Komu tu chýba Boh?
Na hrôzy, ktoré sa dejú v jednej z najchudobnejších krajín sveta, sa svet nečinne prizerá už takmer dva roky. Začalo sa to v západnej provincii Sudánu, v Dárfúre, ktorý je veľký asi ako Francúzsko. Počas mnohých rokov sa tu odohrali občasné krvavé strety medzi miestnymi farmármi a nomádmi. Vláda týmto súbojom o zdroje obživy nikdy nepripisovala veľký význam a vývoj v chudobnom regióne ignorovala. Vo februári 2003 sa však situácia stala neudržateľnou a proti kabinetu v Chartúme povstala ozbrojená skupina, ktorá sa nazvala Sudánska oslobodenecká armáda (SLA). Dôvodom tohto radikálneho kroku bol podľa jej tvrdení nezáujem vlády ochraňovať vlastné obyvateľstvo a riešiť zaostalosť regiónu. SLA mohutne podporovali miestni farmári a onedlho po jej vzniku sa objavila ďalšia ozbrojená skupina Hnutie sa spravodlivosť a rovnosť (JEM). Odpoveď centrálnej vlády bola naozaj rýchla. Dovolila neľútostným arabským militantným jednotkám známym ako Janjawidi (čo v preklade znamená ,,Zbrane na chrbte koňa“), aby vtrhli do oblasti a napadli miestne obyvateľstvo. Vraždenie a znásilňovanie sa úplne vymklo spod kontroly a výsledkom boli tisíce mŕtvych. Okrem toho Janjawidi pustošili celé dediny, ničili domy, vodné zdroje a zabíjali dobytok. Podľa očitých svedkov spolu s nimi útočila aj oficiálna sudánska armáda. Hoci svoju účasť na týchto hrôzach teraz vláda popiera, jej lietadlá útočili na dediny tesne pred nájazdmi arabských paramilitantov. Je asi zbytočné dodávať, že nálety a bombardovanie vôbec nerozlišovali medzi civilistami a ozbrojencami. Najhoršie však dopadli ženy. Pretože sa starali o deti a starých ľudí, ostali v dedinách, aj keď vedeli, že sú v obrovskom nebezpečenstve. Masové znásilňovanie nemalo konca, rozbesnení vojaci nešetrili ani osemročné dievčatá. Brali si ich ako sexuálne otrokyne a keď chceli utiecť, dolámali im nohy. Znásilnenie ako spôsob boja Očití svedkovia a utečenci hovoria, že znásilnenia v Dárfúre mali okrem ukojenia tých najnižších pudov slúžiť ešte na jednu vec: ponížiť a potrestať celé komunity ľudí a vyhnať ich z ich obydlí. Veľa žien bolo verejne znásilnených a ponížených priamo pred zrakmi manželov, príbuzných a susedov. ,,Asi šesť mužov nás celé hodiny znásilňovalo, jednu po druhej, každú noc. Trvalo to približne týždeň. Môj manžel mi po tom všetkom nedokázal odpustiť a nakoniec sa ma zriekol,” hovorí zlomeným hlasom jedna z obetí. Samotné znásilnenie však nie je to jediné, čím nešťastné ženy zo západného Sudánu trpia. Okrem psychického pekla zažívajú neustály strach z AIDS, pričom prístup k zdravotníckym službám je v provincii Dárfúr veľmi obmedzený. Lepšie to nie je ani v utečeneckých táboroch v susednom Čade. Vo svojich komunitách, založených na tradíciách a silných rodinných väzbách, musia doživotne niesť tieň hanby. Nezriedka sa nielen im, ale aj ich deťom každý vyhýba, slobodné dievčatá sa už nikdy nevydajú. ,,Vy čierne ženy nemáte Boha. Zničíme vás!“ Khadija (meno je zmenené) mala len 20 rokov a bola v druhom mesiaci tehotenstva, keď jej dedinu na západe Sudánu napadli polovojenské ozbrojené oddiely Janjawidi. Práve tí, od ktorých sa teraz silou-mocou snaží dištancovať oficiálna vláda v Chartúme. ,,Zobrali mňa aj desiatky ďalších dievčat a museli sme pochodovať. Počas dňa nás neustále bili, v noci niekoľkokrát znásilňovali,“ rozprávala tichým hlasom výskumníkom Amnesty International. ,,Nedali nám jesť až tri dni a neustále na nás mierili samopalmi. Keď ženy znásilňovali, kričali na nich: Vy čierne ženy nemáte Boha. Zničíme vás!“ Všade vládne strach Ľudia, ktorí pred masakrami stačili utiecť, sa teraz tlačia v utečeneckých táboroch. Ich dediny sú už dávno zarastené trávou a návrat domov sa zdá nemožný. Chýba všetko: voda, lieky, zdravotná starostlivosť, deky... Bezpečnosť je aj tu len ilúziou. Tí odvážnejší vychádzajú mimo tábora, aby nazberali drevo na kúrenie. Veľakrát ich však zbijú, ženy znásilnia. A stále prichádzajú ďalší nešťastlivci, ktorých z domovov vyhnali zbesilé útoky. Len do tábora Kalma tak dorazilo 3 000 ľudí. Podľa odhadov OSN zo svojich vypálených dedín utieklo viac ako milión ľudí, ktorí hľadajú úkryt v preplnených utečeneckých táboroch. Ďalších 120 000 civilistov odišlo hľadať bezpečie za hranice, do susedného Čadu. Humanitárnym pracovníkom jedna žena v tábore Nyala v južnej časti Darfúru vysvetľovala: ,,V našej dedine ostalo po útoku 130 mŕtvych. Z mužov neprežil takmer nikto, a tak sme museli telá zahrabávať samy. Mŕtvoly, ktoré sme už večer nestačili zakopať, sme schovali pod stan a chceli sme ich pochovať ráno. Jeden Janjawid sa však vrátil a spálil stan aj telá.“ Z očí nešťastných žien sa dá čítať, že majú strach. Báť sa už budú do konca života. Náznak stability Vyzerá to, že konflikt armády a dvoch ozbrojených skupín sa oficiálne skončil, keď začiatkom apríla podpísali dohodu o zastavení bojov. O znovunastolení poriadku v regióne však nemôže byť ani reči. Na medzinárodný tlak a výzvy ochrancov ľudských práv síce sudánska vláda začala do Darfúru sťahovať policajtov z iných častí krajiny, títo muži zákona však nemajú ani základné vybavenie a sťažnosti obetí zväčša ignorujú. Utečenci tak logicky neveria, že sa niekedy dočkajú spravodlivosti. Ukážkovým príkladom je osud právnika, ktorý sa dostal do väzenia po tom, ako začal zastupovať istú obeť Janjawidov, ktorá chcela len to, aby sa jej prípadom zaoberal nezávislý súd. „Miestne úrady nám povedali, že niektorých útočníkov už zatkli a potrestali. Z toho, čo sme však videli, je zrejmé, že absolútna väčšina zločinov ostáva nepovšimnutá,“ konštatujú zahraniční pozorovatelia. Sudánska vláda naďalej všetky obvinenia zo spoluzodpovednosti za napáchané hrôzy odmieta a podráždene reaguje na iniciatívu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá chce zriadiť medzinárodnú komisiu. Jej úlohou má byť prešetrenie všetkých udalostí a posúdenie, či v Sudáne došlo k vojnovým zločinom, zločinom proti ľudskosti a genocíde. Iba utópia? Prioritou medzinárodného spoločenstva sa musí stať bezpečný a dobrovoľný návrat všetkých utečencov do svojich domovov. To sa však určite nepodarí bez asistencie jednotiek OSN. Je nevyhnutné, aby medzinárodná komisia vyšetrila existenciu masových hrobov, ako aj prípady nespočetných znásilnení a sexuálneho násilia. Mená obetí a dedín, ktoré boli zničené, musí svet spoznať. Z morálneho hľadiska je dôležité identifikovať útočníkov a postaviť ich pred súd bez ohľadu na hodnosť, etnickú príslušnosť či postavenie. Mnoho Janjawidov sa už stalo členmi policajných a armádnych jednotiek, a tak existuje oprávnené podozrenie, že sudánske bezpečnostné jednotky sú infiltrované zločincami a vrahmi. Aj pri ich čistení je nevyhnutná účasť medzinárodného spoločenstva. Kým nebudú zodpovední potrestaní, kruh násilia a bezprávia sa nikdy neuzavrie. To platí nielen pre tých, ktorí vraždili a znásilňovali, ale aj pre tých, ktorí im to umožnili. Najvyšší vládni predstavitelia v Chartúme v tomto prípade čisté svedomie určite nemajú. Ak sa podarí splniť aspoň časť z týchto nesporne ambicióznych cieľov, bude to prvá (a zatiaľ jediná) dobrá správa od začiatku katastrofy, ktorú svet už pridlho ignoroval. Autor je riaditeľom kancelárie Amnesty International na Slovensku
