Nenapísaný román

O románe Stanislava Rakúsa som sa dozvedela z jednej stručnej charakteristiky tohto diela. Priznám sa, nemala som veľkú chuť po knihe siahnuť. Našťastie sa mi predsa len dostala do rúk a po prečítaní prvej kapitoly som rada pokračovala ďalej.
Počet zobrazení: 950
16_Rakus-m.jpg

O románe Stanislava Rakúsa som sa dozvedela z jednej stručnej charakteristiky tohto diela. Priznám sa, nemala som veľkú chuť po knihe siahnuť. Našťastie sa mi predsa len dostala do rúk a po prečítaní prvej kapitoly som rada pokračovala ďalej. Moja predstava textu plného literárnych experimentov a bez náležitej obsahovej stránky sa nepotvrdila. Hoci, ako vysvetlím neskôr, forma zohráva v tomto literárnom diele dôležitú úlohu. Cez sedem kapitol vás prevedie hlavná postava Adam Zachariáš. Od začiatku až po koniec, od A po Z. Tento muž rozpráva svoj príbeh z čias pred rokom 1989. Politický systém je spúšťacím a zároveň hnacím mechanizmom celého príbehu, ktorý sa odohráva v čase normalizácie, ale nie je primárne politický. Ťažiskovou líniou románu je proces jeho tvorby. Čitateľ akoby sa priamo na ňom zúčastňoval. Preto názov Nenapísaný román je z môjho pohľadu výstižný. Rakús píše o tom, ako Zachariáš vytvára dielo s rovnakým názvom – „Nenapísaný román“. Čítate hotové dielo od Rakúsa s týmto názvom a zároveň ešte nenapísaný román Zachariáša. Základná línia románu nie je spočiatku tou najvýraznejšou. V úvode sa zoznámite s celou plejádou zaujímavých postavičiek z jednej vysokej školy, aby ste sa s nimi už viac nestretli. Rakús tu vykreslil prostredie, z ktorého sa Zachariáš presúva do divadla. Na prvý pohľad dôkladné oboznámenie s niečím, čo ďalej nebude figurovať, vyznieva obsahovo akoby naprázdno. Opis členov katedry, ich kratučké (ani nie životné, skôr kariérne) príbehy, minimum informácií o Zachariášovi. Dôležitosť takto poňatého úvodu vidím v postavení, ktoré si Zachariáš vybudoval, v perspektívach, ktoré sa mu ponúkali a v náhlej nedobrovoľnej strate toho všetkého. Navyše spôsob opisu postáv je pútavý a svojským spôsobom zábavný. Čitateľ je preto následne asi rovnako prekvapený ako Zachariáš, že sa presúva do úplne iného prostredia. Zachariáš je tvorca, autor, a preto jeho osobu vnímate skôr ako sprievodcu, rozprávača. Pozorne sleduje dianie okolo seba, je zanieteným poslucháčom a všetko, čo ho zaujme, si aj zapisuje. Chystá si poznámky na dielo, ktoré raz napíše. O hlavnej postave, vzhľadom na jej status, vieme skutočne málo. Zachariášovými očami vnímame dianie v divadle. Jeho očami znamená aj s jeho neistotami, úzkosťou a postupným osmeľovaním sa v prostredí, kde nie je vítaný práve s nadšením. Prvé kapitoly sú podávané z rozprávačského postu autora, neskôr začnú výraznejšie rozprávať samotné postavy. Napríklad takmer celá tretia kapitola je priamou rečou jedného z hercov zo Zachariášovej práce. Mimoriadne sa mi páčila štvrtá kapitola. (Kapitoly Rakúsovho Nenapísaného románu nemajú názvy, kapitoly Zachariášovho „Nenapísaného románu“ majú názvy aspoň pracovné. Štvrtá sa volá „Hľadanie autora“. Korešponduje s obsahom Rakúsovho diela.) Máme v nej možnosť začítať sa do novely „Profesor Ambel“. Táto vsuvka pôsobí osviežujúco, i keď atmosféra úryvku je silne kafkovská. Celá kapitola nie je venovaná úryvku zo Zachariášovej tvorby, ale pripomína tiež časy, keď niektorí autori boli z politického aspektu nepohodlní, a tak hľadali pre svoje diela akéhosi „adoptívneho rodiča“. Na to, aby jeho dielo bolo zverejnené, Zachariáš hľadá dobrovoľníka, ktorý sa bude vydávať za autora. Dej posúvajú, možno paradoxne, vedľajšie postavy. Tento moment vyplýva z toho, že Zachariáš, hoci je hlavnou postavou, v deji pôsobí len pasívne. Rakús sa prejavil ako spisovateľ s citom pre výstižnú charakteristiku. Vykreslí vám rôzne osoby a v tom to začne... Postavy rozprávajú, vo veľkom odhaľujú svoje príbehy. Ide predovšetkým o spôsob ich rozprávania. Čitateľ sa musí v týchto chvíľach trošku viac sústrediť a dať si pozor na mená postáv, ktoré rozprávajú. Štruktúra niektorých kapitol je totiž zvláštne členená. Postava A začne rozprávať o postave B a jej prostredníctvom, akoby slovami postavy B, sa dozvieme o príbehu postavy C. Ak sa aj Rakús neriadi týmto postupom, s nadšením opisuje lineárne markantné body zo života jednotlivých, hoci epizodických postáv. Realita a spisovateľova fikcia sa premiešavajú do tej miery, že percipient je čiastočne vtiahnutý do románu a román do jeho skutočnosti. Hoci autor v úvode predznamenáva nereálny základ svojich postáv, minimálne jedna postava pôsobí skutočne – Adam Zachariáš, za ktorým sa mimovoľne vynára predstava Rakúsovej osoby. Nenapísaný román hovorí o vzniku „Nenapísaného románu“, či však opisuje skutočnosť, to vie len autor. Rakús výstižne opisuje ostatné postavy, no súkromia Adama Zachariáša sa vzdáva akoby len nerád. Príbeh je písaný očami hlavnej postavy a tie padnú na vlastnú osobu len zriedka. Rakús približuje naturel pestrej palety ľudí. Predstaví tak nielen spomínaných členov katedry na vysokej škole, ale aj mnohých ďalších. Zaujímavý je jeden z adeptov na „autorstvo“, svojrázna osoba, o ktorej si radšej prečítate, ako by ste sa s ňou mali stretnúť. Príhody sa kumulujú aj okolo šepkárky z divadla, v ktorom Zachariáš pôsobí. Treba ale priznať, že príbehy sú zaujímavé a vždy viac menej tematicky zjednotené tým ktorým rozprávačom. Záver pootvorí dvere do Zachariášovho privátneho sveta. Doteraz sme sa s ním stretli v práci, v krčme či na návšteve. Nakoniec zistíme niečo aj o rodinnom živote hlavnej postavy a vykryštalizuje sa aj hore spomínaná hlavná línia príbehu. To, čo sme už v priebehu románu tušili, sa nám v závere potvrdí. Pozorovateľ a zapisovateľ všedného života Zachariáš sa chystá napísať „Nenapísaný román“. Použije doň všetko to, čo sme už prečítali. Dojem z čítania textu v texte zanechal vo mne príjemný pocit, ktorý sa nebojím nazvať estetickým zážitkom. Román s označením „dva v jednom“ otvára čitateľovu myseľ ďalším a ďalším myšlienkam. Pýtate sa, čo teda od Nenapísaného románu očakávať? Stručne povedané: novátorstvo áno, nie však nečitateľnou formou. A keď som už spomenula formu, práve tá dodáva tomuto dielu osobitú príchuť. Dôležité je prijať obsah tohto diela práve spôsobom predostretým Stanislavom Rakúsom. Voľne prerozprávané zhrnutie textu by bolo možno len o bežnom živote. Forma, do ktorej autor vtlačil svoje myšlienky, ozvláštňuje vypovedané vety a púta k sebe čitateľa. Autorka je študentka estetiky (Stanislav Rakús: Nenapísaný román. Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group, Levice 2004)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984