Katastrofálna hospodárska kríza v 30. rokoch
Stalo sa to niekedy v septembri roku 1929. Istý britský politik, o ktorom sa zasvätení domnievali, že už svoju úlohu v politike úplne dohral, napísal nadšený list svojej manželke. Jeho maklér nakúpil akcie, ktorých hodnota sa behom niekoľkých dní zmnohonásobila a zdalo sa, že dotyčný politik pozoruhodne zbohatol. Lenže o niekoľko dní neskôr sa na newyorskej burze začali prejavovať isté problémy, obchody začali viaznuť a 29. októbra 1929 prišiel dovtedy netušený a nebývalý krach. Onen politik sa volal Winston Churchill a hoci sa pýšil geniálnou intuíciou a vynikajúcimi konexiami na celom svete, ani on vôbec netušil, čo príde... Čo sa vlastne stalo? Nepochybné je jedno. Ceny akcií rapídne poklesli a dokonca na burze chýbala aj hotovosť. Niekoľko významných finančníkov z povestnej newyorskej finančníckej ulice Wall Street spáchalo samovraždu. Neskôr koloval vtip patriaci do kategórie najčiernejšieho humoru: keď si niekto vtedy najímal izbu v hoteli, recepčný sa ho nezabudol opýtať, či si ju neželá na vyššom poschodí, aby skok z okna bol potom naozaj smrteľný. Nesporné je, že v druhej polovici dvadsiatych rokov minulého storočia svetová ekonomika zaznamenala dovtedy nebývalú konjunktúru. Nik však neupozornil na hrozivý sprievodný jav – hodnota akcií bleskovo narastala, takže na burze nešpekulovali iba politici, ale vraj aj liftboyovia a chyžné z hotelov. Krach na newyorskej burze najprv ovplyvnil americký automobilový priemysel. Práve v 20. rokoch začal Ford sériovo vyrábať lacné auto – „lízinku“, ktoré malo byť dostupné širokým vrstvám. Potom kríza zasiahla celú ekonomiku a rozšírila sa na prevažnú väčšinu sveta. Svetová priemyselná výroba klesla o 38 % a odhadom bolo okolo 40 miliónov nezamestnaných. Lenže v USA a v Nemecku priemyselná výroba klesla na polovicu. Amerika ako vzor Po kataklizme prvej svetovej vojny, ktorá priniesla európskej mladej generácii pocity vykorenenia a bezvýchodiskovosti (najmä vďaka revolúcii v masových oznamovacích prostriedkoch, ako bol film a rozhlas) tu vznikol obraz krajiny „neobmedzených možností“. USA boli nielen symbolom politickej slobody, ale už od obdobia po občianskej vojne aj krajinou nebývalej hospodárskej prosperity, ktorá hádam v dejinách nemala ešte obdobu. Navyše najmä vďaka filmu a gramofónovým platniam sa po svete rozširuje nová americká kultúra. Mládeži ju spropagúvalo aj brojenie proti nej z kazateľníc a zdvihnuté prsty starosvetských moralistov. Mimochodom, tejto fascinácii americkou kultúrou do značnej miery podľahli mnohí ľavicovo zmýšľajúci intelektuáli. V našom kultúrnom okruhu možno stačí spomenúť mená Voskovec, Werich a Ježek. No napríklad ako malého chlapca ma na sklonku päťdesiatych rokov vyslovene šokoval list Petra Jilemnického, ktorý bol vyložený v jeho múzeu, kde sa tento „klasik slovenského socialistického realizmu“ tiež vyznával z obdivu k prichádzajúcej americkej kultúre. V roku 1926 Henry Ford uverejnil knihu Dnes a zajtra. Tu píše: „Najväčšou príčinou chudoby v Európe je závislosť od vlády, od ktorej sa očakáva to, čo nemôže urobiť... Vláda môže vytvoriť monopol, nie však ponuku. Môže svojvoľne stanoviť ceny, ale nemôže vytvoriť kúpnu silu... Sila Spojených štátov spočíva v skutočnosti, že vládna pomoc obchodnému podnikaniu nikdy nešla tak ďaleko, aby postihla nezávislosť priemyslu alebo poľnohospodárstva..., podnikanie nemalo nikdy príležitosť, aby sa stalo zmäkčilým.“ Netrvalo však veľmi dlho, necelé tri roky, aby sa ukázala aj negatívna stránka vplyvu americkej ekonomiky na svetovú ekonomiku. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že jednou z okolností, ktoré prispeli k vypuknutiu krízy, bolo veľmi svojské riešenie vzťahu ponuky a dopytu. Výroba síce narastala neuveriteľným tempom, ale nik sa nestaral, ako to bude s dopytom. Ponúkalo sa zdanlivo účinné riešenie: čo najvyššie spotrebiteľské úvery. Zákazníci, ktorí sa zadlžovali, kupovali tovar dlhodobej spotreby, ktorý je aj v našom storočí symbolom konzumnej spoločnosti. Výška spotrebiteľských úverov bola na konci 20. rokov okolo šesť a pol miliardy dolárov, no iba pôžičky na automobily dosahovali výšku jeden a štvrť miliardy dolárov. Nešťastný Herbert Hoover Podľa britského historika Paula Johnsona sa na Hoovera presne hodí výrok, ktorý napísal Tacitus o rímskom cisárovi Galbovi: Omnium consensu capax imperii nisi imperasset (Všetci by ho boli považovali za schopného vladára, ak by nebol býval vládol). V roku 1920 sa stal ministrom obchodu. Dokázal okolo seba vytvoriť mýtus, že práve on patrí k tým, čo dokázali vytvoriť podmienky na maximálny rozvoj blahobytu, ktorý Amerike závidel celý svet. Lenže sa tu prejavil príznačný americký paradox, rozdiel medzi reklamnými sloganmi a realitou. V marci 1929 sa Hoover stal prezidentom USA. Pozornejší pozorovatelia už videli prvé znepokojivé príznaky ekonomických problémov, nikoho však nenapadlo, že negatívne procesy budú mať taký rýchly spád a také rozsiahle následky. Na krízu Hoover reagoval znižovaním daní, zvyšovaním vládnych výdavkov a štátneho dlhu, snažil sa uchovať pevnosť americkej meny. Proti kríze sa usiloval bojovať aj svojimi rečníckymi schopnosťami, vďaka ktorým dosiahol prezidentský úrad. Došlo však k tomu, čo by sa dalo charakterizovať ako trpký paradox. Tak ako boli ministrovi Hooverovi neoprávnene pripisované úspechy americkej ekonomiky, teraz sa postupne stal symbolom neschopnosti a začal byť zobrazovaný ako výlučný vinník katastrofy, do ktorej sa Amerika dostala. Na americkej politickej scéne sa prejavil očakávaný zvrat. V čase, keď Hoover bojoval o prezidentský úrad, americkí demokrati sa ocitli v kríze a zdalo sa, že sa v dohľadnej dobe z nej nespamätajú. Útoky na Hoovera automaticky ponúkali jediné možné politické riešenie, v Bielom dome by mal republikána vystriedať demokrat. Už v roku 1930 získali demokrati väčšinu miest v americkom Kongrese. Mimochodom, do spomínaného obdobia sa republikáni odvolávali na meno Abraháma Lincolna a vystupovali ako pokrokári, od roku 1932 v úlohe obrancov slabých a utláčaných začali vystupovať demokrati a tento imidž sa im podarilo uchovať dodnes. Na začiatku roku 1932 bolo v USA 15 miliónov nezamestnaných, zbankrotovalo vyše 5 000 bánk a vyše 32 000 súkromných spoločností. Národný dôchodok USA klesol z 80 miliárd dolárov v roku 1929 na 40 miliárd dolárov v roku 1932. V tejto dobe „Hooverova perina“ boli staré noviny, „Hooverove vozy“ staré autá, do ktorých zapriahali mulice, „Hooverove zástavy“ vyvrátené prázdne vrecká a brlohy obývané rodinami nezamestnaných niesli názov „Hooverville“. Paradox spoločenských vied Prírodovedci to majú oveľa ľahšie. Iba vo výnimočných prípadoch je bádanie prírodovedcov ovplyvňované ideológiou a politikou. Pri spoločenských vedách, vrátane histórie i ekonómie, je to naopak. Aby sa veda dopracovala k relevantným výsledkom, musí byť objektívna. Lenže historik či ekonóm sa ťažko zbavuje vplyvov, ktoré má na jeho vedeckú prácu jeho svetonázor a politické presvedčenie. Svetová hospodárska kríza sa v 30. rokoch končila. Je tvrdenie, že aj na túto krízu sa vzťahovalo pravidlo konjunkturálneho cyklu, a preto sa musela raz skončiť, ideologickým klišé? Mala na prekonanie krízy vplyv aj politika nového prezidenta USA Roosevelta? Britský konzervatívny historik Johnson napísal, že Hoover i Roosevelt sa v názore, ako prekonať krízu, v zásade od seba nelíšili. Obaja v istom zmysle plánovali, obaja chceli udržať infláciu pod kontrolou. Rozdiel medzi nimi bol iba v tom, že Roosevelt chcel na prekonanie krízy použiť priame prostriedky, ktorým Hoover nedôveroval. Podľa Johnsona však Rooseveltova hospodárska politika bola „iba fasádou, ktorá sa časom premenila na pozlatenú legendu“. Keď som svojho času písal o prezidentovi Rooseweltovi, vyslovil som svoj názor, že reformy, ktoré presadil, mali silný vplyv na ďalší vývoj americkej ekonomiky. Lenže možno argumentovať, že je to názor proti názoru. Ešte viac zideologizovaný je iný problém. Doteraz som nespomenul, že na svete existovala krajina, ktorú svetová hospodárska kríza nezasiahla – Sovietsky zväz. Musím spomenúť, že v onej dobe bol za vinníka hospodárskej krízy označovaný ZSSR pre tzv. sovietsky dumping, ceny za vyvážaný tovar boli podstatne nižšie než za analogické produkty z iných krajín. Netreba hádam zdôrazňovať, že podiel ZSSR na svetovom obchode nebol taký vysoký, aby mohol podobnú krízu vyvolať... No práve v roku 1929 bola v ZSSR definitívne zavrhnutá Nová ekonomická politika, ktorá rátala s pomerne širokým priestorom na súkromnú ekonomickú iniciatívu, a sovietska ekonomika bola plne pod štátnou kontrolou. Prejavilo sa to aj v prijatí prvého päťročného plánu. Centrálne riadená ekonomika tohto typu však už definitívne patrí minulosti a súčasná čínska hospodárska politika vychádza z podobných zásad ako Stalinom zavrhnutá Nová ekonomická politika. História nepripúšťa otázky typu „čo by bolo, keby...“. Napriek tomu sa však objavuje iný problém, ktorý vôbec nie je abstraktný. Môže sa v tomto storočí zopakovať podobná svetová hospodárska kríza ako tá, čo sa začala v roku 1929?
