Kto a čím si kope hrob?

Voľby v USA – priestor, keď sa pred publikom roztočí dynamické predstavenie o dvoch hercoch, ktorí každý po svojom súťažia o primát byť zrkadlom americkej spoločnosti. Obaja vedia, že by mali vzrušenému auditóriu tak trochu pripomínať vytúženého syna: nesmiete sa báť zveriť mu kľúč od vášho domu a odísť si spokojne užívať dovolenku. A pocit ohrozenia, samozrejme, túto túžbu vo vás závratne zvyšuje. Strach v mnohých Američanoch nemohol zasiať semeno, z ktorého by vyklíčili sympatie ku Kerryho filozofii. Práve naopak, neistota bohato živí reminiscencie na časy, keď ste jej nemuseli čeliť. Preto sa zdvíha palec pre kontinuitu a „kultúrny prievan“ (napr. redefinovanie inštitútu manželstva) sa opäť raz ukáže byť iba poplašnou správou. Liberálne názory nemusia budiť hrôzu všetkých voličov, ktorí si vystáli rad a odovzdali hlas Georgeovi Bushovi, ale práve pred otázkami ohľadne ich dosahu na integritu americkej spoločnosti sa ujsť podarilo iba málokomu. A na otázky vo chvíľach, keď sú všetci hladní po odpovediach, zvyčajne nie je chuť. Inak povedané – vyrovnanie sa so stratením duševného stavu Spojených štátov amerických spred 11. septembra si väčšina voličov preložila ako imperatív obrany tradičnej podoby americkej rodiny a spoločnosti. Rôzne odstredivé tendencie, ktoré by potenciálne Kerryho návrhy mohli priniesť, vyburcovali mnohých voličov k urputnému lipnutiu na ideáli jednoty. Predsa jednoduchá logika velí, že ak sa budeme vyčerpávať a rozdeľovať vnútorným bojom, len ťažko nám ostane energia na účinné bránenie sa proti nepriateľom, ktorí ohrozujú existenciu našej spoločnosti ako takej. Bushov obľúbený bonmot, že sa svet po jeho zásahoch stal bezpečnejším miestom, je, samozrejme, neverifikovateľnou floskulou, no Kerry nedokázal presvedčiť, že okrem renesancie tradičných diplomatických postupov ponúka aj niečo iné. Akonáhle sa vojne dodá legitímny obsah (národné ohrozenie v kombinácii so spasiteľským poslaním urobiť svet slobodným), stáva sa pre divákov prehľadnejšou ako únavne sa opakujúce vyjadrenia tehotné salvami politickej korektnosti. Matematicky vyjadrené pomery síl a vyfarbovanie obsadených území na CNN súťažia s predstavou násilne sa usmievajúcich pánov vychádzajúcich zadným vchodom z rokovacej miestnosti. Bush teda poskytuje jasné riešenia, kým Kerryho stratégie sú pre majoritu zaoceánskych voličov výzvou, aby vstúpili druhý raz do tej istej rieky. A Američania na rozdiel od iných krajín nemajú obra, za ktorého by sa mohli schovať, a tak otázku bezpečnosti pohodlne marginalizovať podobne, ako sa to deje v krajinách, ktorých pocit istoty sa skrýva pod ochranným dáždnikom napr. Severoatlantickej aliancie. Problémom totiž je, že vlajkovou (a možno už pomaly aj jedinou) loďou, a to nielen Severoatlantickej aliancie, sú práve Američania. Viac ako polovica ľudí v prieskume verejnej mienky uviedla svoje podozrenie, že Kerry rozpráva to, čo ľudia chcú počuť. Politika, ktorý medzi riadkami označuje morálku panujúcu na americkom vidieku za skostnatenú, charakterizujú ako bezzásadového a obviňujú ho z taktického lavírovania medzi skupinami voličov. On sám svojou minulosťou k tomu ponúkol niekoľko dobrých dôvodov, netreba však podceňovať ani častú tendenciu konzervatívcov vykresľovať liberálov ako ľudí bez jasnej vízie a smerovania, čím cez diskreditáciu nositeľov myšlienok znehodnocujú aj samotné myšlienky. Takže pomyselné kľúče od amerického domu budú znova štrngať na kovbojskom opasku Georgea Busha po nadchádzajúce štyri roky a demokratom už tradične ostali iba oči pre plač. Napriek tomu, že tentoraz prehral kandidát demokratov podstatne jasnejším rozdielom než v prípade súboja Bush vs Gore, nemožno tieto voľby interpretovať ako objatie sa väčšiny americkej spoločnosti s plnokrvným konzervativizmom. Je totiž naivné predpokladať, že strach musí byť vždy predvojom pokračovania tradície, rovnako ako si myslieť, že niekto bez jasnej čitateľnosti názorov a s nevyspytateľnosťou konania sa môže stať americkým prezidentom. Autor je študent Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne