Na obranu ľudskosti a demokracie
Ak sa človek vysloví, že chce žiť životom v pravde a v láske, mali by sme mu veriť. Ak sa po čase ten istý človek prejaví ako stúpenec lži a neznášanlivosti, mali by sme sa znepokojiť a pýtať sa, čo sa to deje? Kedy tento človek vyslovil to, čomu hovoríme hlboké presvedčenie? Vari len nie v obidvoch prípadoch? A čo ak áno? Veď vieme, že človek je ambivalentná bytosť rovnako nadaná náchylnosťou k dobru i k zlu. A tí, ktorým zverujeme do rúk právo rozhodovať o veciach verejných, sú takí istí. V novembrových dňoch sme zavrhli tie formy usporiadania ľudskej spoločnosti, ktoré sa zakladajú na zlých náchylnostiach človeka a plodia zlo, ako sme to niektorí zakúsili v obidvoch totalitných systémoch tohto storočia – vo fašistickom a v komunistickom. A prihlásili sme sa k demokracii, ktorú však, ako vidno, mnohí z nás pochopili iba ako nástroj na reštauráciu hlboko zakorenených uvedených systémov v podobe akéhosi variantu národného socializmu. Vojnová i povojnová minulosť niekoľkých desaťročí, viac ako polstoročie, nás ťaží ako balvan. Tak dlho sme nedúfali v návrat demokracie, že ju šmahom ruky odvrhujeme, len čo sa vrátila. A hoci demokraciu treba oživiť a reformovať, je to napriek všetkému jediná politická forma, ktorá stojí za to, aby sme ju bránili a aby sme ju zachránili. Najmä obnovením jej základných cností: skromnosti, poctivosti a osobnej zodpovednosti. Život nášho národa v demokraticky usporiadanej spoločnosti trval veľmi krátko na to, aby sme si vypestovali v našom povedomí demokratické kultúrne tradície. Pripomeňme si, koľkí naši veľkí spisovatelia tohto storočia nielenže pochybovali o hodnotách demokracie, ale ju aj priamo odmietli a prihlásili sa vedome raz k fašistickej ideológii národného socializmu alebo k rovnako obludnej ideológii komunistického socializmu. Chaotická situácia v dnešnej slovenskej kultúrnej obci vydáva svedectvo o tom, že demokratické tradície v našom kultúrnom povedomí sú veľmi slabé a krehké. Práve preto ich treba zo všetkých síl utvárať. Máme sa o čo opierať, máme na čo nadväzovať. Náš národ si najmä v spolupráci s českým národom vytváral a pestoval demokratické cnosti. Jedným zo stavebných kameňov tejto demokratickej kultúrnej tradície našej národnej kultúry je aj život a dielo Dominika Tatarku. Tento muž stelesňuje básnickú silu a mravnú veľkosť slovenského ducha. Na ňom možno a treba zakladať občiansku i národnú slobodu člena slovenského národného spoločenstva. Keď som v týchto dňoch čítal rôzne štúdie a eseje o demokracii, odpísal som si dva diametrálne protikladné výroky. Jeden vyslovil roku 1670 Baruch Spinoza a druhý o dvestošesťdesiat rokov neskôr J. M. Keynes, tvorca najznámejšej ekonomickej teórie 20. storočia. Ten prvý znie takto: „Postaviť štát na inštitúciách takých rozumných, aby každý človek... dával prednosť všeobecnému prospechu pred vlastným; toto je úlohou a zároveň skúškou.“ Ten druhý znie takto: „Všeobecný blahobyt sa dosiahne rozvíjaním princípu ‘obohacuj sám seba’. Až potom, keď to (všeobecnú prosperitu) dosiahneme, budú ľudia dávať prednosť dobrému pred užitočným. Ten čas však ešte nenadišiel a najmenej počas ďalších sto rokov musíme predstierať, že pravda je lož a lož je pravda – pretože podraz je užitočný a poctivosť nie.“ Obidva tieto diametrálne odlišné názory sú, žiaľbohu, pravdivé. Jeden vychádza z utvrdzovania dobrých vlastností ľudskej prirodzenosti a druhý z utvrdzovania jej zlých vlastností. Ten druhý predpokladá, že až keď sa nasýti ľudská chamtivosť, až potom človek môže uplatniť aj svoje dobré vlastnosti, to jest dať prednosť dobrému pred užitočným. Ibaže: nevedno, či za ten čas všetko natoľko nezničí, že už nebude mať príležitosť byť dobrým. Nech je naše mravné rozhorčenie nad nemravnost’ou v očiach tých, ktorí sa jej dopúšťajú, akokoľvek smiešne, nemali by sme prijímať ich chápanie boja ako boja kto z koho. Musíme veriť, že tento zápas, práve naším pričinením, nebude mať podobu likvidácie jeho účastníkov, ale že sa odstráni iba zlo, ktoré ho vyvoláva a ženie nás všetkých do katastrofy. Básnik a mysliteľ D. Tatarka po skúsenostiach s dvoma reálnymi obcami – s fašistickou a komunistickou republikou –, ktoré vo svojom diele demaskoval ako neľudské a rozišiel sa s nimi, začal rozvíjať svoj sen o Obci božej, o slobodnej obci slobodných občanov. Tu nejde o utópiu, ale o pokračovanie v myšlienkovom odkaze Barucha Spinozu, J. A. Komenského a ďalších a ďalších ľudí usilujúcich sa o oslobodenie človeka. A ak sa aj ustavične hovorí o kríze dôvery v humanitu, čo sa dennodenne potvrdzuje, napriek tomu by sme sa jej nemali vzdávať a mali by sme sa stále usilovať viesť svoje záležitosti v slobode a rozume. Zoči-voči takému agresívnemu útoku antihumánnych síl, akému sme aj teraz vystavení, mali by sme brániť dôstojnosť človeka a dôstojnosť demokracie. Jedným zo základných slov dokonávajúceho 20. storočia bolo slovo likvidácia. Likvidácia Židov, likvidácia triedneho nepriateľa, likvidácia národov a etnických skupín, likvidácia protivníka vôbec. Aj u nás sme svedkami likvidačného procesu, ktorý je v rozpore s Masarykovým: „Ježiš, nie Caesar!“ Alebo s Tatarkovou Obcou božou, v súvislosti s ktorou, ako to výstižne formuloval filozof Karel Kosík, básnik meditoval o možnosti, „či moderná doba má moc a je schopná zo svojich podmienok a zo svojich predpokladov vykresať poetickú harmóniu, ktorá by bola tvorivou obdobou antickej polis, a nie jej poklesnutou nápodobou“. Machiavelliho stúpenci pripúšťajú túto možnosť až v ďalekej budúcnosti, pričom tvrdia, že „Boh a príroda postupujú od menej dokonalého k dokonalejšiemu: najprv je živočíšne, potom prichádza duchovné; najprv je strach a bázeň, potom až láska k pravde a k Bohu“. (Tieto slová boli vyslovené v 17. storočí približne v tom istom čase ako uvedené slová B. Spinozu.) Stúpenci Ježišovho evanjelia lásky, akými boli Spinoza, Komenský a ďalší a ďalší až po D. Tatarku, odmietali pred uplatnením príkazu lásky onen perzekučný príkaz strachu a trestu. Áno, ak sa má ľudstvo zachrániť, potrebný je obrat, ale nie taký obrat, ktorý uskutočňuje premenu sveta na systém potrieb a na jeho ďalšie ovládnutie a ďalšiu exploatáciu, ale oslobodzujúci obrat, ktorý zachraňuje svet v jeho mnohorozmernosti. Dnešné agresívne úsilie opäť zredukovať svet a človeka v ňom na jeden rozmer nech je pre nás varovaním. I tu nám pomáha Tatarkova meditácia „o boji a vykúpení, o uctievaní a slávení, o dočasnosti človeka a večnosti jeho dobrého diela“. V takomto hlbokom zmysle, siahajúcom až do základov ľudskej kultúry, uvažuje Tatarka aj o národe, keď hovorí: „Moja mať je moja slovenskosť, zbojnícka pieseň slobody, spievaná v tejto reči, slovenčina... Moja duša slovensko-mongolsko-valašská miluje stretnutia s bytosťami rozdielneho cítenia, nech sa o sebe dozvie, aká je, či obstojí nie v násilí, ale v nežnosti..., prečo by som mal klesnúť do stavu etnika, ktoré v extáze vyvražďuje susedné kmene a ich najkrajších predstaviteľov. Mňa, Slováka, karpatského zbojníka, milujú slobodné národy. Veľkolepo viem si s nimi posedieť, popiť, porozprávať... Nezrážajte ma do stavu etnického, nacionálneho, masového.“ Národ sa tu teda nechápe etnicky obmedzene ako dielo krvi a rasy, ale ako výtvor ducha. To znamená, že človek musí vlastným úsilím do národa vrastať a uplatnit’ sa v ňom. Možno, že naozaj jestvuje čosi ako väčšia alebo menšia blízkosť k národu. Je však trápne, keď sa za povolaných vykladačov a samozvaných sudcov nad národnou hodnotou iných povyšujú ľudia bez bohatého ducha, ako sme toho smutnými svedkami v našej dnešnej národnej spoločnosti. Vylučujú z národa všetkých, čo nezodpovedajú ich chudobným predstavám. 0 tom, kto je blízky vlastnému národu, nemožno rozhodnúť podľa vonkajších znakov. To pozná iba ten, kto si sám našiel cestu k nemu. Ale kto ju našiel, nemôže byť naplnený ničím iným, iba zhovievavosťou a onou ochotou pomôcť, ktorá sa rodí z lásky. S niečím takým sa však u tých, čo sa ustavične bijú do svojich národných pŕs a berú meno národa nadarmo, nestretáme. Keby so mnou zdieľali presvedčenie, že národ je dielom ducha, obracali by sa s nádejou na všetkých, čo sa vyznačujú duchovným bohatstvom. To však predpokladá novú toleranciu a renesanciu osvietenstva, teda hodnôt, ktoré svojou univerzálnosťou prekračujú hranice národnej obmedzenosti. Surové a chaotické 20. storočie, s ktorým sa svedkovia jeho konca rozišli bez fanfár, bolo posadnuté nekrofíliou, zvrátenou láskou k smrti. Svedčí o tom aj ono základné slovo – likvidácia, s ktorým sa stretáme aj v našej súčasnosti. Likvidácia čiže neprirodzená smrť, fyzická i nefyzická smrť, tvorí rám obrazu 20. storočia. A keďže v tomto mojom uvažovaní je ustavične prítomný básnik a mysliteľ Dominik Tatarka, skončím slovami iného príbuzného básnika a mysliteľa Eliasa Canettiho o poslaní básnika: „Povedal som, že básnikom môže byť iba ten, kto cíti zodpovednosť... Je to zodpovednosť za život, ktorý sa ničí, a nemusíme sa hanbiť povedať, že táto zodpovednosť je čerpaná z milosrdenstva.“ Nemôže byť vecou básnika vydať ľudstvo smrti. I keby sa to všetkým javilo ako márne počínanie, bude proti nej brojiť a nikdy, za žiadnych okolností nebude kapitulovať. Bude pýchou, že vzdoruje vyslancom ničoty, ktorých je v literatúre stále viac, a že s nimi bojuje inými prostriedkami, než aké používajú oni. Bude žiť podľa zákona, ktorý je jeho vlastným zákonom, nie však pristrihnutým iba pre neho, ale zákonom, ktorý hovorí, že nezavedie do ničoty ani toho, kto by tam rád bol; že vyhľadá zlo iba preto, aby sa naučil, ako z neho vyviesť iných, a nie z pohŕdania šťastím, ktoré živým tvorom prislúcha, nech sa akokoľvek navzájom zohavujú a svária. Autor je literárny vedec a filozof
