Najmocnejšia žena sveta

Povolebné výmeny tvárí v Bushovom tíme napovedajú, že v najbližších štyroch rokoch nebude politika USA o nič miernejšia ako doteraz. Vzniká riziko, že rozhodnutia budú mať ešte slabší vzťah k faktom.
Počet zobrazení: 956

Povolebné výmeny tvárí v Bushovom tíme napovedajú, že v najbližších štyroch rokoch nebude politika USA o nič miernejšia ako doteraz. Vzniká riziko, že rozhodnutia budú mať ešte slabší vzťah k faktom. Vo vnútornej politike je pravdepodobne najdôležitejším odstúpenie Johna Ashcrofta z postu generálneho prokurátora a jeho nahradenie bývalým právnikom z Bieleho domu Albertom Gonzalesom. Po vyhlásení „vojny proti terorizmu“ bol Ashcroft mimoriadne aktívny v obmedzovaní ľudských práv v mene vnútornej bezpečnosti. A americké ľudskoprávne organizácie tvrdia, že Gonzales v ňom za ničím nezaostane – podľa správ práve on poradil Bushovi, že môže pokojne zabudnúť na „zastarané“ Ženevské konvencie. Omnoho viac pozornosti však na seba strhla výmena na poste štátneho tajomníka, ktorý má v USA na starosti zahraničnú politiku. Odišiel Colin Powell, ktorého mnohí v zahraničí považovali za osamotený umiernený hlas v Bushovej krajne neokonzervatívnej administratíve, a na jeho miesto nastúpila Condoleezza Riceová, v predchádzajúcich štyroch rokoch poradkyňa prezidenta USA pre národnú bezpečnosť, ktorá má (nielen) svojimi postojmi veľmi blízko k samému prezidentovi. Tieto dve osoby sú v mnohom považované za absolútny opak. Powell, úspešný veliteľ z Prvej vojny v Perzskom zálive, bol dlhodobo najpopulárnejšou osobou Bushovej administratívy. Pozorovatelia ho považovali za umierneného a to sa vo „vnútornom kruhu“ Bushových poradcov často svojimi názormi ocital v opozícii voči radikálnejšiemu viceprezidentovi Cheneyiovi a ministrovi obrany Rumsfeldovi. Jeho pozícia sa podobala úlohe, ktorú sa snaží hrať britský premiér Tony Blair – tlmenie Bushových radikálnych neokonzervatívnych postojov. Hoci bol považovaný za „krajšiu časť“ tváre USA navonok, v konečnom dôsledku ostal vždy Bushovi lojálny – je trochu paradoxom, že si ho svet bude pamätať kvôli jeho vystúpeniu v OSN, kde prezentoval „dôkazy“, že Saddám Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia. *** Jeho nástupkyňa Condoleezza Riceová bola považovaná za zázračné dieťa. Pochádza z ničím výnimočnej afroamerickej rodiny z juhu USA, no už v detstve sa stala vynikajúcou pianistkou. Denverskú univerzitu ukončila ako 19-ročná a o sedem rokov neskôr sa stala profesorkou. V administratíve Busha staršieho slúžila na vysokom poste a keď bol do úradu zvolený jeho syn, stala sa poradkyňou pre národnú bezpečnosť – prvou afroamerickou ženou na tomto poste. Napriek takému „vynikajúcemu životopisu“ sa však mnohí komentátori po jej poslednom menovaní pýtajú – čo vlastne za posledné štyri roky v Bushovej administratíve dokázala? Odpoveď – nie veľa... Hoci udalosti, ktoré viedli k útokom z 11. septembra 2001, nemohla pravdepodobne nijako vážnejšie ovplyvniť, vyčítajú jej, že zanedbala nebezpečenstvo, ktoré mala predstavovať sieť al-Kájda a na ktoré ju upozornil jej predchodca. Ďalšie chyby spravila v súvislosti s útokom na Irak – dovolila, aby sa do „Prejavu o stave Únie“, ktorý prezident Bush predniesol v roku 2003, dostalo dnes známych „šestnásť slov“, ktoré Saddáma Husajna obviňovali, že sa v Afrike pokúsil získať urán (čo sa ukázalo ako nepravdivé). Cez jej ruky prešli aj všetky informácie o zbraniach hromadného ničenia, čo mal vlastniť Irak, ktoré Colin Powell predstavil ako „dôkazy“ v OSN (a ktoré sa rovnako ukázali ako nepravdivé). Je otázne, nakoľko týmto „faktom“ sama verila. No aj keby boli vedome prezentované ako zavádzanie, potom to bolo zavádzanie mimoriadne zle pripravené. Za jej najväčšiu chybu však považujú skutočnosť, že nedokázala zabrániť konfliktom medzi Pentagonom Donalda Rumsfelda a úradom Colina Powella, ktorý sporadicky prenikali na verejnosť. Napriek týmto nedostatkom však má jednu prednosť, ktorú nemá Powell, Cheney ani Rumsfeld – osobne má veľmi blízko k prezidentovi Bushovi. Nielen názormi – Riceová je častým víkendovým hosťom v Camp Davide a s Bushom zdieľa aj jeho záujem o americký futbal a baseball. *** Aká bude v novej funkcii? Je dobrý dôvod na obavy, že o nič lepšia ako v starej. Hoci ju jej akademická kariéra robí odborníčkou na medzinárodnú politiku (zameriavala sa hlavne na ZSSR a Rusko), jej postoje voči komplexite situácie na Blízkom Východe alebo voči európskym spojencom sa neukázali ako veľmi citlivé. Na tom nemusí nič zmeniť ani „multilaterálnejšie“ osadenstvo úradu, ktorý zdedí od svojho predchodcu. Vplyv byrokratov a diplomatov môže byť oslabený výmenami na kľúčových postoch alebo ich môže obísť úplne a pracovať s úzkou skupinou osobných poradcov, ako to robil na jej mieste James Baker v časoch prezidentovania Busha staršieho. Jej blízkosť k Bushovi a názorová podobnosť môže mať ešte jeden negatívny dopad. Zdá sa, že Bush mladší má ako väčšina jeho predchodcov vyvinutú jednu potenciálne nebezpečnú vlastnosť (ktorá je u štátnikov bežná) – vo svojom rozhodovaní, predovšetkým v čase krízy, sa menej spolieha na fakty a viac na „vlastnú intuíciu“, nie je ochotný vnímať názory, ktoré jeho vlastným odporujú. Doteraz prinášal „iné názory“ v úzkom Bushovom kruhu zväčša Powell – s otáznou efektivitou. Teraz však už nebude vnútornou opozíciou v podstate nik. Narastá preto riziko, že sa americké vedenie bude rozhodovať v úzkom kruhu „súhlasiacich osôb“, bude sa pritom menej orientovať faktami, respektíve ich bude ochotné interpretovať len jedným spôsobom. V období kríz bude táto tendencia len narastať. A to je nebezpečné – za „chyby“ zahraničnej politiky hegemóna nikdy neplatí len hegemón sám.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984