Arafat
Minulý týždeň zomrel v Paríži vo veku 75 rokov palestínsky líder Jásir Arafat. Tento prostý fakt smrti jedného starého muža nesie v sebe veľmi veľa významov pre ľudí v Palestíne, na Blízkom Východe i v celom arabskom svete. Vo svojej kontroverznosti sa stal symbolom ambície Palestínčanov vytvoriť si vlastný štát a súčasne prostriedkov (rovnako kontroverzných), ktoré sa pre tento cieľ rozhodli použiť. Niektoré komentáre po Arafatovej smrti sa priblížili k skutočnosti, keď ho nazvali aj symbolom doby, ktorá už mala dávno prejsť – obdobia boja za samostatnosť bývalých kolónií. K skutočnosti sa len priblížili preto, že žiadna takáto doba sa neskončila – koloniálne národy získaním politickej samostatnosti nezískali slobodu a ich lídri, medzi nich patril aj Arafat, skoro zistili, že odchodom koloniálnych úradníkov a armád sa svet a ich krajina razom nemenia k lepšiemu, nastáva len nová situácia, nerovné vzťahy získavajú novú podobu. Na rozdiel od ostatných lídrov protikoloniálneho boja sa mu kolektívny sen o slobodnej Palestíne nenaplnil – tým mohol čiastočne uniknúť sklamaniu, ktoré by prinieslo poznanie hraníc formálnej samostatnosti a mohol ostať symbolom sveta, v ktorom zlo vždy pochádza „zvonka“. V ktorom mysticky jednotný „podrobený národ“ bojuje proti „utláčateľovi“, a preto si netreba všímať, že už aj na samotnom boji niektoré skupiny v „podrobenom národe“ získavajú viac (respektíve strácajú menej) ako iné – a už vôbec sa netreba zamýšľať, či to tak náhodou nebude aj po získaní vytúženej samostatnosti (je symptomatické, že Edward Said, rovnako silne túžiaci po nezávislej Palestíne, no „príliš hlboko“ premýšľajúci o fenoméne kolonializmu, sa s Arafatom nezhodol do tej miery, že predávanie a publikovanie jeho kníh bolo na palestínskych územiach zakázané). V tejto súvislosti nie je až také dôležité, či má snaha Palestínčanov o samostatný štát presne také isté znaky, ako napríklad angolský boj o samostatnosť, podstatné je, že sami Palestínčania ju vnímajú ako protikoloniálny boj. *** Arafat bol v mnohom typickým zástupcom prvej generácie lídrov „tretieho sveta“ (a donedávna jedným z posledných prežívajúcich – posledným je pravdepodobne Fidel Castro). Už sám termín „tretí svet“ vyjadruje pocit, ktorý v bývalých či stále ešte existujúcich kolóniách európskych veľmocí prežíval v 50. rokoch (v tom čase sa tento termín začal aj používať): „Európsky svet“ sklamal. Vytvoril moderný kolonializmus, ktorým ťažil bohatstvo podrobených národov pre vlastný lesk a slávu. Moc a bohatstvo, ktoré mu bolo zverené, zneužil vo dvoch svetových vojnách, v ktorých prinútil zomierať aj národy, ktoré nemali nič spoločné s jeho ideologickými a mocenskými rozpormi. Vrchol svojej opovážlivosti a neschopnosti nasadila Európa atómovou hrozbou, ktorá priviedla ľudstvo na okraj úplného zániku. V dusivej atmosfére studenej vojny mali nové krajiny priniesť „novú politiku“ – „tretí svet“ sa mal poučiť z chýb dvoch starších svetov a zohrať úlohu „globálneho svedomia“. Franz Fanon to v závere knihy Wretched of the Earth charakterizoval slovami: „Opustite túto Európu, kde hovoria o človeku, no človeka zabíjajú, kdekoľvek ho nájdu, na rohoch každej z ich vlastných ulíc, vo všetkých kútoch sveta.“ Kritika „európskej politiky“ nebola len iracionálna reakcia rodiacej sa elity v kolóniách stavajúcej politické sebauvedomenie sa na zvýrazňovaní svojej „inakosti“ voči koloniálnym vládcom, ktorí tak často dokazovali svoju nekompetentnosť. Kolonializmus skutočne rozvrátil tradičné spoločenské štruktúry ovládaných societ a nevytvoril nové, ktoré by umožňovali ich samostatný život. Ich ekonomický život zapojil do globálnej štruktúry, no len ako zdroj lacných surovín, pracovnej sily či trh pre priemyselnú výrobu centrálnych krajín. V spoločnosti cielene potláčal demokratické štruktúry (často v mene „modernizácie“) a podporoval autokratov, ktorí boli ochotní kolaborovať. Vytvoril nekompetentné (v zmysle pomeru ich rozsahu k výkonu, ktorý podávali) byrokratické aparáty, ktorých úlohou nebolo spravovať krajinu, ale kontrolovať ju (a tým fatálne ovplyvnil politické tradície)... *** Z kritiky takejto „európskej civilizácie“ (význam tohto slovného spojenia bol diametrálne odlišný v rozhovoroch počas prestávky v londýnskej opere a na afrických plantážach) čerpali lídri protikoloniálneho boja svoju legitimitu. V mnohom to bola prirodzená reakcia na situáciu, v ktorej sa nachádzali – Joel Midgal to nazval „silné spoločnosti, slabé štáty“. Na území, ktoré títo lídri „zdedili“ alebo „chceli zdediť“ od koloniálnych pánov, neexistovala žiadna štruktúra – okrem koloniálneho aparátu, proti ktorému bojovali –, o ktorú by sa mohli mocensky oprieť. Neexistoval „indický národ“ či „kenský národ“, teda ani štát, museli byť vytvorené – a to často v konflikte s inými spoločenskými skupinami (etnickými, klanovými, náboženskými, regionálnymi...), ktoré mali hlbšiu tradíciu (mnohokrát podporovanú koloniálnou mocnosťou), svojou partikulárnou povahou a partikulárnymi záujmami však ohrozovali celistvosť nového štátu či jednotu protikoloniálneho boja. Každá z týchto skupín tvoriacich „spoločnosť“ sľubovala „lepšiu budúcnosť“ vlastným spôsobom, formujúca sa celonárodná elita preto musela nájsť naratívum, ktoré by sa ukázalo ako presvedčivejšie. Stala sa ním politická národná sloboda. Stala sa konečným dôvodom každého konania, lídri (tí úspešnejší z nich) zas jej zosobnením. Keď elita kolonizovaných národov nasledovala Fanonove výzvy, aby žiadala politickú slobodu pre svoj ľud, menej pozorne už počúvala jeho výstrahy: „A tak, moji milí bratia, ako je možné, že nerozumieme, že máme na práci iné veci ako nasledovať tú istú Európu?“ Franz Fanon veľmi dobre chápal, že sloboda sama nič nevyrieši, ak budú nové krajiny len ďalším hráčom v hre, ktorej pravidlá určil niekto iný. Ak budú „nasledovať tú istú Európu“. Nepochopil však dostatočne fakt, že im veľa iných možností neostalo. *** Pre krajiny na periférii svetového systému politická samostatnosť nepriniesla diskontinuálnu zmenu. Ekonomicky ostali rovnako naviazané na bývalé materské krajiny, so štruktúrou domáceho hospodárstva, ktorá ich odsúdila ťahať v globálnej konkurencii za kratší povraz. Politicky sa pohybovali vo svete, ktorého základné pravidlá písal niekto iný, v ich vlastnej vnútornej politike existovali silné záujmové skupiny, ktoré sa bránili podstatnej zmene, keďže získavali so situácie takej, aká bola (nech už to bola byrokracia, armáda, regionálni lídri, manažérska elita štátnych či súkromných podnikov, majitelia plantáží, baní...). A v neposlednom rade bola väčšina nových lídrov neoddeliteľnou súčasťou sveta, voči ktorému vyhlasovali boj, a také bolo aj ich myslenie. Radikálna ideová revolúcia je zväčša možná v mysli akademika, nie politika. Menej prispôsobiví vodcovia rozvojového sveta boli zvrhnutí a po prvej generácii nastúpila ďalšia, ktorá sa, spolu s „politicky múdrejšími“ príslušníkmi prvej generácie, dokázala naučiť efektívnejšie využívať nástroje politického prežitia elity periférie svetového systému. Revolučné nadšenie sa zmenilo na autokratické režimy opierajúce sa o štátny aparát (byrokraciu, armádu, štátostranu) alebo časť spoločnosti (etnickú, náboženskú skupinu...) a skrývajúce sa za metafyzický odôvodnenie vlastnej existencie (čo neznamená, že v takéto ideológie neverili aj príslušníci elity) či nominálne demokracie, kde sa v rituáloch volieb striedali pri moci jednotlivé skupiny príslušníkov elity (skrývajúc tentoraz krutú politickú realitu za metafyzický pojem „demokracie“). Charizma lídrov bola vhodne dopĺňaná štátnym útlakom, korupciou, paternalizmom... Určite sa našli aj „idealistickí“ lídri, tí však vo svojej snahe tvrdo narazili na mantinely vytýčené faktormi mimo ich vôle. V skutočnosti boli motívy konania elity „tretieho sveta“ kombináciou úsilia udržať si moc a vieru, že pre „svoj ľud“ chcú a robia to najlepšie. K tomu druhému však mali na periférii veľmi málo nástrojov a vidina toho prvého príliš lákavo korumpovala. Jedna vec sa však oproti nadšeným rokom boja za samostatnosť nezmenila – lídri hľadali zdroje svojej legitimity aj vonku, mimo hraníc štátu. Či už ako neľútostní kritici systému, ktorý ich krajiny „odsudzuje na chudobu“ (bez ohľadu na skutočnosť, že oni sami, ich rodiny a klienti rozhodne „odsúdení na chudobu“ neboli), alebo ako dobrí žiaci počúvajúci dobre mienené rady donorov vonkajšej pomoci (nech už to boli patrónske štáty, ako USA, ZSSR, Británia..., alebo inštitúcie, ako Svetová banka, Medzinárodný menový fond... – všetci z nich mali na poskytovanie pomoci vlastné dôvody a altruizmus medzi ich špičkou nefiguroval). *** Čo s tým má spoločné Palestína? Ako už bolo povedané, Palestína bola vnímaná ako kolónia v mikrokozme Blízkeho Východu a Jásir Arafat ako stelesnenie protikoloniálneho boja. S tým, ako padla možnosť vytvorenia židovsko-arabského multikultúrneho štátu v Palestíne, Izrael sa v očiach Arabov stal „vonkajším nepriateľom“ a Palestínčania koloniálnym národom, ktorý nestratil len svoju slobodu, ale aj zem. Mnohí z nich sa ocitli ako utečenci v krajinách, ktoré ich nikdy nechceli prijať, ako hostia režimov obávajúcich sa o svoju moc a veľmi pozorne sledujúcich, ako budú deliť zdroje, ktoré majú k dispozícii (a palestínski utečenci boli pre nich omnoho častejšie bremenom než prínosom). Tí, čo ostali doma, sa ocitli v pozícii politických „neobčanov“. Izraelčania, ktorí chceli len realizovať vlastné právo na štát, sa stali kolonizátorom. Arafat bol teda lídrom zosobňujúcim palestínske štátne ašpirácie. V roku 1974 predstúpil pred Valné zhromaždenie OSN a vystúpil tam ako hlava štátu – čo malo v palestínskych očiach nedoceniteľný symbolický význam. Ich líder sa vyrovnal ostatným veľkým štátnikom (aj keď len vo virtuálnej realite politiky OSN) a nehovoril ako ten, kto prosí, ale ten, kto žiada: „Prišiel som k vám s olivovou ratolesťou a zbraňou bojovníka za slobodu – nedovoľte, aby mi olivová ratolesť vypadla z ruky.“ Stal sa vierou, že ich požiadavkami sa bude zaoberať medzinárodné spoločenstvo a nielen izraelskí generáli. A tak prirodzene zosobnil všetky spomenuté protirečenia protikoloniálneho boja. *** Arafatova politická kariéra bola portrétovaná ako cesta za dosiahnutie politickej slobody pre „jeho ľud“ – tým bol vysvetľovaný každý jeho krok a rozhodnutie. Za slobodu „palestínskeho národa“ bojoval aj vtedy, keď bral slobodu „palestínskemu človeku“, napríklad koncentráciou moci vo vlastných rukách (Arafat bol lídrom strany Fatah, Organizácie za oslobodenie Palestíny a ako prezident Palestínskej samosprávy mal značné právomoci) či prevádzaním prostriedkov z pomoci Palestíne na vlastné účty (z ktorých potom mohol podplácať spojencov a kupovať nepriateľov). Pod pláštikom „národného lídra“ tak využíval (musel a chcel využívať) prozaické techniky kontroly moci. Aj Arafat narazil na hranice svojich možností. Dohody z Oslo (typické je, že hoci mali ďaleko k pôvodným palestínskym požiadavkám a v skutočnosti boli dôsledkom jeho politickej porážky, keď v prvej vojne v Perzskom zálive podporil Saddáma Husajna, čím stratil aj svojich spojencov v arabskom svete, nakoniec ich dokázal prezentovať ako triumf) vytvorili Palestínsku samosprávu – „neštát“ zbavený efektívnych nástrojov na vykonávanie základných funkcií, zbavený možnosti byť silnejší ako „spoločnosť“, ktorú mal kontrolovať. A „spoločnosť“ v palestínskych podmienkach, po polstoročí vojny, živote v preplnených utečeneckých táboroch či na okraji izraelskej spoločnosti znamená viac či menej radikálne skupiny, nekontrolované nikým iným, len ich lídrami. O čo menej mu v tejto „kvázipostkoloniálnej“ situácii pomáhala jeho charizma národného zjednotiteľa, o to viac sa musel spoliehať na korupciu a koncentráciu moci. Strach, že by mohol niekto „zvnútra“ ohroziť jeho sen o slobodnej Palestíne (že nešlo len o paranoju mocných, dokazuje aj fakt, že Hamas bol pôvodne vytvorený Izraelom na oslabenie vplyvu Organizácie pre oslobodenie Palestíny a rozštiepenie palestínskeho hnutia), a bezpochyby aj korupcia mocou, mu znemožňovali myslieť o následníkoch, o tom, čo bude po jeho vlastnej smrti. S nezávislou Palestínou ho nestotožňovali len iní, ale aj on sám. Na všetko toto by mali myslieť ľudia, ktorí hovoria o Arafatovej smrti ako o nádeji pre mier. Odchod Arafata so všetkými jeho zápormi uvoľnil niektoré cesty k mieru v Palestíne, ďalšie však zavrel. Noví lídri sa nebudú môcť zaštítiť jeho charizmou, a tak sa môžu ocitnúť v situácii, keď budú schopní kontrolovať stále radikalizovanejších Palestínčanov ešte menej, ako bol schopný Jásir Arafat. Ak totiž s Arafatom odišiel predposledný z lídrov rozvojového sveta, ktorým na „legendárnosť“ stačili veľké slová a veľké sny, jeho nasledovníci budú musieť prísť s omnoho konkrétnejšími výsledkami – demokraciou, ekonomickým rozvojom... Opäť však nie sú jediní (dokonca ani najdôležitejší) majitelia kľúčov k „novej šťastnej budúcnosti“. Ich najlepšie snahy totiž môžu prekaziť záujmy omnoho silnejších hráčov či napríklad tanky v uliciach utečeneckých táborov.
