Reklama
Reklama

Otázniky okolo 17. novembra 1989

Čoskoro uplynie 15 rokov od dňa, keď v Prahe na Národní třídě polícia brutálne potlačila študentskú demonštráciu k výročiu 17. novembra 1939. O nejaký čas sa rozšírila správa, že počas potláčania demonštrácie zahynul jeden študent.
Počet zobrazení: 991
11-m.jpg

Čoskoro uplynie 15 rokov od dňa, keď v Prahe na Národní třídě polícia brutálne potlačila študentskú demonštráciu k výročiu 17. novembra 1939. O nejaký čas sa rozšírila správa, že počas potláčania demonštrácie zahynul jeden študent. To vyvolalo vo verejnosti taký mohutný protestný ohlas, že nakoniec došlo k pádu režimu. Hoci dve parlamentné komisie vyšetrovali, kto dal na toto brutálne potlačenie príkaz, dodnes nebol pôvodca rozkazu odhalený. Navyše sa ukázalo, že istý agent ŠtB nejaký čas predstieral, že je mŕtvy... Na rade bolo Československo Nedávno v rozhovore k 15. výročiu pádu bývalého režimu Miroslav Štěpán, ktorý v roku 1989 zastával funkciu predsedu pražského mestského výboru KSČ, uviedol, že mu vraj v Moskve 28. októbra 1989 povedali, že v novembri k „čomusi“ dôjde. Je čudné, že Štěpánovi to museli povedať až v Moskve. Aj v Československu „hustol vzduch“. Udalosti v Maďarsku, Poľsku a NDR mali silný vplyv aj na našu verejnú mienku. Keď padol povestný berlínsky múr, bolo len otázkou času, k čomu dôjde u nás. 17. november bol z viacerých hľadísk ideálnym dátumom. Tento deň považovali českí i slovenskí vysokoškolskí študenti za svoj sviatok. Medzi mládežou to už doslova vrelo... Napriek tomu pripomienka 17. novembra dopadla inak v Bratislave. Študenti vysokých škôl sa vybrali v sprievode k Mestskému výboru KSS, ktorý vtedy sídlil na Vajanského nábreží. Keď sa zhromaždili pred budovou, vyšiel vtedajší tajomník mestského výboru a po debate sa študenti rozišli. V Prahe to dopadlo inak. Zhromaždenie k výročiu 17. novembra sa konalo pri medických internátoch na Albertove. Študenti tam mali transparenty s heslami proti vtedajšej situácii a neobľúbeným politikom. Keď sa skončila oficiálna časť zhromaždenia, „ktosi“ navrhol ísť do centra mesta. Dodnes sa nezistilo, či to náhodou neboli agenti ŠtB vrátane toho, čo hral úlohu „mŕtveho chrobáka“. Keď študenti došli po zotmení na Národní třídu, polícia ju z oboch strán uzavrela a študenti boli surovo zmlátení. Dnes sa vynárajú názory, že vraj polícii na to nemusel dať príkaz žiaden vyšší činiteľ, konala vraj automaticky. Neďaleko sa nachádza Bartolomějská ulica, kde sídli ŠtB, čo už v tej dobe vedel doslova každý. Ak aj zafungovali nejaké policajné automatizmy, čo je skôr možné v našej súčasnosti, a nie v onej dobe, otvorenou ostáva otázka vytvorenia a šírenia fámy o mŕtvom študentovi. Nepochybne „ktosi“ naplánoval študentský pochod do stredu mesta s takým dôsledkom, ktorý by čo najviac rozbúril verejnú mienku. V súčasnej dobe hovoria pamätníci a aktéri vtedajších udalostí o úlohe Michaila Gorbačova. Ten napríklad na oslavách 40. výročia Nemeckej demokratickej republiky povedal povestnú vetu, z ktorej bolo každému jasné, že hoci sú na území východného Nemecka rozmiestnené sovietske vojská, už nedostanú taký príkaz, aký dostali v júni 1953, keď potlačili tamojšie nepokoje. Lenže československá verejnosť čakala od Gorbačova analogické slová. Išlo o to, aby sovietsky líder jednoznačne odsúdil inváziu z augusta 1968. Tieto očakávania boli spojené najmä s Gorbačovovou návštevou ČSSR v apríli 1987. Hoci žiaden sovietsky štátnik nebol našou verejnosťou tak úprimne srdečne vítaný, jeho návšteva priniesla sklamanie.

Očakávania sa nenaplnili. Príznačná bola zmena, ktorá sa udiala v novembri 1987, z postu generálneho tajomníka ÚV KSČ bol odvolaný Gustáv Husák a nahradil ho v tejto funkcii Milouš Jakeš. Došlo k tomu, že práve vtedy sa dostala k moci skupina, ktorá jednoznačne podporovala inváziu v auguste 1968 a dokonca vtedy bola pripravená vytvoriť tzv. robotnícko-roľnícku vládu. Existujú názory, že s touto skupinou spolupracovali diplomati na sovietskom veľvyslanectve, ktorí boli v spojení s protigorbačovovskými silami v armáde a straníckom aparáte. Aj u nás sa v rokoch 1987 a 1988 hovorilo o spojenectve týchto síl s generálmi, ktorí chceli uskutočniť protigorbačovovský prevrat. Hoci sa pokus o takýto prevrat v ZSSR konal, tie sily u nás už boli dávno mimo reálnej politiky. Keď sa uvažovalo o príčinách zásahu na Národní třídě, hovorilo sa aj o možnosti, že vtedajšie vedenie chcelo v Prahe urobiť akýsi československý variant vtedajších udalostí na pekinskom námestí Nebeského pokoja. Hoci (pokiaľ viem) neexistujú dokumenty, ktoré by túto verziu potvrdzovali, onen agent ŠtB pôsobí dodnes v českom politickom živote. Okrem KSČM, ktorej sa podarilo napriek všetkému získať pozoruhodné miesto v českom politickom spektre, existujú ešte dve české komunistické strany. Predstaviteľom jednej je už spomínaný Štěpán, druhej zase spomínaný agent ŠtB. Tá druhá strana označuje za „pravicových oportunistov“ nielen KSČM, ale dokonca aj našu KSS. Lenže treba tu zdôrazniť istý kľúčový moment. Ľudia okolo Jakeša mohli Československo dostať na cestu, ktorú si želali, iba za predpokladu, že by sa vývoj v ZSSR zvrátil späť do brežnevovských čias. To však bolo nemožné. Takže ak za brutálnym potlačením študentskej demonštrácie stálo jakešovské vedenie, bolo iniciátorom nielen konca vlastnej moci, ale aj vtedajšieho režimu. Proti Jakešovi však vo vtedajšej KSČ stáli sily, ktoré si u nás želali uskutočniť zásadné politické a ekonomické reformy. Ako však neskoršie udalosti ukázali, na začiatočný vývoj po novembri 1989 už nedokázali mať dostatočný vplyv, ostávalo im len jediné, pokiaľ chceli ostať v politike ako príslušníci radikálne ľavicovej strany. Museli túto stranu transformovať tak, aby dokázala obstáť v systéme parlamentnej demokracie. Toto sa im podarilo. Prečo to krachlo Už sme svojho času písali o tom, že hoci Nikita Sergejevič Chruščov kritizoval stalinovské metódy vládnutia, nedokázal iniciovať také ideové, politické a ekonomické zmeny, ktoré by krajiny pod vedením ZSSR dostali do modernej doby. Napríklad keď sa po vojne rozbiehala na Západe vedecko-technická revolúcia, pre Chruščova hlavným ukazovateľom ekonomického pokroku bola ťažba uhlia a výroba ocele. Problémy sovietskeho poľnohospodárstva chcel riešiť extenzívne – rozoraním celín predovšetkým v Kazachstane. Po odvolaní Chruščova chcelo brežnevovské vedenie uskutočniť akúsi svojskú restalinizáciu. Ukázalo sa však, že návrat k úplnému oslavovaniu Stalina je už nemožný, no aspoň sa predsa len občas spomenuli jeho „veľké zásluhy“, údajne najmä o víťazstvo ZSSR v druhej svetovej vojne. Kým Chruščov mal aspoň víziu (hoci nereálnu) vyjadrenú heslom „dobehnúť a predbehnúť“, brežnevovské vedenie nedokázalo už vysloviť nič podobné. Nešlo mu o nič iné, než o uchovanie systému a jeho sféry vplyvu. Kým prvý Brežnevov nástupca Andropov sa aspoň pokúšal o náznak, že treba začať so zmenami, ďalší Brežnevov nasledovník Černenko pokračoval v politike „ostať pri osvedčených metódach“. Potom prichádza Gorbačov s heslom „perestrojky“ (prestavby), ktorej predpokladom mala byť okrem iného aj „glasnosť“ (verejná informovanosť). Lenže podobne ako Chruščov ani Gorbačov nedokázal prekročiť hranicu danú vládnucou ideológiou. Neexistovala žiadna presnejšia vízia ekonomickej reformy, ktorá by krajinu dokázala doviesť k riešeniu problémov, ktoré prinášala vedecko-technická revolúcia. Ukázalo sa tiež, že riešenie vzťahov medzi národmi, ktoré obývali ZSSR, nebolo také vzorové, ako tvrdila propaganda. ZSSR z dávnej minulosti zdedil viacero konfliktov, ktoré sa napokon prejavili v tom, že už nebolo možné udržať jednotu krajiny. Navyše v krajinách, ktoré sa dostali do sféry vplyvu ZSSR, sa ich vedenie ocitalo vo veľmi ťažko riešiteľnej dileme – ako obstáť pred Moskvou i ľudom svojej krajiny. Napríklad poľský generál Jaruzelski v dnešnej dobe hovorí o tom, že ak chcel krajinu zachrániť pred podobným osudom, aký v roku 1968 postihol Československo, musel vyhlásiť proti hnutiu Solidarita výnimočný stav. No pád sovietskeho vplyvu potom znamenal pád jeho režimu. Gorbačov pravdepodobne chcel realizovať svoju politiku „perestrojky“ tak, že sa chcel vzdať sovietskej sféry vplyvu. Lenže bol schopný uvedomiť si fakt, že v geopolitike nemôže existovať žiadne vákuum. Ak jedna mocnosť sféru vplyvu vyprázdnila, iná ju zaplní. Dnes už na mape niet Sovietskeho zväzu a súčasné Rusko sa nachádza v takej ťažkej situácii ako málokedy predtým. Ako však nemal reálnu víziu budúcnosti Gorbačov, nemajú ju ani súčasní lídri Ruska, majú vlastne zatiaľ jedinú snahu a jediné želanie: aby krajiny vôbec prežili. Ako skončili „nežní“ revolucionári Isté západné noviny konštatovali, že hoci od prevratového roku 1989 uplynulo iba 15 rokov, väčšina popredných osobností, ktoré tento prevrat riadili a reprezentovali, je už mimo politiky, menovite napríklad poľský líder hnutia Solidarita Lech Walesa alebo bývalý československý a český prezident Václav Havel. Opozícia v Československu mala osobitú podobu. V roku 1970 vtedajšie normalizačné vedenie uskutočnilo rozsiahlu čistku. Jej obeťou boli státisíce bývalých komunistov. Keď v českých krajinách vznikla Charta 77, združovala aj tieto obete normalizácie, aj ľudí, čo si želali radikálny systémový prevrat. Keď v roku 1989 bolo od moci odstavené vtedajšie vedenie, nebolo ešte zrejmé, kam až vývoj v krajine zájde. Napríklad existoval Sovietsky zväz a na československom území sa nachádzali sovietske vojská. Ak by bola politika perestrojky v ZSSR úspešná, malo by to vplyv aj na vtedajšie Československo, a to napriek vtedajšiemu politickému prevratu. Lenže už na prelome novembra a decembra 1989 budúci vývoj predsa len dostal jasnejšie kontúry. Išlo o to, kto vystrieda na poste prezidenta republiky Gustáva Husáka. Ozývali sa hlasy, že prezidentom by sa mal stať Alexander Dubček. Tieto hlasy však boli veľmi rýchlo umlčané pripomenutím, že Dubček podpísal dokument s platnosťou zákona (tzv. zákonné opatrenie), ktorý legalizoval budúce politické čistky. Pravda, meno Dubček predsa len čosi znamenalo a už nebolo možné urobiť z neho neosobu. Tak dostal tú istú funkciu ako po apríli 1969, miesto predsedu Federálneho zhromaždenia. Lenže tento presun Dubčeka mal jednoznačné posolstvo, slovo socializmus už bude patriť minulosti. Symbolom prevratu sa stal Václav Havel. Bol to vlastne tiež politik bez reálnej vízie. Vari možno koncepciu akejsi „nepolitickej politiky“ brať vážne? Utopická bola aj predstava, že politické strany budú natrvalo nahradené akýmsi všeobsiahlym Občianskym fórom. A hoci sa najprv o budúcom ekonomickom systéme nehovorilo, čoskoro sa ukázalo, že ním bude kapitalizmus. I keď národy a národnosti vtedajšieho Československa prežívali „zamatovú revolúciu“ ako čosi euforické, ako onen povestný sviatok dejín, postupne dochádzalo ku konfrontácii medzi snom a realitou. Napríklad sa ukázalo, že Česi a Slováci nevedeli nájsť vzájomne prijateľný rovnoprávny model vzájomného spolunažívania. Hoci sa po „zamatovej“ revolúcii svetu predviedol „zamatový“ rozchod, kde jedinou obeťou bol možno iba prezident Havel obhádzaný vajíčkami, predsa len koniec Československa o čomsi vypovedá. Perspektívy Niektoré sľuby z novembrových námestí sa splnili. Máme parlamentnú demokraciu a dokonca sme sa stali súčasťou zjednotenej Európy. Žijeme však v dobe zlomových konfliktov. Je to jednak konflikt medzi rôznymi civilizáciami, ale aj konflikt ľudstva s prírodou. Oba hrozia netušenou katastrofou. Nájde sa východisko? Ak sa aj nájde, tentoraz už nebude zamatové. Treba sa reálne obávať, že toto storočie bude asi veľmi kruté.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama