Príčiny pádu SDSS
SDSS koncom roka 2003, resp. v roku 2004 spadla takmer na dno volebných preferencií obyvateľstvom SR a možno aj životaschopnosti, obrody a revitalizácie. Iniciatívni jednotlivci pritom v závere roka 2003 a začiatkom r. 2004 začali pracovať na rozširovaní organizačnej i členskej základne SDSS. Iniciovali aj účelnosť pôsobenia rôznych orgánov SDSS, ktoré viac rokov takmer vôbec nefungovali. A ak aj fungovali – tak jestvovali skôr len formálne, t. j. bez aktivít. Išlo najmä o Centrum klubov seniorov, Radu žien SDSS a Radu mladých SDSS + poradné odborné komisie a záujmové organizácie SDSS. O niečo neskôr, resp. čiastočne súbežne (Predsedníctvo ÚR SDSS – 15. 12. 2003 a Výkonný výbor SDSS – 8. 1. 2004) ústredné orgány SDSS schválili „projekt oživenia sociálnej demokracie“ (chápané pre Slovensko). Pád a s tým súvisiace nevýznamné a nepatrné postavenie, imidž i pôsobnosť SDSS v spoločnosti majú pôvod v postupných a dlhodobo sa prejavujúcich vážnych nedostatkoch a chybách v práci SDSS. Často aj v nečinnosti, neaktivite (napr. pri ostatných voľbách podstatná časť volebných plagátov zostala na chodbe pri kanceláriách ústredia SDSS). Vedenia SDSS nedokázali využiť rôzne koalície (Spoločná voľba, SDK, spoločný postup so SDĽ) na upevňovanie pôsobnosti a pozícií SDSS. Naopak, vždy viedli k odchodu tých členov SDSS zo SDSS, ktorí s danými koalíciami nesúhlasili, resp. pre iné názorové nezhody, činy a pod. Počet členov výrazne klesol. Mizivou činnosťou a prácou ústredných orgánov SDSS vo vzťahu k sympatizantom a členom, k okresným a krajským výborom, ako aj k občanom sa vedenia SDSS výrazne podpísali pod pád SDSS. Osobitne „katastrofálnou“ bola personálna – kádrová práca, uskutočňovaná najmä pod taktovkou predsedov SDSS a pracovníkov sekretariátu SDSS . Jej základným zhubným problémom bolo, že sa uskutočňovala prevažne na báze získavania a presadzovania „rýchlo kvasených členov a funkcionárov“ do vysokých straníckych i štátnych funkcií a postavení. Často zvonku, z ľudí dovtedy mimo SDSS a ich raketovými posunmi do vrcholových funkcií v SDSS a potom (na základe výsledkov vo voľbách) aj v spoločnosti. Tí tak ako v SDSS rýchlo vyleteli, tak aj rýchlo s pôsobnosťou v SDSS zhasli, skončili a aj odišli radov členov SDSS, pretože im SDSS nemohla ďalej zabezpečovať štátne posty. Viacerí prešli do iných strán. Problémom a spätnoväzbovým účinkom tejto personálnej práce v SDSS bolo, že odborne i politicky lepší alebo prinajhoršom rovnako vyspelí starší členovia SDSS boli takouto personálnou prácou, pochopiteľne, znechutení a prestali byť aktívni a iniciatívni. Darmo mali pravdu, skúsenosti a odbornosť. Nepredvídavosť čelných predstaviteľov SDSS v tom ohľade, že rýchlo kvasení funkcionári a členovia SDSS nebudú prínosom pre SDSS ani v horších časoch, je neodpustiteľná. Mali by z týchto vážnych nedostatkov a najmä z dôsledkov na SDSS vyvodiť závery a niesť za ne zodpovednosť. Chybou tiež bolo, že vedenie SDSS viacerých členov zo SDSS vylúčilo, resp. iní sa tak znechutili, že radšej sami zo SDSS odišli. Názorové rozdiely sa nemajú riešiť „vylučovaniami“. Ani SDSS sa nevyhlo nepodloženým ohováraniam a diskreditácii viacerých členov poza chrbát, a to klamstvami v auditóriách bez účasti dotknutých. Nepracovalo sa na získavaní mladších členov (vrátane členov z radov Mladých SD). Nezakladali sa nové miestne organizácie (MO). Naopak, mnohé (v nadväznosti na pokles počtu členov, a to z rôznych dôvodov) zanikali alebo sa museli zlúčiť s ďalšími. Práca so seniormi, ženami, mládežou, odbormi, klubmi dôchodcov, telovýchovnými a kultúrnymi organizáciami, ďalšími ľavicovými stranami a organizáciami tzv. III. sektora bola minimálna. Práca nebola dobrá, resp. o nič lepšia ani počas krátkodobých predsedaní pánov Barátha a Šlahora v SDSS. Osobitne zlá bola za pôsobenia pána Šlahora. Žiaľ, autorite SDSS nepomohli ani predstavitelia SDSS, ktorí sa vďaka nej dostali do vysokých štátnych funkcií. Naopak, možno konštatovať, že koaličnou účasťou sa SDSS (vrátane pána Volfa ako predsedu výboru NR SR) zúčastnila na procesoch „tunelovania“ a „rozkrádania“ národného bohatstva v štátnych bankách a prehnaného dotovania aj súkromných bánk (i prostredníctvom umožňovania premrštených platov v bankách a poisťovniach a odmien členom správnych a dozorných rád, hoci išlo o stratové „podniky“). Obdobne sa na týchto procesoch nepriamo zúčastňovali tým, že nebojovali proti prehmatom v podnikoch, bankách a poisťovniach s prevažujúcou účasťou štátu, hoci to bola ich „psia povinnosť“, a o rozkrádaní (VÚB a pod.) boli informovaní. Taktiež boli pri tom, keď sa uskutočňoval rádovo lacný, bazárový výpredaj (rozpredaj) národného bohatstva a ešte aj za podmienok nezmyselne dávaných stámiliónových provízií za sprostredkovanie predajov a „dovozu“ tzv. know-how. V politike netreba nikomu vytýkať lobovanie za svoju funkciu, postavenie (napr. aj prostredníctvom finančných dotácií okresným výborom a MO). Čistejšie by, samozrejme, bolo, keby pri dotáciách platili len schválené kritériá a rozhodovanie by bolo len administratívnym úkonom hospodára SDSS. S dotáciami sa v SDSS v minulosti zrejme dosť pracovalo ako s nástrojom na „kupovanie“ hlasov na zjazdoch. Je objektívnou skutočnosťou, že výraznou príčinou takmer nulových volebných preferencií SDSS v súčasnosti je aj terajšie vedenie SDSS. Zrejme tu tiež pôsobí efekt opotrebovanosti a nevýraznosti. Najmä však po takých personálnych zlyhaniach, aké SDSS uštedrili pánom Volfom vybraní – ako som uviedol rýchlo kvasení predstavitelia –, a s tým súvisiacich demotiváciách množstva ostatných členov SDSS je pochopiteľný relatívne široký prúd hlasov, ktorý volal po zmenách vo vedení SDSS.
