„Filmové hory“ po dvanásty raz

Medzinárodný festival v Poprade privítal svetoznámeho E. Loretana a Grand Prix ocenil pôsobivý dokument z Austrálie. Dohromady 34 súťažných a 10 nesúťažných filmov, 3 divácke besedy s protagonistami, mnoho horolezeckých podujatí so sprievodnými filmami či diashow, ako aj dve fotografické výstavy – to bol stručný „štatistický“ výstup z tohtoročného,
Počet zobrazení: 1038
18-m.jpg

Medzinárodný festival v Poprade privítal svetoznámeho E. Loretana a Grand Prix ocenil pôsobivý dokument z Austrálie. Dohromady 34 súťažných a 10 nesúťažných filmov, 3 divácke besedy s protagonistami, mnoho horolezeckých podujatí so sprievodnými filmami či diashow, ako aj dve fotografické výstavy – to bol stručný „štatistický“ výstup z tohtoročného, v poradí už 12. ročníka Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade. Podujatie sa opäť stretlo so značným záujmom divákov, a tak k dvom popradským projekciách každého zo súťažných filmových blokov pribudla – experimentálne – tohto roku ešte jedna – v Kežmarku. Každoročným leitmotívom diváckych dohadov a debát k obsahu nesúťažnej časti popradského festivalu je tradične už dlho vopred najmä meno čestného hosťa podujatia. Aj tohto roku sa organizátorom podarilo svojich priaznivcov nesklamať a po sérii významných osobností z minulosti ulovili pre nich ďalšiu „veľkú rybu“. Svetoznámy švajčiarsky himalájista Erhard Loretan je nielen tretím človekom na svete, ktorý zdolal vrcholy všetkých 14 osemtisímetrových štítov našej planéty, ale má za sebou aj ďalšie famózne výkony v Alpách, Andách, na Aljaške či v Antarktíde. Štyridsaťpäťročný fenomén sa navyše stále viac venuje nakrúcaniu v horách, a tak ani návštevníkov podtatranského podujatia neochudobnil: priviezol im film nazvaný Zoči-voči stene. Bol zaujímavým reportážnym pohľadom na horolezcove dva pokusy z ostatných dvoch rokov (2002 – 2003) o prelezenie fascinujúcej, gigantickej severnej steny himalájskej hory Jannu (7710 m). Výraznú časť nesúťažných premietacích blokov festivalu venovali tohto roku aj niekoľkým významným jubileám v tejto sfére ľudských aktivít. Tým prvým bolo dvojité výročie legendy slovenského a československého horolezectva – Jozefa Psotku. Zhodou osudových okolností si tohto roku pripomíname nedožitých 70 rokov od jeho narodenia a súčasne práve na dni konania festivalu pripadlo aj to smutnejšie výročie, keďže 16. 10. uplynulo presne 20 rokov od Psotkovej tragickej smrti, ktorá ho zastihla pri zostupe z vrcholu Mount Everest. Z trojice filmov venovanej spomienke na populárneho Juzeka zaujal najmä donedávna ešte utajovaný, „trezorový“ dokument Cestou na vrchol sveta režiséra Ľubomíra Slivku z roku 1989. Prináša polemické názory viacerých známych lezeckých osobností nielen na príčiny smrti spomínanej legendy nášho horolezectva, ale zaoberá sa, v úzkej nadväznosti na tému, aj konfliktom vedenia tejto osudovej expedície s ďalšou veľmi významnou, no kontroverznou postavou tohto športu ( i občianskeho života ) – Pavlom Pochylým. Jubilovali aj osemtisícovky, presnejšie: na tento rok pripadajú okrúhle výročia prvých výstupov na tri zo 14 najvyšších hôr sveta. A tak venovali organizátori festivalu jeden premietací filmový blok aj takým „oslávencom“, akými sú K2 (8611 m, 50. výročie), Čo Oju (8201 m, 50. výročie) a Šišma Pangma (8046 m, 40. výročie). Filmy k týmto jubileám boli britskej, španielskej či slovinskej proveniencie, pričom kvôli úplnosti k nim treba prirátať ešte aj jednu súťažnú snímku, nazvanú K 2 – taliansky príbeh. Nie po prvýkrát sa – ani na tomto festivale – vracia k slávnemu talianskemu premiérovému výstupu na druhú najvyššiu horu sveta, no tentoraz si všíma aj nadväznú neutešenú politicko-spoločenskú a sociálnu atmosféru krajiny, ktorá implicitne tento prvovýstup z roku 1954 vlastne inšpirovala. Úspech horolezcov po vojne rozdelenému a zbedačenému Taliansku totiž do značnej miery pomohol obnovovať otrasenú súdržnosť i národné sebavedomie. Historická paralela, možno nie príliš vzdialená prvému výstupu slovenských, súčasne i československých a „socialistických“ horolezcov na osemtisícovku vôbec, ktorou sa stal len tri roky po okupácii našej krajiny - v roku 1971 – Nanga Parbat (8125 m). SÚŤAŽNÉ PROJEKCIE Súťažné projekcie popradského festivalu priniesli aj tentoraz pomerne pestrý okruh tém, žánrov a tvorivých prístupov pri ich spracovaní. Vzhľadom na postavenie Popradu v medzinárodnej hierarchii podobných podujatí a na roky budované kontakty organizátorov s tvorcami tejto tematickej sféry možno povedať, že festival každoročne pomerne verne odráža aktuálny tvorivý potenciál svetovej produkcie zaoberajúcej sa problematikou hôr, života v nich, prírodných osobitostí, ekológie a ochrany prírody či športových a cestovateľských (dobrodružných) výkonov v tomto, ale aj iných extrémnych prostrediach našej planéty. Celkove sa do konečného výberu podujatia dostali tohto roku diela tvorcov zo 14 krajín. Z nich po päť bolo rakúskeho a amerického pôvodu, štyri mali v súťaži okrem Slovenska ešte Veľká Británia, Nemecko, po dva autori z Poľska, Francúzska a Švajčiarska, po jednom tu boli filmy z Nového Zélandu, Talianska, Austrálie, zo Španielska, z Ruska a Kazachstanu. V prizme viacročnej skúsenosti (nielen tej festivalovej) môžeme tak trochu zjednodušene skonštatovať, že horský (športový) dokument osciluje medzi dvoma krajnými polohami. Medzi možnosťou realizovať, v dôraze na snímaný výkon, „dokonalé“ autentické svedectvo, z hľadiska filmárskej techniky azda presné, no tvorivo neraz chladné, a medzi umením – osobnostnou interpretáciou témy, či dokonca metaforickým, filozofickejšie poňatým pohľadom na tému snažení človeka v horách. „Ich cieľom bola cesta“ – napísal kedysi Henry Hoek a Július Kugy k tomuto rýdzo športovému motívu pridáva duchovnejší rozmer sebarealizácie v horách: „Výkon plus rozjímanie.“ Možno sa nazdávať, že to isté platí azda ešte vo vyššej miere v prípade nárokov na úspech pri tvorbe filmu, zachytávajúceho aktivity človeka v horskom prostredí. A tak jednou, dosť frekventovanou polohou je rýdzi dokument, zaznamenávajúci, niekedy až otrocky, prvoplánovo náročnosť veľkého výkonu vo veľhorách, no rezignujúci na výraznejšiu tvorivosť prístupu k spracovanej téme. Divák je neraz vtiahnutý do až neúmernej minutáže záberov, približujúcich veľký výkon vo veľhorách, lebo autori snímok (a súčasne protagonisti týchto veľkých športových úsilí) sú niekedy málo odosobnení - strácajú tvorivý odstup od témy. Ťažko sa v strižni lúčia s filmovým materiálom, ktorý nakrútili neraz vo veľmi obtiažnych situáciách (extrémne výšky, náročný terén, kruté klimatické podmienky, vyčerpanie, atď.). Výsledkom tak býva občas istá rozvláčnosť, strata dynamiky a kompozičnej vyváženosti či pôsobivosti vo výslednom vyznení dokumentárneho príbehu. A tak ostáva často len dobre remeselne nakrútený súbor filmových sekvencií, bez originálnejšieho jednotiaceho režijného či ideového nápadu. Tendencia, ktorú sme do istej miery postrehli napr. u španielskej snímky Makalu, dávny sen (Makalu. Ese vieije sueňo, réžia: Sebastian Álvaro), prezentujúcej inak heroický pokus zopakovať legendárny prvovýstup francúzskych horolezcov jednou z najobtiažnejších ciest na himalájsku osemtisícovku (západný pilier Makalu). Alebo tiež pri snímke, ktorá reprezentovala v ostatných rokoch pomerne frekventovanú skupinu filmov o boulderingu (technicky náročné športové lezenie na malých skalných útvaroch), nazvanú Výjazdy (Sessions, USA, réžia: Cooper Roberts). No a do tejto kategórie by sme mohli zaradiť ešte aj rovnako americký film Špičkový život (High life), ktorý je akýmsi kaleidoskopom inak bezosporu veľmi efektných záberov početnej lyžiarskej a snowboardovej elity v akcii na „nemožných“ svahoch a stenách viacerých veľhôr Európy a Ameriky (réžia: Dirk Collins, Tod Jones). AMAZONIA VERTICAL Tohto roku sa opäť v Poprade predstavil so svojím filmom dnes už medzinárodne renomovaný slovenský dokumentarista Pavol Barabáš. Jeho snímka Amazonia Vertical znova prezentovala nielen schopnosť tohto režiséra a kameramana vybrať si príťažlivú tému, ale aj dispozície pôsobivo nakrúcať v prírodne unikátnych, modernou civilizáciou takmer nepoznačených a málo dostupných oblastiach sveta. Barabáš je akýmsi moderným, filmárskym pendantom kischovského „zúrivého reportéra“. Mužom, ktorého priťahujú drsné podmienky neznámeho prírodného prostredia, čo vyžadujú už sami o sebe od cestovateľa značné fyzické nasadenie, vytrvalosť, odvahu i rozvahu. Všetko to je, vrátane objektívnych rizík tvoriacich súčasť takého putovania, vítanou, príťažlivou témou pre objektív jeho kamery. Nie je to však úsilie samoúčelné – dominantným motívom je vzrušujúce dobrodružstvo objavovania a vizuálneho sprostredkúvania divákovi toho na našej planéte, čo je ešte stále ťažko dostupné, málo poznané. Kameraman a režisér v jednej osobe pritom nerezignuje ani na výtvarno-estetické hodnoty obrazového stvárnenia, dynamický strih či premyslenú filmovú skladbu výsledného celku. Morálnym leitmotívom viacerých Barabášových opusov, ktoré doteraz získali ocenenia už na mnohých domácich a zahraničných festivaloch, je navyše obrana posledných prírodných oáz i pôvodných ľudských kultúr našej planéty pred zasahovaním neraz bezduchej, skomercializovanej mašinérie našej modernej civilizácie do týchto málo porušených zákutí. Emotívne pritom tlmočí divákovi obavy, či smútok z ich postupného (neodvratného?) zániku. Amazonia Vertical je dokumentom o dobrodružnej expedícii na stolovú horu Auyán Tepui, ktorá leží v ťažko dostupnej, odľahlej, oblasti Venezuely a preslávil ju, mimo iného, aj najvyšší vodopád sveta, padajúci jej stenami z výšky 979 metrov. Duchovným otcom i lídrom celého podujatia bol bývalý horolezecký reprezentant Slovenska a spoločník Pavla Barabáša z predchádzajúcej cesty (a veľmi úspešného filmu) po africkej rieke Omo – Peter Ondrejovič. Dokonaným cieľom štvorčlennej expedície (dalšími účastníkmi boli horolezec Jaroslav Vonderčík a študentka architektúry Danka Somorovská) bolo nielen vyliezť panenskú stenu hory, ale aj preskúmať a nafilmovať tajomný povrch tohto „strateného sveta“, disponujúceho, vďaka svojej odvekej izolovanosti, množstvom endemických zástupcov flóry a fauny. Film približuje neraz dramatické situácie pri samotnom lezení i putovaní členitým pralesným a skalným labyrintom na vrchole obrovitej plošiny Auyán Tepui, pričom jeho ústredným rozprávačom je práve akýsi „guru“ tohto podujatia – Peter Ondrejovič. Aj keď sa tento horolezec takmer na záver podujatia zranil po dvadsaťpäťmetrovom páde počas zlaňovania štyristometrovej steny stolovej hory (sám ho dokonca nevdojak, nedobrovoľne nakrútil vlastnou malou kamerou!), expedícia napokon uspela. Po namáhavej ceste naprieč náhornou planinou i záverečnom splave rieky tečúcej džungľou, ktorá obklopuje Auyán Tepui, sa šťastne vrátila do indiánmi obývaných oblastí. Dokument Pavla Barabáša bol jedným z vrcholov XII. ročníka popradského festivalu a zaslúžene získal z rúk poroty nielen Cenu za najlepší expedičný film o neprebádaných územiach, ale prisúdili mu aj Cenu divákov. Naozaj svieži závan priniesla do dramaturgie tohtoročného festivalu snímka nazvaná Na ceste (The Trip). Ide o príbeh štyroch mladých rakúskych lezcov z Grazu, ktorí sa vydali na svoju viac ako 20-tisíc kilometrov dlhú púť na vlastnoručne prispôsobenom expedičnom aute po Európe – od jej najsevernejšieho výbežku – Nordkappu, až k najjužnejším brehom nášho kontinentu v Španielsku. Svoju cestu napĺňali lezeckými výkonmi, surfovaním i paraglidingom. Film je nielen sympatickou výpoveďou tradíciami nezaťaženej generačnej filozofie, ale svojimi nekonvenčnými kameramanskými nápadmi, spôsobom snímania či dynamickou finálnou strihovou skladbou rozhodne nenecháva diváka ani na chvíľu ľahostajným či unudeným. Zaujímavý cestopis mladej štvorice, ktorý nepostráda ani prvky humoru a recesie, je nielen o túžbe po športovom vyžití sa, ale tiež o nekonformnosti vo využívaní voľného času, či o spontánnej radosti z hodnôt poznávania. Film mladej štvorice po zásluhe upútal aj porotu festivalu – jej uznanie vyzdvihuje práve vyššie pertraktované hodnoty – udelili mu totiž Cenu pre novú generáciu. PÚTAVO NAKRÚCAŤ KAMEROU Renomovaný austrálsky dobrodruh a horolezec Jon Muir (za svojho rušného života stál už, mimo iného, aj na vrchole Everestu a dopochodoval tiež napr. i k Južnému pólu) sa odhodlal v roku 2001 k ojedinelému činu: pešo prejsť bez akejkoľvek pomoci či podpory austrálskym kontinentom z juhu na sever. Protagonista tohto veľkého, 2500 kilometrového výkonu si počas 128 dňového pochodu nekonečnými, bezútešnými červenkastými pustatinami či soľnými jazerami centrálnej Austrálie nielen siahol na dno svojich fyzických či mentálnych síl, ale tento svoj výkon sám dokázal ešte aj pútavo nakrúcať kamerou. A tak si k heroickému boju s terénom, horúčavami, suchom, alebo naopak krutým nočným chladom a lejakmi, ktoré sťažovali ďalší postup, pridal ďalšie komplikácie. Totiž neustále vysiľujúce premiestňovanie kamery do rozličných záberových uhlov, návraty k nej po ukončení snímania samého seba vo veľkých krajinných celkoch či naopak naspäť – k dvojkolesovému vozíku, na ktorom si niesol všetko potrebné k životu. Kamera sa mu stala (popri malom spoločníkovi – psíkovi Seraphine) jediným spovedníkom, či partnerom k „dialógu“. Zaznamenávala nielen jeho úvahy a komentáre k situáciám, ktoré ho vo vyčerpávajúcom boji sprevádzali, ale niekedy aj stavy beznádeje, či chvíľkovej rezignácie. A tiež, takmer ku koncu cesty, veľký, nefalšovaný žiaľ po nešťastnom uhynutí spomínaného jediného živého partnera na jeho ceste. Ak, samozrejme, popri ňom nerátame hadov a iných plazov (inak vítaného doplnku stravného lístka), všadeprítomný hmyz, ale predovšetkým svorky divokých psov dingo, pred ktorými sa obaja pútnici museli mať, najmä v noci, na pozore. Výsledný dojem z Muirovho filmu Sám naprieč Austráliou (Alone Across Australia), ktorý dokrútkami a režijne invenčne dotvoril Ian Darling, bol taký jednoznačný, že takmer nebolo pochýb o držiteľovi tohtoročnej Grand Prix na popradskom festivale. Osobne ju na záver prevzal práve spomenutý sympatický austrálsky režisér, ktorý pricestoval pod Tatry aj s početnou rodinkou. Najvyššie ocenenie pre toto pozoruhodné, filmársky strhujúce dokumentárne svedectvo o ľudskej húževnatosti a cieľavedomosti, sa dostalo do správnych rúk. A Jon Muir? Pri svojom dobrodružstve síce schudol o 23 kíl, no už o štyri mesiace neskôr pochodoval pre zmenu na Severný pól... Cenu za najlepšiu kameru tohto roku udelili v Poprade filmu Pororoca – surfovanie na Amazonke (réžia: Bill Heath). Takmer polhodinový nemecký dokument príťažlivo približuje cestu dvoch svetových surferov Rossa Clarka Jonesa a Clarka Burlea, ktorí sa pre svoj šport rozhodli využiť neobvyklý jav – mohutné cyklické prílivové prúdenia vĺn na hladine tropickej rieky. Ide síce o úkaz, ktorý neraz na brehoch likviduje všetko, čo sa mu postaví do cesty, no odvážnym mužom umožnil zažiť vzrušujúcu premiéru – najdlhšiu jazdu na surfe, trvajúcu niekedy až 20 minút. Kamera Billa Heatha a Winnie Heun sníma nielen samotný tajomný prírodný jav, či jeho športové využitie, ale tiež sugestívnu atmosféru prírody tropickej rieky a života na nej. Cenu za horolezecký výkon udelila trojčlenná porota, ktorú viedol Francúz a súčasne nemecký rodák so slovenskými koreňmi - Peter Latzko (spolu s ním v nej boli náš Marek Ťapák a Aljoša Markać zo Slovinska) filmu Trilógia (Trio for One) režiséra Shay J. Katza z Francúzska. Zdatnou reportážnou kamerou dokumentuje výnimočný výkon Jeana-Christophe Lafailleho, ktorý dokázal v priebehu dvoch mesiacov vystúpiť na tri osemtisícmetrové vrcholy - nepálsky Dhaulágiri (8167 m) i pakistanské veľhory Nanga Parbat (8125 m ) a Broad Peak (8047 m). Zvláštnej ceny poroty sa napokon dočkala kazachstanská snímka Vzlietnutie (Ergy, The Fly Up) režiséra Marata Sarulu, ktorá na malej ploche desiatich minút približuje jeden deň života mladého muža, unikajúceho pred jednotvárnosťou všedného života na krídlach svojho rogala, vznášajúceho sa nad malým mestečkom. Divácky záujem o festival pod Tatrami ani po jeho dvanástich ročníkoch neupadá. Potešiteľné konštatovanie, možno aj z pohľadu istej alternatívnosti tohto a podobných podujatí k pretlaku komerčného, akčného klišé v súčasnej dramaturgii našich kín. Premietacie priestory festivalu sa napĺňajú predovšetkým v záverečných víkendových dňoch, keď do nich pribúdajú aj početní mladí ctitelia hôr, navracajúci sa sem neraz rovno zo športových aktivít v zrázoch a dolinách Tatier. Aj v tom má popradský festival neodňateľný charakter – akýsi genius loci, ktorý nemožno „vyvlastniť“ ani premiestniť do tých ekonomicky možno lepšie situovaných či podporovaných lokalít, ktoré sa v posledných rokoch vydali v jeho stopách. Máme už na Slovensku, mimo iného, aj festival Hory a mesto. Nič proti, veď všetko je možné i dovolené, i keď, uznajme si, nie príliš logické. A tak sa – dovoľte trošku irónie – verní tejto analógii niekedy dočkáme možno aj podujatia trebárs s názvom: Púšť a rybárstvo... Naďalej však verím, že tucet doterajších ročníkov festivalu pod Tatrami vytvoril dnes už medzinárodne akceptovanú tradíciu, ktorá napriek takmer každoročnej finančnej mizérii bude i naďalej odolávať konkurenčným tlakom, motivovaným občas inými zdrojmi a ideami, než boli tie, z akých sa v roku 1993 zrodilo toto podujatie. Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984