Nastal proces spájania síl v oblasti mimoparlamentnej ľavice, predovšetkým to boli konštruktívne rozhovory so Sociálnodemokratickou alternatívou. Hľadali sme východisko, ako sa navzájom pochopiť, odstrániť emocionálne rozdiely, ako dať na stôl reálny politický program sociálnodemokraticky orientovaných ľudí a subjektov. No hľadali sme aj osobnosti, ktoré by tento vlak mohli ťahať ďalej. Došli sme do štádia, keď sme skonštatovali, že nám jednoducho chýba lokomotíva. Po všetkých zvažovaniach za a proti sme došli k názoru, že v súčasnej dobe jedinou schodnou cestou je použiť nástroj silnej opozičnej parlamentnej strany, ktorou je Smer, spojiť s ňou sily a hľadať východiská pre ľavicovú politiku smerom do budúcnosti. Milan Ftáčnik: Pozriem na celý problém trošku z nadhľadu a pripomeniem myšlienku, pre ktorú som dlho pôsobil v politike: Ako presadiť, aby sme aj na Slovensku mali silnú ľavicovú sociálnodemokratickú stranu. To je téza, s ktorou sme na začiatku 90. rokov vytvárali Stranu demokratickej ľavice ako nádej pre voličov, ktorí boli presvedčení, že treba ľavicovú politiku. Dlhý čas potom platilo, že na Slovensku nemôže vzniknúť silná ľavica bez Strany demokratickej ľavice. Treba však veľmi otvorene priznať – už vlastne záver vládneho obdobia Strany demokratickej ľavice to ukazoval – že SDĽ sa túto úlohu nepodarí naplniť. Keby som mal z toho istého pohľadu pozrieť na politické scénu dnes, tak zrejme by ste súhlasili s tvrdením, že pravdepodobne nie je možné vytvoriť na Slovensku silnú ľavicovú sociálnodemokratickú stranu bez strany Smer. Je to možno konštatovanie, ktoré sa nám všetkým nepáči, no ide o výsledok práce, ktorú vykonal Robert Fico a jeho kolegovia; akokoľvek môžeme kritizovať ten či onen krok, z istého nadhľadu je toto pravda. Dnes je to strana, ktorá má takú vysokú podporu vo verejnosti, ktorú SDĽ nikdy nemala, a môže sa stať základom vytvorenia silnej ľavicovej sociálnodemokratickej strany. Toto musíme pripustiť, ak sme len trošku objektívni k tomu, čo sa okolo nás deje. Naša predstava po neúspešných parlamentných voľbách bola vytvoriť partnera Smeru, ktorý bude autentickou sociálnou demokraciou. Mal vzniknúť z tých troch subjektov, ktoré tu dnes sedia – Strany demokratickej ľavice, Sociálnodemokratickej strany Slovenska a SDA. Výsledok poznáte. Nepodarilo sa to. Sami sme sa presvedčili, že nie je reálnou ambíciou vytvoriť subjekt, ktorý by sám mohol vstúpiť do parlamentu. Keď poviem za SDA, máme dve možnosti: Jedna z nich je priznať si, že ambícia, s ktorou SDA vznikla ako nová sociálnodemokratická strana, jednoducho neuspela. Preto bolo možné rozpustiť politický subjekt. Tou druhou možnosťou je potenciál strany, hoci nie príliš veľký, ponúknuť pre vytvorenie silnej ľavicovej sociálnodemokratickej strany. Zatiaľ sme sa rozhodli začať rozhovory so stranou Smer o možnosti integrácie a využití nášho potenciálu pre vyšší cieľ, ako je presadenie jednej konkrétnej malej mimoparlamentnej strany. Robert Fico: Dovoľte mi, aby som priamo odpovedal na niekoľko otázok, ktoré sa neustále objavujú v súvislosti so Smerom. Je to predovšetkým otázka, či orientácia Smeru na silný sociálnodemokratický program je úprimná. Či to je niečo, čo naozaj je v nás, v Smere, alebo či to je niečo špekulatívne. Nebudem tajiť, že Smer vznikol v roku 1999 ako subjekt, ktorý chcel potlačiť ideologické prvky v politike. A mali sme na to vážne dôvody. V roku 1999 totiž ešte nebol taký obrovský rozdiel v životnej úrovni ľudí ani regiónov. Preto sme si mysleli, že racionálna, pragmatická politika má svoj význam a svoju logiku. Postupne sa ukázalo, najmä po roku 2002, že pravicová ekonomická politika začína prinášať svoje prirodzené plody. To znamená – vysoká miera nezamestnanosti, znižovanie životnej úrovne, jedna pätina ľudí žijúca pod hranicou chudoby. Toto všetko plus postupná orientácia ľudí v Smere na silné sociálne programy nás prinútilo už v decembri roku 2002, aby sme na programovej konferencii povedali veľmi jasne – dosť bolo „tretej cesty“, pokiaľ ide o pragmatické a racionálne riešenia, musíme ísť cestou moderných sociálnodemokratických programov. Čiže od decembra 2002 sme začali racionálne premeny Smeru na klasickú sociálnodemokratickú stranu. Ak chce niekto pochybovať o úprimnosti tejto orientácie, bude okamžite konfrontovaný konkrétnymi krokmi, ktoré sme robili v oblasti legislatívy, hlasovaní, v opozičnom spôsobe svojej politiky a, samozrejme, aj v rétorike. S výnimkou jedného hlasovania, ktoré som doteraz nepochopil, a to bolo hlasovanie nášho poslanca Bohuša Hanzela za zdravotnícke zákony, nenájdete žiadny iný príklad, keď by Smer hlasoval rovnako ako hlasovala pravicová vláda. Rovnako vám môžem dať zoznam najvýznamnejších právnych predpisov, ktoré sme predložili a ktoré sú naozaj typické pre strany od stredu doľava. Rovnako, dúfam, nikto nebude spochybňovať výzvy, ktoré robil Smer od roku 2002, čo sa týka integrácie stredoľavého priestoru. Na každom sneme, na ktorý som prišiel, sme jasne ponúkali jednu alternatívu – urobme silnú stredoľavú stranu. Od samého začiatku sme odmietali predstavu, že popri nás bude existovať niečo iné, lebo neverím tým rečiam, že medzi komunistami a Smerom je nejaký voľný priestor. V duchu vytvorenia jednej silnej strany sme aj konali. Správali sme sa korektne, nikdy sme našich partnerov nepodrazili, a čo je najpodstatnejšie, za posledné dva roky nevznikla vojna medzi stranami, ktoré sú od stredu doľava. Práve naopak. Mali sme spoločné vyhlásenia, pokúšali sme sa ukázať verejnosti, že záujem vytvoriť jednu stranu je vážny. Voľby v roku 2006 už nebudú o tom, či je niekto demokrat, alebo nie. Budú konfliktom dvoch modelov. Na jednej strane model pravicový, ktorý dnes veľmi úspešne presadzuje Dzurindova pravicová vláda, a proti tomuto modelu treba postaviť model, ktorý je typický pre modernú Európu – model sociálneho európskeho štátu. I. Štefunko: Napriek vašim optimistickým vyjadreniam som presvedčený, že by sme si chceli určité veci vydiskutovať. Väčšina z prítomných predstaviteľov tvrdí, že chce presadzovať v Smere hodnoty. Niekedy to znelo, akoby hovorili o hodnotách, ktoré v Smere dnes nie sú alebo ich treba zdôrazniť. Ktoré sú to? J. Volf: Myslím si, že otázka skutočne nestojí tak, že čo my, strany idúce do integračného procesu, chceme presadiť. Predovšetkým chceme, aby hodnoty, ktoré dnes v našej spoločnosti pravicová politika nepresadzuje, sa po budúcich voľbách presadili. Ťažko sa budeme vzájomne sporiť, kto je lepší sociálny demokrat... Stojíme na rovnakých princípoch, každému z nás ide o to, aby sa v spoločnosti presadila rovnosť šancí, viac solidarity, dôstojnosť človeka a jeho práce... Dnes nie je podstatné hľadať rozdiely, ale pokúsiť sa vytvoriť spoločný model, ktorý pomôže zmeniť pomery na Slovensku. Ľ. Petrák: Pokiaľ ide o hodnotovú orientáciu integrovaného ľavicového politického subjektu – a nadviažem na slová Roberta Fica, ktorý hovoril, že v minulom pomerne často zaznievalo období spochybňovanie hodnotovej orientácie politickej strany Smer. Z môjho pohľadu strana Smer vznikala v období, keď sa musela správať tak, ako sa správala. Dnes je situácia iná, Smer prešiel svojím historickým vývojom, uvedomuje si víziu, kde musí byť a ktorým smerom sa musí orientovať politický vývoj na Slovensku a v Európe. Aj preto si myslím, že hodnotové zakotvenie v sociálnej demokracii je reálnym hodnotovým zakotvením Smeru. M. Ftáčnik: Viem, kam Ivan mieri – chce vniesť do našej diskusie polemiku. Preto sa musíme pýtať, odkiaľ zoberie Smer prostriedky na naplnenie deklarovaných cieľov. Na bezplatné školstvo a podobne, na zlepšenie života veľkých skupín obyvateľov. To je vážna ekonomická otázka. Ja rozumiem tomu, čo povedal predseda Smeru, že program, ktorý ponúka Smer, musí byť moderný sociálnodemokratický program. Naša krajina potrebuje mnohé veci zmodernizovať, aby fungovali lepšie, efektívnejšie, ale nie podľa modelu pravice, ktorá sa na to díva len cez peniaze. Je dôležité byť efektívnym, ale na druhej strane to musí slúžiť ľuďom. Druhá otázka, ktorá sa niekedy vyčíta Smeru, je jeho taký ľahký nacionálny tón. Možno Robo povie, že je to zámer Smeru. Osloviť voliča. Hovorím to veľmi úprimne, tak to vnímam, možno aj mnohí z vás. Je otázka, či to je dostatočne sociálnodemokratické, či sociálna demokracia nemá stáť na hodnote tolerancie voči menšinovým názorom – a teraz nemám na mysli menšiny len národnostné, ale aj mnohé iné, o ktorých sa diskutuje a ktoré sa najmä Mladí sociálni demokrati snažia posunúť do diskusie napriek tomu, že väčšina spoločnosti ich vníma problematicky. Zostaňme pri národnostných menšinách. Problém slovensko-maďarských vzťahov, ale niekedy aj rómskych vzťahov, je citlivou témou, ktorá ľahko vedie k takým jednoduchším alebo populárnejším vyjadreniam. Je otázne, či toto môže byť základom dlhodobejšieho riešenia daného problému. Tretí problém je odpoveď na otázku pre voliča – čo bude, keď vyhrá Smer? Aby odpoveďou nebolo len to, že zrušíme všetky reformy pravice. To ľudia neradi počujú. Ľudia chcú vedieť, čo bude v zdravotníctve, čo bude v školstve, čo bude so sociálnym zabezpečením. Som presvedčený, že Smer okrem kritiky vlády, ktorú robí podľa môjho názoru veľmi efektívne, musí začať prichádzať so svojimi alternatívami. I. Štefunko: Tak nakoniec sa tu objavili aj trochu polemickejšie vyjadrenia. Určite sa k nim bude chcieť vyjadriť pán Fico. R. Fico: Na komplexnú odpoveď by sme to tu museli zmeniť na odborný seminár. Preto inak. Prosím vás, prestaňte hovoriť o reformách pravicovej vlády. Aké reformy urobili? To je reforma, že zaviedli rovnú daň? Veď ešte nevieme, aké to bude mať dosahy. Ešte nie sú účinné zákony v zdravotníctve. Aká reforma? Nikto nevie, čo bude s dôchodkovým systémom. Aká reforma? Takže jediná reforma, ktorú ja vnímam, je, že asi 15 percent ľudí sa má podstatne lepšie ako ostatná väčšina. Odmietam kroky tejto pravicovej vlády nazývať reformnými. To je obyčajné zdražovanie, liberalizácia, privatizácia a deregulácia. Tie kroky im niekto nadiktoval. Veď to si oni nevymysleli sami. Ak porovnáte programy Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky s tým, čo robí táto vláda, tak ste doma. To máme považovať za perfektné? Áno, ak bude Smer vo vláde, budeme rušiť. Budeme rušiť rovnú daň. Je to absolútny nezmysel. Nevidím dôvod napríklad, prečo by sme mali rešpektovať rovnakú sadzbu aj v prípade rôznych finančných spoločností. Čo tie, čo neprinášajú nič do výrobnej sféry, ktoré majú obrovské miliardové príjmy a majú ich ešte väčšie preto, lebo bola 19-percentná daň. Čo sa urobilo na druhej strane? Všetko to platíte vy v nepriamych daniach. Zrušíme rovnú DPH. A budú dve sadzby, možno aj tri. Poznáme krajiny v Európe, ktoré majú aj nulovú sadzbu na niektoré výrobky. Naozaj nám vyhovuje druhý kapitalizačný pilier v rámci dôchodkového systému? Alebo sme za to, aby tu bol silný priebežný systém financovania dôchodcovského zabezpečenia? Že človek bude mať istotu vo svojom dôchodku, no a keď bude zarábať nadštandardne, nech si zaplatí v nejakej dôchodkovej špeciálnej súkromnej poisťovni niečo nadštandardné, niečo, čo mu bude dávať k tomuto dôchodku. Zdravotníctvo. Je reforma zdravotníctva to, že sme vytvorili zo zdravotných poisťovní súkromné akciové spoločnosti a vy budete platiť odvody do týchto súkromných akciových zdravotníckych spoločnosti? Asi nie. A mohol by som pokračovať jednou vecou za druhou. Veci, ktoré likvidujú životnú úroveň na Slovensku, budeme rušiť. To mám teraz s Mečiarom súťažiť o to, či sa ja viac budem páčiť Dzurindovi, alebo či sa mu on bude viac páčiť? Veď máme vlastnú alternatívu. Boli tu spomenuté ešte dve témy, na ktoré chcem reagovať. A to je téma národného rozmeru Smeru. Že možno je to príliš na stranu, ktorá sa hlási do sociálnodemokratického priestoru. Pokiaľ bude SMK ohrozovať územnú celistvosť a suverenitu tejto krajiny, tak sa takto budeme správať. My predsa nejdeme proti SMK, že majú maďarské školy alebo že používajú svoje priezviská bez koncovky -ová alebo že majú kultúrne ustanovizne. Nech ich majú. Ja im ich prajem. Ale pokiaľ to pôjde touto cestou, akou to ide – školská autonómia, kultúrna autonómia, absolútne ovládnutie týchto území – potom možno príde okamih, keď niekto príde a povie – ďakujeme vám, že ste boli s nami v jednom štáte, my ideme niekam inam. Čiže pokiaľ budú ohrozovať integritu a suverenitu tohto štátu, budeme sa správať takto. To je zodpovedná politika. Pokiaľ ide o rómsku otázku, tu sa už vytvoril taký fantóm, že Smer je protirómsky. My sme nemali jedno negatívne vyhlásenie vo vzťahu k Rómom za posledné tri-štyri roky, stále hovoríme to isté – jediné, čo pomôže Rómom, je vzdelanie. Do toho treba dať veľmi veľa peňazí. A vzdelanie je určite téma, s ktorou táto strana mala prísť ako s jednou z hlavných tém v roku 2006. E. Chmelár: Ak dovolíte, mám dve otázky. Prvá smeruje k lídrom mimoparlamentných politických strán, vlastne len predsedom SDSS a SDĽ, lebo Milan Ftáčnik chlapsky priznal, že tá alternatíva SDA viedla k neúspechu. Takže sa chcem spýtať, či nepovažujete z tohto hľadiska vašu politiku za zlyhanie. A nerád by som počul v tejto fáze vyhováranie sa na médiá, lebo to by som mohol položiť otázku, či si myslíte, že máte vo vašich stranách niečo také, čo stojí za to dať do médií. Druhá otázka smeruje na Roberta Fica. Poviem to veľmi úprimne – až donedávna som bol presvedčený, že mimoparlamentná ľavica bude musieť viesť vážny ideový súboj minimálne s časťou Smeru. Ale na moje veľké prekvapenie som v posledných dňoch zistil, že to, čo hovorí Smer, je v určitých momentoch ľavicovejšie alebo ideovo čistejšie ako vyjadrenia určitých odborníkov z mimoparlamentnej ľavice. V tejto súvislosti som sa ťa chcel spýtať – neobávaš sa, že budeš musieť spolupracovať s tými istými technokratmi, ktorí doviedli tú ľavicu tam, odkiaľ si ty musel vystúpiť? J. Volf: Ľavica zlyhala predovšetkým vo volebnom období rokov 1998 – 2002, keď ťahala za kratší koniec, nevedela verejnosti ponúknuť alternatívu, nedokázala si udržať principiálne postoje, keď neobišla z pravičiarskej vlády. Po roku 2002 sa s tým už tak veľa robiť nedalo. Samozrejme, ja som z toho vyvodil rozhodné konzekvencie. Dvakrát som nekandidoval na predsedu strany, pretože som prevzal osobný diel zodpovednosti. Ale dnes neparlamentné politické strany nemajú inú možnosť, ako voliť medzi alternatívou hrania na vlastnom piesočku alebo prispenia k fungovaniu silnej sociálnodemokratickej ľavice. Alternatívou samostatného pôsobenia by sme zlyhali Ľ. Petrák: V podstate súhlasím s vystúpením E. Chmelára, ktorý hovoril o tom, že volebný prepad v roku 2002 bol zlyhaním osobností Strany demokratickej ľavice. Či cítim osobnú zodpovednosť za to, že som preferencie strany nedokázal povzniesť... Je tu určitý diel osobnej zodpovednosti, ale pozerám sa na to trošku ináč. Po roku 2002 chýba kategória mladších politikov, ktorí by boli pripravovaní do zálohy, aby mohli raz nastúpiť. Ja som sa zhodou okolností ocitol v situácii, keď som bol nie celkom pripravený na to, aby som úspešne dokázal prekormidlovať politickú stranu späť na politické výslnie v podobe 15 percent. Na otázku, či to vôbec bolo v silách niekoho zo Strany demokratickej ľavice, moja odpoveď je – nie, nebolo. R. Fico: Začnem jednou príhodou, ktorá je signifikantná pre celý tento proces. Urobili sme s Ľubom Petrákom jednu tlačovú konferenciu, na ktorej sme informovali, že je politická vôľa rokovať o integrácii. Prišli tam kamery a novinári a ja som sa veľmi tešil, lebo na tlačovej konferencii som povedal novinárom – a Ľubo mi to potvrdí, že dnes je SDĽ iná, aká bolo v čase, keď bola vo vláde. Myslel som, že novinári to budú takto interpretovať. Ale čo urobili novinári? Keďže nechcú, aby tento proces fungoval, natočili Jožka Migaša, ktorého sa spýtali, čo si o tom myslí. No a Jožko povedal, že spoločnosť je tehotná na novú ľavicovú stranu. Potom ukázali Paľa Koncoša a neviem koho všetkého, len neukázali Ľuba. Lebo každý, kto by zbadal Ľuba, by si povedal, že tento chlap v živote nebol vo vláde, keď tam bola SDĽ. Je tu obrovské nebezpečenstvo a ty si ho veľmi presne trafil, že ak chceme pokaziť proces integrácie, tak ho nechajme interpretovať ľuďom, ktorí ľavicu dotiahli do závozu. Toto je vec osobnej zodpovednosti týchto politikov. A povedal som to aj Milanovi Ftáčnikovi do očí pred pár dňami. Možno to bolo trochu tvrdé, ale povedal som mu – Milan, nemôžeš byť nositeľom integrácie. Môžeš pomáhať v odborných veciach. Ale nie je možné, aby tie tváre, ktoré prehrali, zrazu posúvali veci dopredu. Takže odpovedám na otázku, neobávam sa toho, lebo sa pokúšame integračný proces viesť tak, aby sa situácia, ktorá sa konala po tlačovej konferencii so Stranou demokratickej ľavice, neopakovala. Nenormálne to škodí. Peter Ponický: Robert, sám si naznačil, že aj tvoja strana potrebuje partnerov. Aj ja som presvedčený, že to chce naozaj silnú, partnerskú ľavicovú stranu. Nie je preto toto zlučovanie kontraproduktívne? Prečo by to mal volič považovať za jediné riešenie? R. Fico: Existovalo štádium, keď mimoparlamentné subjekty odmietali integráciu so Smerom. Trpezlivo sme čakali, či vznikne nejaký subjekt. Keby sa ukázalo, že tento subjekt je životaschopný, tak ho určite podporujeme a vytvárame mu priestor, aby prekročil päťpercentnú hranicu. Lenže na Slovensku nie sú v stredoľavom priestore ani ľudia, ani peniaze, ani prístup k médiám. Neočakávam od vytvorenia jedného silného subjektu synergický efekt. Nepríde. Dokonca si myslím, že prechodne nám môže integrácia ubrať zo sily. Niektorí voliči tento krok nepochopia a budú hovoriť, že Smer sa spája s neúspešnými značkami a možno sa jedno-dve percentá ľudí naplašia a odídu preč. Ale dlhodobo to má neuveriteľný strategický význam. Spájanie je vždy pozitívne. Po druhé, nesmieme dovoliť rozdrobovanie hlasov vo voľbách v roku 2006. A tvoja otázka, že prečo by teda toto mal volič považovať za jediné riešenie – no ale aké bude mať iné riešenie?! Má druhé riešenie, neísť voliť. Dnes nemôže nikto povedať, že by bol Smer neúspešný projekt. Už tu je piaty rok, má štruktúry, má medzinárodné zakotvenie a ak sa nám podarí veľmi citlivo a dobre zakotviť to všetko dobré, čo tu zostalo z malých ľavicových strán, bude to znamenať posilnenie. Ale neverím, že dnes je niekto schopný na Slovensku urobiť partnerskú stranu pre Smer, ktorá by pôsobila v stredoľavom priestore. Ľ. Petrák: Zareagujem na Petra Ponického a vyjadrím sa k tomu, prečo by mal byť tento projekt úspešný. Malých a neúspešných ľudia nemajú chuť voliť a podporovať, lebo to je zbytočná strata hlasov. Máme jasný dôkaz – skúsenosť z prezidentských volieb alebo eurovolieb. V niektorých prípadoch ani vlastní členovia nevolili vlastných kandidátov. D. Šmihula: Vieme, povedali sme si, že si Strana maďarskej koalície vytvára monopol na politický život maďarskej komunity na Slovensku, no a do veľkej miere aj na južnom Slovensku ako takom. To znamená, že funguje tak trocha ako štátostrana. Čo s tým? Rozpustíme SMK? Alebo máme nejaký pozitívny program pre maďarského voliča? R. Fico: Všetky práva, ktoré boli priznané príslušníkom národnostných menšín, treba garantovať a zachovať. S týmto Smer nikdy nemal a nebude mať ťažkosti. Napríklad v Košiciach, vo vyššom územnom celku, vznikla koalícia Smeru a SMK. Myslím si, že stojí za to ponúknuť voličovi maďarskej národnosti niečo iné. Lebo čím budeme národnejší, tak tým budú zomknutejší. Preto začíname diskutovať predovšetkým o tej časti voličskej základne SMK, ktorá má skutočne ľavicový podtón. Jediná strana, ktorá v tom dokázala byť úspešná, bola SDĽ. No na druhej strane, internacionálny charakter bránil SDĽ ísť hore. Takže bude treba robiť veľmi citlivú kombináciu ochrany národných záujmov a integrácie menšiny. Ľ. Petrák: Túto otázku som si kládol aj ja. Ako zareaguje člen Strany demokratickej ľavice maďarskej národnosti na integráciu so Smerom? Absolvoval som stretnutia s regionálnymi štruktúrami a starostami na juhu Slovenska – napríklad v okrese Dunajská Streda má SDĽ silnú pozíciu. Veľmi otvorene sme hovorili o týchto otázkach. Kľúč k tomu, aby sa zmenilo napätie medzi maďarskou menšinou a politickou stranou Smer, je v tom, že sa začne pomenovávať, že nám prekáža politika Strany maďarskej koalície a neprekáža nám maďarská národnostná menšina. A napriek určitým začiatočným váhavým stanoviskám náš aktív v regióne nakoniec integráciu so Smerom podporil. Besedu spracovali Miroslava Necpalová a Radovan Geist