Exponenciála poznania

Znepokojujúci fakt: Nobelove ceny za vedu sa pomaly stávajú monopolom Američanov. Za rok 2004 dostali Nobelovu cenu za fyziku traja americkí fyzici, za medicínu dvaja americkí biológovia. Výnimkou je trochu chémia: v trojici čerstvých nobelistov za chémiu sú vedľa Američana aj dvaja izraelskí biochemici.
Počet zobrazení: 1578
13_titulka48-m.jpg

Znepokojujúci fakt: Nobelove ceny za vedu sa pomaly stávajú monopolom Američanov. Za rok 2004 dostali Nobelovu cenu za fyziku traja americkí fyzici, za medicínu dvaja americkí biológovia. Výnimkou je trochu chémia: v trojici čerstvých nobelistov za chémiu sú vedľa Američana aj dvaja izraelskí biochemici. (Ibaže ich výskum bol v podstate financovaný z amerických peňazí a väčšinu práce urobili v USA.) Len od roku 1990 získala Amerika 24 Nobelových cien za fyziku, 21 za medicínu a 19 za chémiu. Ostatné krajiny ďaleko zaostávajú. A my zaostávame katastrofálne: za celých sto rokov, čo sa táto najprestížnejšia cena udeľuje, Česi získali za vedu jedinú Nobelovu cenu; Slováci nijakú (Rakúšania 17, Maďari 14). Tento neradostný stav spustil v Európe lavínu diskusií o príčinách európskeho zaostávania. Väčšina diskutérov vidí príčinu v slabom financovaní a riešenie v tom, že Európska únia začne dávať do vedy oveľa viac peňazí. Také jednoduché to nebude. Skôr ide o to, ako a komu sa peniaze na výskum (a ten je v súčasnej vede drahý!) prideľujú. Financovanie vedy na Slovensku (v Česku sa situácia po roku 1989 značne zlepšila) je v tomto odstrašujúcim príkladom: podporujú sa najmä tie výskumné zamerania a projekty, ktoré sa chcú čo najviac podobať tomu, čo sa robí inde vo svete. Materiálna podpora korešponduje, žiaľ, s charakterom duchovnej podpory: na Slovensku sa tradične favorizuje priemer a konformnosť. Ak by sa už kúsoček upúšťalo od národno-obrodeneckého božieho prikázania „malé, ale naše“, agresívne sa presadzuje nová norma: „rovnaké ako vo svete“. Lenže ak budeme vo vede na Slovensku iba napodobňovať to, čo v nej už teraz úspešne robia Američania, k Nobelovej cene sa nikdy nedopracujeme. Naša šanca je iba v extrémnej originalite. Vymyslieť naozaj originálny výskumný problém je však často ťažšie, než ho vyriešiť. So smutnou iróniou treba povedať, že u nás táto ťažkosť odpadá: podstatná časť peňazí ide na štátne objednávky výskumu, kde problém skúmania jednoducho bádateľovi vymyslia a zadajú všemohúci a vševedúci byrokrati. Neraz už bolo povedané: namiesto kultu priemeru potrebujeme kult excelencie. Zdá sa, že je jedna oblasť vedy, v ktorej sa Slovensku a Česku črtá mimoriadna šanca na originalitu a excelenciu. Tou oblasťou je oblasť kognitívnych vied. V Česku ju okrem iných prebojuváva Jozef Kelemen, učiteľ informatiky a umelej inteligencie na Sliezskej univerzite v Opave. (Slovák, alebo presnejšie Stredoeurópan, zo Šale). Na Slovensku bol pionierom Peter Fedor, kým ho v roku 1990 predčasne neskosila smrť; štafetu prevzal Vladimír Kvasnička, donedávna učiteľ matematiky na chemickej fakulte Slovenskej technickej univerzity a úspešný odborník v kvantovej chémii (so spolupracovníkom Jiřím Pospíchalom, Čechom, presnejšie Stredoeurópanom, z Brna). Uvádzam iba tieto tri mená, lebo všetci traja sú hlavnými organizátormi československých kognitívnych vied. V roku 2004 zorganizovali už štvrté stretnutie českých a slovenských pracovníkov v kognitívnych vedách; z každého dokázali zredigovať zborníky pôvodných štúdií. Iniciovali pravidelné kurzy prednášok o kognitívnych vedách na opavskej i bratislavskej univerzite. Bolo by ale nespravodlivé nezmieniť sa o tom, že iní rozvíjajú úspešné samostatné a originálne školy kognitívnych vied na Technickej univerzite v Košiciach, Fakulte matematiky, fyziky a informatiky v Bratislave, Centre teoretických štúdií univerzity a akadémie v Prahe. I inde. Kto si chce urobiť obraz o stave kognitívnych vied u nás, môže začať návštevou internetovej stránky http://math.chtf.stuba.sk/ kog_vedy.htm. Bez preháňania možno povedať: Československé kognitívne vedy začali prudkým štartom, sú na predných miestach v súťaži o originalitu, ale či uspejú, to bude záležať od podpory, ktorej sa im dostane. Od kompetentných, čo vládnu peniazmi; od intelektuálov, ktorí pochopia základnú nevyhnutnosť tohto výskumu pre vytváranie a udržovanie duchovnej atmosféry spoločnosti; no najmä od verejnosti, ktorá si závažnosti tejto práce pre osud ľudstva bude vedomá. Tento dvojdielny príspevok je pokusom vysvetliť, čomu sa kognitívne vedy venujú a prečo sú dnes také dôležité. Vznik kognitívnych vied: logický stupeň v evolúcii poznania V evolúcii vedy, od jej počiatkov v antickom Grécku pred 2 500 rokmi, sa postupne z filozofie vyčleňovali jednotlivé vedné disciplíny. Tento proces býva označovaný ako „naturalizácia“ filozofie. Najprv sa oddelila fyzika, potom chémia, po nej biológia, v dnešnej dobe psychológia a sociológia. Pokrok poznania v týchto vedách vytvoril predpoklady pre to, aby sa aj samo poznanie stalo predmetom vedeckého skúmania. Teória poznania bola a dosiaľ je ťažiskovou disciplínou filozofie. V našich jazykoch bola známa najmä pod menom noetika alebo gnozeológia, novšie skôr ako epistemológia. Epistemológia sleduje vysvetlenie povahy poznania: čo poznanie je, ako je možné, ako sa vyvinulo, aká je jeho rola vo vesmíre. Za súčasť naturalizovanej epistemológie, nie už ako filozofie, ale ako vedy, možno považovať kognitívne vedy. Nejde im až tak o vysvetľovanie podstaty poznávania, ako skôr jeho mechanizmov. Ale tiež o vývoj a zhotovovanie umelých poznávacích zariadení. V nedávnom prehľadnom článku o stave kognitívnych vied (2003) George Miller identifikoval dokonca presný dátum, kedy kognitívne vedy začali: malo to podľa neho byť 11. septembra 1956, v druhý deň sympózia o teórii informácie, organizovanom massachusettskou technikou. Kognitívne vedy nie sú jednou vednou disciplínou, ale prístupom rôznych vedných disciplín k spoločnému objektu skúmania. Miller vymenováva tieto relevantné disciplíny: psychológiu, lingvistiku, antropológiu, neurovedy, informatiku. Napodiv nezmienil sa o jednej vede, ktorá v úsilí o pochopenie kognície má možno dominantné postavenie. Tou je chémia. Dôvod pre toto tvrdenie je jednoduchý. Poznávanie je jedným z prejavov života a je od života neoddeliteľné. Jediný život, ktorý sme až donedávna poznali a ktorý na Zemi fungoval ako subjekt poznávania sveta, bol prirodzený život (n-life); a prirodzený život je chemickým systémom. V princípe by mohol byť aj mechanickým alebo elektrickým, no podmienky jeho vzniku a evolúcie na Zemi určili jeho chemickú povahu. Nemusí ale tak byť natrvalo. Na obrazovkách počítačov dnes možno vidieť nielen simulácie prirodzeného života, ale aj úspešne sa rozmnožujúci a vyvíjajúci virtuálny život (v-life). Len roky nás už delia od zhotovenia materiálne ukotveného života, ktorý nebude fungovať na chemických princípoch, ale v rozhodujúcej miere na princípoch elektromagnetických a mechanických – bude to umelý život (a-life). Nielen n-, ale aj v- a a-life ostanú predmetom štúdia biológie. Prípadne by takto rozšírenú biológiu bolo možné nazývať „biologikou“ (bio-logic – Langton 1992). Aj poznávanie virtuálnym a umelým životom, akokoľvek špecifické a pravdepodobne celkom odlišné od toho, akého sme schopní my ľudia, bude predmetom kognitívnych vied. Vlastne už aj je – veď preto je výskum umelého života považovaný za súčasť kognitívnych vied. Epistemický princíp V niektorých koncepciách naturalizovanej epistemológie poznanie je nielen jedným z prejavov života, ale je jeho podstatou: život = poznanie. Biologická evolúcia a na ňu na úrovni človeka nadväzujúca kultúrna evolúcia sú obe evolúciou poznania. Ba ako evolúciu poznania možno chápať aj vývoj celého vesmíru. Kognitívna biológia napr. vychádza z axiómy, že život je epistemickým rozvinutím (epistemic unfolding) vesmíru: kdekoľvek vo vesmíre sú vhodné fyzikálne podmienky pre vznik života, tam život naozaj aj vzniká (sú to oblasti označené ako vesmírne „biele diery“) a vyvíja sa smerom k stále rozsiahlejšiemu poznaniu. Toto konštatovanie, epistemický princíp, nie je pritom metafyzickej povahy, ale opiera sa o druhú vetu termodynamiky. Vývoj poznania na Zemi je v súhlase s týmto princípom. Kto poprie, že množstvo poznatkov v bielej diere, ktorú predstavuje naša planéta a jej okolie, neustále pribúda? Pravdepodobne od vzniku prirodzeného života pribúda exponenciálnou rýchlosťou; len sme si toho neboli dosť vedomí. Dnes možno pozorovať, ako sa geometrickým radom zväčšuje počet vedeckých pracovníkov vo svete, počet vedeckých publikácií, počet údajov v databázach (napr. génových sekvencií, internetových dát). V počítačovej technike už 30 rokov platí Moorov zákon, podľa ktorého sa výkonnosť počítačov zdvojnásobuje každých 18 mesiacov. Pri dnešnom tempe rastu poznania (a to aj v podobe jeho produktov, technických artefaktov) sa počas jedného storočia uskutoční taký pokrok v poznaní, ako v minulosti za 20-tisíc rokov. Technický pokrok v 21. storočí by mal byť tisícnásobne väčší ako v minulom storočí. Málo ľudí si je tohto exponenciálneho rastu vedy a techniky vedomých. Jednou z príčin je, že naša psychika dokáže ľahko robiť len lineárne odhady. Komu z laikov by napadlo, že ak jediná bunka baktérie, s rozmerom tisíciny milimetra, by mala neobmedzenú možnosť pre exponenciálne množenie, jej potomci by za 29 hodín prikryli celý povrch zemegule? Pritom púhych 20 minút predtým, než by Zem tieto baktérie pokryli súvislou vrstvou úplne, by boli zaberali iba polovicu jej povrchu. Špecialisti, ktorý ľudský mozog považujú za počítač, dospeli k takýmto záverom: v roku 2020 budú bežné osobné počítače mať kapacitu rovnú kapacite ľudského mozgu a v roku 2050 sa jediný takýto počítač svojou kapacitou vyrovná všetkým ľudským mozgom na Zemi. Ani tí, čo počítačovú metaforu mozgu považujú za pomýlenú, nemôžu poprieť, že takto výkonné počítače budú mať extrémne vysokú inteligenciu (napr. merateľnú testami na veľkosť inteligenčného kvocientu). Budú mať aj vedomie? Keďže budú ľudskej reči rozumieť a aj samé hovoriť, nebudú mať problém nás o tom v konverzácii s nami presvedčiť. Budú mať ale vedomie „naozaj“? Otázka, ktorú si kladú filozofi a autori science fiction, bude môcť byť za pár desaťročí zodpovedaná empiricky – akými metódami, to zatiaľ nevieme. Ak sú emócie výsledkom chémie živočíšneho mozgu, nemuseli by takéto komplexné elektromechanické zariadenia mať emócie – lenže kto môže vylúčiť, že sa do nich nebudú dať vmontovať aj zodpovedajúce chemické moduly, ktoré im dajú schopnosť prežívať radosti a bolesti? Pretože dnes nejde už o fantazírovanie a utópie, otázka, čo bude s človekom, je na programe dňa. Dvaja protagonisti úvah o budúcnosti inteligencie, Hans Moravec a Ray Kurzweil, sú optimistickí. Podľa Moravca inteligentné roboty (a či skôr „inteligentní roboti“?) budú „deťmi našej mysle“ (mind children) a aspoň po nejakú dobu sa budú o nás starať tak, ako sa deti nežne starajú o svojich zostarnutých rodičov. Kurzweil sa domnieva, že sa uskutoční splynutie biologickej a nebiologickej inteligencie, hybridné bytosti budú „nesmrteľnými, superinteligentným softvérom vybavenými ľuďmi“ a táto ultravysoká inteligencia bude expandovať do celého vesmíru rýchlosťou svetla. Ťažko sa vyhnúť úžasu, keď si predstavíme, že väčšina dnes žijúcich ľudí, teda aj čitateľov tohoto textu, bude svedkami, a možno aj aktérmi týchto zmien. Pritom nás však epistemický princíp stavia pred fundamentálnu otázku: Ak oblasť vesmíru, v ktorej žijeme, je iba jednou z početných vesmírnych bielych dier, prečo sme zatiaľ nezískali najmenšie dôkazy, že i inde vo vesmíre dosiahla evolúcia inteligencie rovnaký stupeň ako na Zemi? Ak inteligentné bytosti v niektorých bielych dierach dosiahli stupeň poznania ešte vyšší, ak nás teda o niekoľko rokov či desaťročí predbehli, prečo nás oni ešte neobjavili a nekontaktovali? Kurzweilova odpoveď jednoduchá: civilizácia, aká sa vyvinula na Zemi, má časový predstih pred inými. Stali sme sa vesmírnymi vodcami. Inteligencia je mocnejšia ako kozmológia; keď dosiahne úrovne „šikovnej hmoty“ (smart matter), získa schopnosť manipulovať s hmotou a energiou podľa ľubovôle. Vesmír sa nám otvára. Lenže: je to naozaj jediná možná odpoveď? Autor je biológ (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984