Tečie nám nielen do topánok

Venujete sa skúmaniu biblických textov profesionálne. Vždy ste sa túžili stať biblistom? - Od mladosti ma zaujímalo spoločenské dianie v jeho rôznych dimenziách od malých politických vĺn každodenného diania, cez ekonomické, až po dlhodobé vlny v duchovnej oblasti kultúrneho a myšlienkového vývoja, a kládol som si otázky, odkiaľ, prečo a kam udalosti smerujú. Napriek tomu, že sa ma bytostne dotýkala otázka náboženstva a najmä smerovanie cirkví v euroamerickej kultúre, pôvodne som nemienil študovať teológiu. Nechcel som sa zaradiť medzi uniformovaných, ale zachovať si svoj vlastný krok a nezávislosť. Maturoval som však v júni 1948, a tak po tom, čo sa vo februári zmocnili vlády v republike komunisti, uvedomil som si, že pre zachovanie vlastného kroku bude v mimocirkevnej oblasti ešte menej priestoru ako v cirkvi, a preto som si radšej zvolil jej dogmatickú nadvládu ako nadvládu marxistickej dogmatiky. Zapísal som sa na bohosloveckú fakultu a po jej absolvovaní som sa stal asistentom a neskôr profesorom biblických textov. Prečo práve Biblia? - Biblia je knihou cirkvi a cirkev celé tisícročie bola dušou európskej kultúry. Tá síce svoju kresťanskú dušu dávno vypustila a kresťanstvo cirkví v súčasnosti tvorí len peknú, ale prázdnu škrupinu podobnú veľkonočným vajíčkam našich ľudových tvorcov, ale slová, pojmy, ktoré kresťania používajú a ktoré im stvrdli tak, že im sami nerozumejú, svojimi koreňmi siahajú do Biblie, a preto kto chce porozumieť tomu, čo pôvodne vyjadrovali, musí sa započúvať do pôvodných textov a to tým viac, lebo v našej európskej kultúre došlo k zmiešaniu dvoch prameňov – hebrejskej a gréckej kultúry. Kým v gréckej kultúre dominovala dimenzia priestoru, a preto si grécki filozofi kládli otázky „čo to je“, čím položili základy vedy, v hebrejskej kultúre dominovala dimenzia času, preto sa hebrejskí proroci pýtali kam spoločnosť smeruje, a upozorňovali na nutnosť korektúry, ak nemá vývoj vyústiť v priepasti či na smetisku dejín. Pretože hebrejský prameň bol počas dejín aj v samotnom kresťanstve potlačený, rozhodol som sa venovať štúdiu biblických textov. Chcel som zistiť, k akým posunom a zmenám zmyslu pôvodnej zvesti došlo tým, že predstavitelia cirkví po vstupe kresťanstva na pôdu helenizmu začali čítať texty evanjelií gréckymi okuliarmi a aj ich mýtopoetické state pokladať za historické fakty. Čo všetko musí človek naštudovať, aby sa mohol venovať čítaniu a rozboru starých textov? - Predovšetkým je potrebné ovládať aspoň pasívnu biblickú hebrejčinu a novozmluvnú gréčtinu, ovládať historicko-kritické metódy skúmania textov a mať prehľad v hermenutických metódach súčasnosti. Názov vašej najnovšej knihy znie: Ježišova Magna charta a súčasnosť. Čo to tá Ježišova Magna charta presne je a kde by ju mal záujemca hľadať? - Pomenovanie „Ježišova Magna charta“ nie je môj vynález. Viacerí teológovia ním označujú „Ježišove Reči na vrchu“ (prv „Ježišova Kázeň na hore“). Ide o tri kapitoly (5 – 7) v evanjeliu podľa Matúša, do ktorých evanjelista Matúš zoskupil a zredigoval prevažnú časť Ježišových rečí vyslovených pri rôznych príležitostiach. Na čo všetko sa vaša kniha zameriava, k čomu všetkému sa chce vysloviť? - V knihe Ježišova Magna charta a súčasnosť konfrontujem cirkevné, kultúrne, ale aj politické a ekonomické dianie súčasnosti s Ježišom evanjelií. Zdôrazňujem s Ježišom evanjelií a nie s Ježišom cirkevných dogmatík, do ktorých je zamurovaný Ježiš biskupov a konfirmačných knižočiek. V Ježišovi evanjelií tlčie srdce ním žitého Božieho kráľovstva, do ktorého Ježiš pozýval ako k niečomu radostnému, keď hlásal, že nastal čas žiť to, o čom celé generácie dejín snívali a po čom túžili. Po Ježišovi sa však situácia zmenila a miesto Božieho kráľovstva začala prichádzať a prišla cirkev a s ňou biskupi, ktorí vzali do svojich rúk sprostredkovania Boha a jeho kraľovania dogmami a rítmi. Vzniklo dogmatické kresťanstvo, z ktorého si biskupi ukuli kladivo, priam sekeru ortodoxie, ktorou zabíjali a zahubili státisíce nevinných ľudí len preto, lebo inak vyjadrili svoju vieru. Je známe, že v dejinách nechýbali ani vojenské výpravy proti „kacírom“. Ako krutý vtip sa aj v odbornej literatúre traduje, že v križiackej výprave opáta Arnolda von Citeauy v roku 1208 proti Albigencom na otázku vojakov, ako odlíšiť pri zabíjaní katolíkov od kacírov, opát odpovedal: „Pobite ich všetkých, Pán pozná svojich.“ Také počínanie odhaľuje, akým strašným bludom je vôbec hovoriť o bludároch a bludárstve. Cirkev podľahla obludnosti tohto bludu a zostane večnou hanbou, že v európskej kultúre ona učila likvidovať ľudí len preto, že majú iné názory. Posuny dôrazu z akosti a kvality života na „náuku“ a dogmy malo negatívny dopad aj v iných oblastiach, a preto sa v knihe nevyhýbam ani konfrontácii Ježiša s ekonomickými a politickými otázkami súčasnosti. Ako ste prišli na myšlienku napísať práve takúto knihu a práve takýmto spôsobom? - K napísaniu knihy ma priviedlo celoživotné štúdium, počas ktorého som spoznal priepastný rozdiel medzi zdogmatizovaným kresťanstvom cirkví a tým, o čo sa usiloval Ježiš Nazaretský. Necharakterizujete, akým spôsobom som knihu napísal, ale asi myslíte na tú súvzťažnosť Ježiša a súčasnosti. Bežne sa totiž o Ježišovi píšu knihy bez takej súvzťažnosti. Ich autori zostávajú v minulosti a premostenie z dávnej minulosti do súčasnosti ponechávajú na čitateľovi. Ja k pochopeniu biblických textov používam výsledky bádania odborných komentárov a monografií o Ježišovi, ale nezostávam v minulosti. Naopak, konfrontujem s nimi dianie súčasnosti. Pretože naša súčasnosť i pri určitej podobnosti s Ježišovou krízovou situáciou na konci antického sveta je ďaleko zložitejšia spoločensky i čo sa týka človeka našej doby, používam na jej osvetlenie aj odbornú literatúru súčasnosti, ako aj scény z diel svetovej literatúry a filmov. Tie celú prácu nielen oživujú, ale pomáhajú prihovoriť sa nielen intelektu, ale aj citovej oblasti, čo pokladám za dôležité pri volaní ľudí súčasnosti k zmene postojov k tomu, čo sa okolo nás odohráva.

Čo vás na Ježišovi – či už mýtickom alebo historickom – zaujalo najväčšmi? - Evanjeliá písali ľudia mýtického obrazu sveta, preto to nie sú žiadne historiografie, ale skôr mýtografie. Nemá však zmysel zamotávať sa do neriešiteľných problémov oddeľovania historického a mýtického v podaní evanjelií. Nech ich texty obraciame akokoľvek, Ježišov evanjeliový príbeh je tak hlboko ľudský, že sa stal paradigmatickým príbehom ľudskosti, ktorá platí. Je mierou ľudskosti bez ohľadu na to, či tú mieru niekto uznáva alebo odmieta. Keď konfrontujem súčasnosť s jeho Magnou chartou, jeho ľudskosťou meriam počínanie cirkví ako aj aktivity ekonomického a politického diania súčasnosti. Sedem rokov systematicky krúžim nad Ježišovým príbehom a mojou témou, na ktorej pracujem, je Hebrejský (nedogmatický) Ježiš a súčasnosť. Pretože kapitola o Ježišových rečiach na vrchu sa mi rozrástla v počítači na viac ako dvesto strán, rozhodol som sa ju vydať ako samostatnú publikáciu pod názvom Ježišova Magna charta a súčasnosť. Vaša kniha obsahuje množstvo nevšedných, neošúchaných, prekvapujúcich a provokujúcich myšlienok. Zrejme nemáte strach, že by vás v odborných, cirkevných či politických kruhoch mohli znenávidieť. - V odborných určite nie, pretože tie poznajú pôvodný zmysel textov aspoň tak dobre ako ja. Biedou je len to, že na Slovensku naslovovzatých odborníkov biblických textov je málo a aj tí, ktorí sa v nich ako tak vyznajú, sú pod palcom biskupov a nimi stráženého dogmatického kresťanstva. Aj v súčasnosti ono obmedzuje a dusí osobné myslenie, cítenie a chcenie kňazov i veriacich ako kazajka a v kolektívnych rozmeroch pôsobí ako ľad, prikrývajúci stuhnuté polia cirkví. Namiesto možnosti klásť otázky sú kňazi i veriaci nútení robiť otáznymi samých seba. Strach zo spochybňovania vnucovaných dogiem vedie k spochybňovaniu vlastnej osoby a latentne k neuróze. Namiesto radostnej existencie rozširuje sa ustrašená, chorobná existencia, čo je v zjavnom protiklade s Ježišom evanjelií. Dogmatizmus drží veriacich v nedospelosti, nedovoľuje im, aby sa z nich stali slobodné a zodpovedné osoby. Brzdí proces personalizácie, čím odporuje základnému zmyslu náboženstva a Ježišovho posolstva zvlášť. Dogmatizmus zbavoval a nakoniec zbavil kresťanstvo jeho kresťanskosti. Tak sa stalo, že z kresťanstva sa vyvinul opak toho, čo chcel a o čom sníval Ježiš evanjelií. To je výsledok mojej konfrontácie cirkevného diania súčasnosti s Ježišom evanjelií. S akými odozvami ste sa stretli doposiaľ? - Odozvy sú protichodné. Sú takí, ktorí sa o knihe vyjadrujú nadšene, iní rezervovane až odmietavo. Najviac sa mračia biskupi. Šiesteho októbra sa konala prezentácia knihy na Evanjelickej bohosloveckej fakulte. Na jej prezentáciu sa podujal biskup J. Antal. Vystríhal študentov pred jej čítaním, takže bola to vlastne antiprezentácia. Poďakoval som sa mu však za jeho prejav, pretože aj antireklama je lepšia ako žiadna reklama. Moja kniha je kritická, ale súdny čitateľ postrehne, že nekritizujem kresťanstvo, ale nekresťanskosť kresťanstva, aby sa veriaci vrátili ku kresťanskosti, ktorá je v kvalite života. Pretože také úsilie v súčasnosti nutne súvisí s kritikou kresťanstva cirkví, vyvoláva dojem, že od kresťanstva odvádza. Skúsil to aj dánsky mysliteľ S. Kierkegaard a to je aj môj prípad. Po mojej odpovedi, ktorá skončila frenetickým potleskom študentov, sa biskupova antireklama obrátila v nevšedný záujem o moju knihu. Jednou z originálnych čŕt knihy je, že Ježišovo učenie dávate do nečakaných súvislostí. Neváhate o ňom hovoriť v kontexte terorizmu a súčasnej politiky. - Pomery, v ktorých sa Ježiš pohyboval, neboli pokojné, ale, naopak, bujnela v nich nenávisť, násilie a teroristické činy zelótov, ktorí hlásali násilný odboj proti rímskej nadvláde, boli na dennom poriadku. Ježiš evanjelií si pred tým nezatváral oči, ale artikuloval svoj postoj. Preto neváham hovoriť o Ježišovi aj v kontexte terorizmu a súčasnej politiky. Vôbec nejde o nečakané súvislosti, aj keď naša súčasnosť sa od Ježišovej odlišuje globálnym rozmerom a znásobenou intenzitou násilia, strachu, teroru a odvety. Ježiš evanjelií jednoznačne odmietol cestu terorizmu, ale rovnako jasne miesto odplaty hlásal ústretovosť, ktorá nestupňuje, ale demontuje nenávisť, nedôveru a napätie. Paradigmatický postoj veľkorysosti a ústretovosti, ktorý zobrazuje Ježiš, sa aj v našej dobe ponúka ako východisko zo začarovaného kruhu násilia a odvety, ktoré by sme si mali osvojiť, ak nechceme, aby cesta diabolskej špirály násilia a odplaty skončila v globálnej hrobke záhuby. Nepochybne medzi to najzaujímavejšie a najinšpiratívnejiše vo vašej knihe patrí kapitola, v ktorej sa zaoberáte vzťahom Ježišovho učenia k erotizmu. Je možné s presnosťou povedať, aký charakter mal Ježišov postoj k sexualite? - Ježiš evanjelií napísal iba prstom do piesku niekoľko čiar a evanjeliá vznikli na základe ústnych podaní až niekoľko desaťročí po jeho smrti. Výsledkom historicko-kritického bádania je, že sa Ježišov život nedá rekonštruovať, a preto otázkou nie je, či je možné niečo s presnosťou o Ježišovi povedať, ale z toho, čo máme k dispozícii, možno s istotou konštatovať, že Ježiš sa postavil na obranu žien, keď ich chránil pred právom mužov celkom svojvoľne prepúšťať manželky. Aj Matúšovo podanie Ježišovho postoja k sexualite hodnotím Ježišovým hlboko ľudským postojom. Preukázal ho k žene, ktorú pre manželskú neveru chceli farizeji podľa Mojžišovho zákona ukameňovať. Umlčal ich výzvou „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom!“ Po koštatovaní, že nik ju neosúdil, povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem.“ Pri konfrontácii Ježišovho postoja a postoja cirkvi k sexualite odhaľujem, ako cirkev na celé tisícročie otrávila eros, keď ešte aj v súčasnosti núti kňazov k celibátu, hlavné hriechy nevidí vo vojnách, ale v spálni (zákaz používania antikoncepčných prostriedkov), osemročné deti straší peklom za pohľad na „necudné“, automaticky exkomunikuje ženy za potraty a celkom neľudsky sa správa k rozvedeným, ako aj k homosexuálom. Vyjadrujete sa aj k problému globalizácie. O zástancoch globalizácie píšete, že „zámerne používajú výrazy, ktoré označujú prírodné procesy, pretože chcú vštepiť vieru, že ide o nutný a nezastaviteľný proces. V skutočnosti šíria nezmyselnú poveru. Globálne hospodárske dianie v žiadnom prípade nie je prírodný proces, ani prírodný zákon, ale proces vedome privodený cielenou politikou“. Globalizácia je nepochybne spätá s politikou, no otázka stojí tak, či ľudstvo vôbec má – a ak áno, tak akú – alternatívu? - Nad životmi ľudí planéty vládne slepá, ale pažravá modla peňazí, ktorá sídli v troch palácoch multilaterálnych inštitúcií, postavených celkom ticho, mimo dohľadu verejnosti. Sú to Svetová banka, Medzinárodný menový fond a Všeobecná dohoda o clách a obchode. Tieto inštitúcie prijímajú rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú života stámiliónov ľudí našej planéty, ale nikto ich nemôže brať na zodpovednosť, lebo sa vymykajú účinnej verejnej kontrole. Miliardári, ktorí za nimi stoja, rozkrúcajú podobu globalizácie, ktorá produkuje hlad a smrť stámiliónov, ale neberie za to zodpovednosť. Stavia ich do takého svetla, akoby boli prirodzeným a nezávislým výsledkom vecných tlakov, za ktoré nik nie je zodpovedný. Otázka vôbec nestojí tak, či globalizácia alebo nie, ale aká globalizácia. Skutočne je možná len globalizácia, ktorá s fašizoidnou grimasou odpisuje „nadbytočný ľud“ (surplus people) netvorivých a prebytočných, alebo je predsa len možné, aby globálne mesto našej planéty nadobudlo ľudskú tvár? Uskutočňovaná rozporná globalizácia, ktorá núti otvárať všetky hranice pre kapitál a tovar, ale zatvára hranice pred následkami svojej vlastnej praxe, keď miliónom ľudí zahnaných na okraj hladu stavia do cesty rampy hraničných predpisov znemožňujúcich voľný pohyb osôb, ako to robili starí Rimania pri upevňovaní hraníc svojej ríše. Nezabránilo to pádu antického Ríma a nezabráni to ani pádu nášho severoamerického sveta druhej antiky. Mnohé z myšlienok, ktoré ste vo svojej knihe predostreli, môžu v čitateľoch vzbudiť pocity hlbokej skepsy. Záver knihy chce vyznieť optimisticky, povzbudivo. Čím podopierate svoj optimizmus? - Na horizonte svetového diania skutočne nič dobrého nevidím. Narazili sme na ľadovec stáročia sa vlečúcich zlyhaní a tečie nám nielen do topánok, ale aj do deravej lode našej civilizácie. V tejto situácii sa vôbec nesnažím naliať nejaký optimizmus. Problémom nie je skepsa alebo optimizmus. Rozhodujúcou otázkou je, či naše postoje a konanie určuje zbabelosť, strach o vlastné pohodlie, alebo prekonávame strach, ktorý z nás robí strachošov a máme odvahu konať konečne čestne bez otáľania. Mávam tým, ktorí bez odkladu „na zajtra“ konajú zodpovedne a opravdivo ľudsky, nezlyhávajú vo svojom opravdivom živote, a azda vyvolajú zázrak a unikneme katastrofe, ktorá nám hrozí. S profesorom Karolom Nandráskym sa zhováral Peter Macsovszky