Večer s Meredith
Americkej umelkyni Meredith Monk úplne stačia „iba“ vlastné hlasivky, aby sa jej podarilo úplne ohúriť publikum. Jedna z najvýznamnejších predstaviteliek súčasnej hudby a hudobného divadla to dokázala aj na svojom prvom koncerte na Slovensku, keď ju v Divadle Astorka na prvom z Večerov novej hudby 2004 všetci počúvali so zatajeným dychom. Organizátori večerov sa najprv obávali, že vo svete známe a na Slovensku skôr neznáme meno nepriláka dostatok divákov, rady návštevníkov pred divadlom však ich obavy rozptýlili. Aj keď sa slovenské publikum s Meredith Monk ešte nestretlo, jej hudbu si mohlo vypočuť v mnohých filmoch, napríklad vo filme bratov Coenovcov Big Lebowski, či v snímke Jean-Luc Godarda La Nouvelle Vague. Meredith, ktorú už v susedných Čechách v Divadle Archa videli v rokoch 1994 a 2001, zavítala 25. októbra na Slovensko v rámci osláv svojej 40-tky. Nie však narodenín, hoci jej mladistvý výzor by zmiatol hocikoho, ale výročia svojho pôsobenia na umeleckej scéne. Skladateľka, speváčka, režisérka a choreografka súčasných opier, hudobného divadla, filmov a inštalácií si pre slovenské publikum pripravila komorný program, výber zo svojej doterajšej tvorby, no práve preto mohlo vyniknúť jej majstrovstvo. Američanka s výzorom „elfky“ a dlhými vrkočmi predviedla, čo to znamená rozšírená vokálna technika, ktorej je priekopníčkou, a dobrá minimal music. Už v úvodných Piesňach z kopca (1977) ukázala, že základom jej osobitého jazyka je využitie všetkých možností svojho hlasu - od smiechu, kriku, dýchania, vzdychania, po školený spev. Dokonca nemala problém ani s dvojhlasným spevom, keď spievanú melódiu sprevádzala rytmickým „cmukaním“. K tomu Meredith pridáva aj rôzne grimasy, hru na telo - tlieskanie, plieskanie, lúskanie prstami, tľapkanie, pohyby i tanec, ktoré sú občas i komické. Publikum v divadle Astorka najprv dusilo smiech, neskôr však pochopilo, že si spontánne reakcie môže dovoliť. A o to práve umelkyni išlo - o živý kontakt s ľuďmi. Sama hovorí, že jej krajania - Američania asi zleniveli, keď dajú prednosť nahrávkam pred živým koncertom. Nahrávka je pritom stále taká istá, no atmosféra na koncertoch sa mení, návštevníci sú iní, rovnako, ako ich reakcie. Živá komunikácia je pre Meredith Monk veľmi podstatná a najmä ju baví oveľa viac ako nahrávanie. Pripúšťa, že sa pritom môžu ukázať aj chyby, ale to je podľa nej úplne normálne. Pri viacerých piesňach sa mohlo zdať, že si Meredith chodí po inšpirácie do sveta worldmusic. Tóny, ktoré zo seba vyludzuje, totiž môžu pripomínať hudbu rozličných kultúr. On však vysvetľuje, že vychádza z práce s hlasom a keď zistí, že používa podobný zvuk, ako ľudia z niektorej vzdialenej kultúry, potvrdí sa len fakt, že vo všetkých ľuďoch je istý spoločný základ. Hneď, ako sa rozhodne experimentovaním s hlasom a telom prekročiť hranice západnej hudby, zákonito sa dostane k inej kultúre. Po sólových piesňach si Meredith sadla ku klavíru a uviedla napríklad svoju skladbu Vízie šialenej ženy, z ktorých až behal mráz po chrbte. Prekvapila, keď vytiahla drumbľu a popri hre na ňu dokázala aj spievať. Nezabudnuteľným zážitkom však boli na záver nevšedné a občas i záhadné duety, pre ktoré si na pódium pozvala kolegu - amerického speváka a skladateľa v oblasti džezu a súčasnej hudby Thea Bleckmanna. Kombinácie tónov, z ktorých duety pozostávali, vytvárali nové spôsoby vnímania. Meredith použila aj dávnu formu hoketus, kde sa spojilo jej súčasné umenie so 14. storočím. Meredith Monk sa v Bratislave tak páčilo, že si tu na vlastné náklady predĺžila pobyt. Ostáva len dúfať, že bude mať chuť prísť aj nabudúce, pričom by nám mohla ukázať aj niečo zo svojich väčších kompozícií. Vo svete totiž vystupuje aj so zborom či menším orchestrom, zaujímavá musí byť jej opera Atlas či najnovšie symfonické dielo z roku 2003 Possible Sky. Z finančných dôvodov však museli organizátori tohto koncertu zvoliť formu komornú, aj to do poslednej chvíle čakali, či im vôbec prídu peniaze z grantového systému Ministerstva kultúry SR na jej honorár. Autorka je muzikologička
