Tvrdosť novej šéfky americkej diplomacie

Nominovanie poradkyne amerického prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti Condoleezzy Riceovej za ministerku zahraničia umožňuje znovuzvolenému Georgeovi W. Bushovi udržať kontinuitu svoje zahraničnej politiky i tvrdej línie. Trúfne si ju zmäkčovať práve Riceová? Práve to totiž od Bieleho domu očakáva mnoho amerických spojencov, nehovoriac o moslimskom svete, ktorý vyčíta Amerike opojenie vlastnou silou. Spojené štáty majú ako veľmoc k dispozícii dva základné prístupy k presadzovaniu zahraničnopolitických cieľov – tvrdý a mäkký. Cukor a bič. Po 11. septembri 2001 Biely dom stavilna silové riešenie teroristickej hrozby – na represiu. Tvrdosť má overený účinok na Európanov, ktorí na ňu zväčša reagujú okamžitou ochotou hľadať kompromisy, racionalizovať vlastné ústupky, spoliehať sa na výber menšieho zla, čiže celkovou ústupčivosťou. Tieto mäkké spôsoby správania štátov Starého kontinentu nie sú bez výhod, najmä ak sa treba vyrovnávať s protivníkom, ktorý sa neusiluje o ich zničenie. Z pohľadu amerických jastrabov sú Európania slabosi, pripravení dobrovoľne sa quislingovať, finlandizovať či kádarizovať, ak im to umožní prežívať v materiálnom dostatku. Aj Dr. Condoleezza Riceová poukazovala práve na tieto ich vlastnosti, keď pred dvadsiatimi rokmi napísala knihu Sovietsky zväz a Československá armáda 1948 – 1983 (plný pôvodný názov „Uncertain Allegiance: The Soviet Union and the Czechoslovak Army, 1948 – 1983“). Dr. Riceová sa stala uznávanou odborníčkou na Sovietsky zväz a ním ovládanú východnú Európu. Uznávaná nemusí znamenať, že skutočne vynikajúca, non plus ultra. Niektoré recenzie na túto jej knihu nie sú najlichotivejšie. Riceová však bola v mnohých ohľadoch vynikajúca a obdivuhodná. Jej profesionálny a vedecký postup fascinoval aj tým, že bola Afroameričankou z južanského štátu Alabama. Ako takú ju neraz považovali za pochádzajúcu zo znevýhodnených podmienok, čo nebola úplne pravda, pretože jej rodičia i starí rodičia boli vysokoškolsky vzdelaní a patrili k strednej triede, aj keď v černošských pomeroch segregovanej Ameriky. Jej usilovnosť a talent vyvolávali rešpekt, už povedzme iba tým, že s vynikajúcim prospechom promovala ako 19-ročná v odbore politických vied. V roku 1981 získala doktorát. Svoje znalosti uplatňovala nielen v akademickej sfére, ale aj v podnikateľských kruhoch, a to tých najvyšších. Bola členkou správnych rád takých korporačných gigantov, ako napríklad ropný Chevron Corporation či finančnoinvestičný Charles Schwab Corporation. Vysokú prestíž kremľologičky si získala členstvom v Rade pre národnú bezpečnosť v rokoch 1989 až 1991, t. j. počas rozpadávania globálneho sovietskeho impéria. Stratégia neústupnosti voči sovietskemu ideologickému nepriateľovi, ktorú začal Ronald Reagan, sa ukázala ako úspešná. Riziká v nej obsiahnuté stáli za námahu a dejiny celého tohto obdobia začal písať víťaz. Od roku 1992 patril Biely dom osem rokov demokratovi Billovi Clintonovi. Počas jeho éry sa republikánski neokonzervatívci stiahli z prominentných politických pozícií, ale neodišli na odpočinok. Naopak, pôsobenie na univerzitách a v think-tankoch im dávalo priestor na aktualizovanie amerických globálnych priorít. Tie dostali ofenzívny i defenzívny charakter. Mali šíriť princípy slobody, demokracie a trhového hospodárstva na celom svete a pomáhať demokratizovať krajiny s diktatúrami a autoritatívnymi režimami. Keď sa v 90. rokoch vynoril nový nepriateľ v podobe islamistického fundamentalizmu a terorizmu, pribudla logika jeho porazenia aj pomocou demokratizovania arabských a islamských krajín. Dr. Condoleezza Riceová sa do pozornosti svetovej verejnosti dostala v roku 2001, keď si ju prezident George W. Bush vybral za poradkyňu pre otázky národnej bezpečnosti. Ktovie, či on i ona tušili, že 11. septembra otrasú fyzicky a najmä symbolicky bezpečnosťou superveľmoci islamistickí teroristi. Ak sa odvtedy útok na americkej pôde nezopakoval, je to zásluhou aj Dr. Riceovej, ktorá spoluformulovala Bushove rozhodnutia viesť údery na teroristov mimo územia USA. Preventívne ozbrojené zákroky ako nástroj drvenia terorizmu si potom vyhradil za svoje právo aj ruský prezident Vladimír Putin. Európania, ale umiernené islamské štáty sa však pýtajú, ako dlho bude možné a správne spoliehať sa na práskanie bičom, čiže na vojenskú silu. Od americkej strany sa očakáva vnesenie nových impulzov smerom k rozšíreniu metód a nástrojov. Condoleezza Riceová nepredložila nové vízie. Väčšina spojencov USA by rada videla vyrovnanejšie nasadzovanie cukru a biča. Islamistický fundamentalizmus je ideologickým a duchovným protivníkom Západu a má početných aktívnych stúpencov a pasívnych sympatizantov aj v západných krajinách. Nedá sa rozbombardovať alebo rozstrieľať, ani marketingovo premacdonaldizovať. Riceová môže ešte príjemne prekvapiť, ale zatiaľ neposkytuje nádej, že by Biely dom zvrátil prehlbujúce sa antagonizovanie moslimského sveta, ktorý potrebuje viac ako americké rinčanie a streľbu. Autor je analytik medzinárodných vzťahov