Bratislavské jazzové dni: jubileum s otáznikom
Jesennou jazzovou tradíciou žijú bratislavčania už takmer tri desaťročia. Ani koncom októbra 2004 (21. 10. – 24. 10.) tomu nebolo inak. BJD 2004 sa napriek poplašným správam o zrušení či prestavbe Parku kultúry a oddychu uskutočnili v obvyklých priestoroch. Čiastočne novou lokalitou bolo divadlo Aréna, kam sa v neskorých nočných hodinách presúvali hudbychtiví muzikanti na nezáväzné jam session. Bratislavské Jazzové Dni Slovenská Sporiteľňa 2004, PKO (21. 10. – 24. 10. 2004) Jesenný maratón jazzu sa dlhé roky koncentroval na trojdňovej ploche v rámci predĺženého víkendu. Novinkou jubilejného tridsiateho ročníka bola štvrtková Prehliadka slovenského jazzu, ktorej snahou bolo ponúknuť viac-menej reprezentatívny výber domácej scény. K jubileu by patrilo uviesť signifikantné osobnosti slovenského jazzu, z ktorých absentovali jediný domáci vokalista Peter Lipa či nestor klavíra Gabo Jonáš. O excelentný začiatok sa postarala mimoriadna speváčka Silvia Josifoská. Jej osobitý prejav možno nazvať originálnou fúziou čiernej hudby – gospelu, funky a blues. V závere príjemne rozohriala spomienka na Milesa Davisa vo vokálnej podobe skladby Tutu. Drsnejším spôsobom prekvapilo excentrické KVG Trio (Ondrej Krajňák, Juraj Griglák, Martin Valihora), ktoré v prvom rade ponúklo smršť virtuozity. V nevýraznej skupine bubeníka Jozefa „Doda“ Šošoku sa ako hosť predstavil bratislavský rodák, kontrabasista Jan Jankeje. Jankeje emigroval hneď druhý deň po vstupe „bratských“ vojsk v auguste 1968, žije pri Štuttgarte a už 30 rokov šéfuje vydavateľstvu JazzPoint. Oživením a spestrením štvrtkového večera bol jednoznačne tirolský súbor staromilcov Dixielanders Hall. Uvedenie slovenskej prehliadky ako samostatného jednodňového bloku nebolo jednoznačným prínosom. Predchádzajúce ročníky riešili domácu scénu paralelným pódiom a táto koncepcia by mohla zostať zachovaná aj naďalej. Najsledovanejšími aktivitami „jazzákov“ bývajú už tradične polnočné koncerty tzv. headlinerov. Po minuloročných basgitarových hviezdach Marcusovi Millerovi a Victorovi Baleym dramaturgia tentokrát odľahčila a upriamila pozornosť na hudbu stráviteľnú širším spektrom – tanečnejšiu zmes funky a popu s jemnou jazzovou esenciou. Očividným úsilím bolo pritiahnuť aj typ „nejazzového“ poslucháča. Napriek tomu, že záver každého večera ponúkal hviezdne zoskupenie, išlo o hviezdy značne zapadajúce. Od živelnej jedenásťčlennej funkovo-acidjazzovej formácie Incognito sa očakávalo najmä rozhýbanie a roztancovanie publika. Predpoklady sa naplnili len čiastočne a značná časť sklamaných poslucháčov sa počas ich veľmi hlučného koncertu presúvala do odľahlejších priestorov Spoločenskej sály. Historická patina osemdesiatych rokov sprevádzala v nedeľu aj koncert briských Level 42 – kapely, ktorá kedysi skutočne originálnym spôsobom preklenula a kombinovala strojovo pulzujúcu rytmiku s melodikou a zvukovosťou popových kapiel. V Bratislave predviedli miernu rockovú show, vrcholom bolo dvadsaťminútové medley zložené z dávnych hitov. Nebyť charizmatického lídra Marka Kinga, išlo by o pop-rockový cirkus. Spevák a virtuózny basgitarista hrajúci slapovou technikou predvádzal nadšeným divákom basgitaru, ktorá farebne svetielkovala podľa ich aktuálneho želania. Nafúknutou mydlovou bublinou bolo aj vystúpenie vokalistky Viktorie Tolstoy. Švédska kráska očarila predovšetkým zjavom, hoci jej nemožno uprieť precíznu prácu s dynamikou. Tradičnejšie orientované publikum potešil v sobotu veterán hammond organu Jimmy Smith. Jeho hudba vychádza z bluesových koreňov a v šesťdesiatych rokoch bola živnou pôdou pre soul. Koncert doslova odpálil pulzujúcim hitom The Organ Grinder´s Swing. Sedemdesiatšesťročný majster hral (a miestami aj spieval) maximálne úsporne a vyplnenie priestoru prenechával dravému gitaristovi Markovi Whitfieldovi. Posledný večer ponúkol s výnimkou headlinera tri prekvapenia. Prvým bola nekonvenčná formácia huslistu Stana Palúcha s moldavským cimbalistom Marcelom Comendantom. Špecifický zvuk cimbalu mal k jazzu bližšie, ako by sa dalo predpokladať, pri hypnotickej figúre v Commendantovej skladbe Perplex imitoval klavír. Vystúpenie ohraničili dva gershwinovské štandardy, základ ale tvorili vlastné témy sólistov, ktoré boli vtipnou a homogénnou fúziou jazzu, funky a folklóru (D – haluška Stana Palúcha). Badateľná pokora pred hudbou a úžasná muzikalita protagonistov ponúkli prvý vrchol večera. Rovnaké hodnoty vyznávali aj členovia francúzskeho akordeónového dua Arnotto. Akordeón predstavili ako nástroj s nespočetnými zvukovo-rytmickými možnosťami, jednoliata hodinová kompozícia bola komunikáciou postavenou na kontrastoch minimalistických vzorcov a nepravidelnosti. Švédske trio klavíristu Estbjörna Svenssona E.S.T. využíva taktiež kontrastnosť akustických nástrojov a efektovo upravovaných zvukových farieb. Ich hudobný jazyk je ťažko popísateľný, najvýraznejším znakom vystúpenia bolo odvážne búranie konvencií v rámci tradičného klavírneho tria. Aj keď E.S.T. nebolo uvedené ako headliner, pre mnohých sa stalo skutočným vrcholom tohoročných jazzových dní. Jubilejný tridsiaty ročník je za nami, očakávania, ktoré čiastočne nesplnil, sa presúvajú. Fantázii sa medze nekladú, ale jazzový fanúšik predsa len tuší destináciu, na ktorú sa dramaturgia najväčšieho slovenského jazzového festivalu začala orientovať. Autor je hudobný publicista
