Reklama
Reklama

Minulosť vás nájde sama

Nerád by som nosil drevo do lesa a znova sa spýtal na zmysel otvárania zväzkov ŠtB práve dnes. Argumenty pre a proti sú jasné a povedali ich iní. O agentoch spolupráce so štátnou službou treba hovoriť v každom čase. A v každom čase platí: nemajú čo hľadať vo verejnom priestore, funkciách alebo inde, na výslní spoločnosti.
Počet zobrazení: 1565
2_karikatura-m.jpg

Nerád by som nosil drevo do lesa a znova sa spýtal na zmysel otvárania zväzkov ŠtB práve dnes. Argumenty pre a proti sú jasné a povedali ich iní. O agentoch spolupráce so štátnou službou treba hovoriť v každom čase. A v každom čase platí: nemajú čo hľadať vo verejnom priestore, funkciách alebo inde, na výslní spoločnosti. Idea je dobrá. Vec sa mení na úrovni jej realizácie. Zväzky ŠtB nie sú objektívnymi podkladmi pre posledný súd a už vôbec nie sú záznamami, ktoré sa týkajú každého bývalého agenta rovnako ako iného. Jedni to schytajú viac, iní zas menej. Niektorí vôbec nie Nielen to. Jedni to schytajú s istým zámerom, iní sú ušetrení tiež z hľadiska istého – politického – cieľa. Skrátka, príliš veľa tém na rozhovory, príliš málo na to, aby sa nimi a takto dala riešiť minulosti. Aby bolo jasné: evidovaný agent je evidovaný agent a argumentácia na spôsob: iní sú tiež zlodeji, len ich neviete chytiť, nezaberie. Odchod z verejného života je prinajmenšom slušnosťou. Ale aj týmto krokom by sa riešila len faktická zodpovednosť jednotlivcov. Téma návratov do minulosti sa takto riešiť nedá. *** Ako sa k nej vracať? Netreba sa k nej vracať. Ona si vás nájde sama. Napríklad na ceste rýchlikom Šarišan z Prešova do Bratislavy. Ten je dnes síce v rukách jednej z dvoch železničných spoločností, ktorá je zhodou okolností privátnou, ale... Časy sa menia, no my sa nemeníme s nimi. Človek sa ocitol v prudko prekúrenom kupé spolu s ostatnými cestujúcimi. Dokopy 8 ľudí. Cestovať v zime pri otvorenom obloku a pritom v tepelnom šoku môže byť zlá náhoda, prehrešok, ktorý sa prihodí aj v lepšej spoločnosti. No odpoveď sprievodcu v celkom novej šik uniforme, že v tom druhom vagóne je zima a nikto sa nesťažuje, potvrdila tušenie. Nakoniec dohoda znela: vypne sa kúrenie. Vyplo sa na chvíľu, no stav bol o chvíľu taký istý. Vec sa musela riešiť ďalším slovným upozornením, a výsledok rovnaký – na okamžik normálne, potom tropické teploty – klasika pri otvorenom okne. Do Bratislavy som docestoval na chodbičke. Bol som svedkom najmenej troch rýchlych presunov sprievodcu z jednej časti vlaku do druhého. V štýle „nerušte vo vyššom záujme “ prebehol cez zvyšok osadenstva na chodbe bez toho , aby niekomu niečo vysvetlil. Na konci cesty dosiahli teploty svoje historické maximum. Poviete si, načo takéto banality oproti zväzkom? Poviem to takto: táto elementárna vôľa nekomunikovať, ďalej schopnosť neriešiť situáciu a súčasne neodmysliteľná arogancia v tom patria k sebe. Sú črtami po domácky zažitej oligarchickej kultúry. Prečo o tom hovorím? Už preto, že otvorením zväzkov StB niekto skúša znova masovo urobiť univerzálnu hranicu medzi dobrom a zlom v tejto spoločnosti. Bez šance na úspech, poviem dopredu. Znova prečo? Lebo zväzky nedajú odpoveď na základnú otázku spravodlivosti: „každému, čo mu patrí, každému jednotlivo, čo si zaslúži. Takmer by človek povedal: udávanie kvôli komunizmu“. Nie je to tak. Okrem vydierania a strachu najčastejším motívom spolupráce s StB nebola ideológia, ale zištnosť. Čo je, dohodnime sa, iná váhová kategória. *** Ak zištnosť, potom iná, tabuizovaná téma na Slovensku: politická ekonómia bohatnutia. Napríklad masovou arizáciou majetku za Slovak-štátu. Alebo ak zištná spolupráca, potom na základe normalizačného súboja o to, kto sa nakoniec nedá vyhodiť z kola von, aby sa dokázal postarať o svoju rodinu. To už nie je o rétorickej otázke: čo je horšie, smrteľníci, kapitalizmus alebo komunizmus? To je o inom, o tom, prečo sa o kšeftoch s ľudským osudmi za Slovenského štátu nehovorí rovnako ako o tých za normalizácie. Ľudské, príliš ľudské na to, aby otvorenie len tých jedných zväzkov stačilo na pravdivý rozhovor o dejinách. Nielen to, ak sa nebude zohľadňovať ľudský rozmer veci a zároveň zužovať „obdobie zla“ na roky 1948 – 1989, ak sa teda bude paušalizovať, normalizovať zlo, hrozí, že sa zväzky môžu stať len ďalším zdrojom tabuizácie a strachu v spoločnosti. Najlepšie podľa boľševickej zásady: minulosť sa rovná eštébácke (triedne) zlo, prítomnosť zostáva v súboji s agentmi a budúcnosť sa očistí v nádeji, že bude bezagentovo a lepšie. Najbližšia minulosť, tento výkričník a memento troch dnes ešte žijúcich generácií dostane svoje len jedno politicko-morálne meno podľa motta: udavač – človek milión. Zvyšok sa bude vytešovať v predstave svojho dobra. *** Dobre, predpokladám, že pri otváraní dnešných zväzkov veci fungujú banálnejšie. Najskôr sa znova improvizuje. Politika dostáva opäť polozabudnutý zmysel (verejné dobro) etc. To dôležité, že životné ideológie, politická ekonómia bohatnutia, sa menia pomalšie než politické režimy, zostáva v tichu. Skeptik by povedal: V kupé sa ľudia potia či mrznú naďalej a sprievodca si hudie arogantne len to svoje. Na tento druh každodenne zažitej minulosti,ak chcete kultúry, neexistuje žiaden usvedčujúci záznam alebo zväzok. Naopak, politicko-metafyzické návraty v štýle „škrtni, čo sa nehodí“ hovoria jazykom minulosti. *** Nakoniec prečo ten podnadpis o tajných agentoch píšucich do Slova? Dnes som bol po tretí raz po sebe oslovený a znova človekom, činným vo verejne sfére, aby som poskytol osobné údaje a kontakty na pseudonym píšuci v Slove o súdnych kauzách etc. Poznám ho osobne, viem, o koho ide. Po istom redaktorovi z mienkotvorného týždenníka, jednom štátnom úradníkovi(!) sa pred malou chvíľou ozval hlas z vplyvného denníka – s ambíciou získať údaje a potvrdiť podozrenie: do Slova píše po cudzími menami istý agent – tušíte správne, istej tajnej služby – známy ako Peter T. To nie je teraz, z hľadiska témy, to najdôležitejšie. Čo ma najviac prekvapilo, o obsahu dotyčných článkov nebola reč – o verejnej a ponúknutej reakcii na ne ani len zmienka. Skrátim to: mám vážnu obavu z takejto kultúry „zatvorených dverí“ vo verejnom priestore. Keby išlo o tému, hovorme verejne, kde náš autor zavádza. Namiesto toho osobné údaje, meno, telefónne číslo. O tom však potom a inde. Dohodnime sa predbežne: Na tento druh každodenne zažitej minulosti neexistuje žiaden usvedčujúci záznam alebo zväzok.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama