Musíte niečo obetovať, aby krajina vydala svoje svedectvá

V rozhovore s Ivanom Lacikom sme ťa viackrát spomínali. Precestovali ste spolu kus sveta, spolupracovali ste na mnohých knihách. Kto z vás bol väčšmi Hanzelka a kto Zikmund?
Počet zobrazení: 989
15_fiala1-m.jpg

V rozhovore s Ivanom Lacikom sme ťa viackrát spomínali. Precestovali ste spolu kus sveta, spolupracovali ste na mnohých knihách. Kto z vás bol väčšmi Hanzelka a kto Zikmund? - Hanzelkom som bol na spoločných cestách s Ivanom Lacikom zrejme ja, kedže som počas všetkých kilometrov sedel za volantom, a aj údržba auta bola v mojich rukách. Ivan však dôkladne všetko pripravoval, sledoval trasu a vyberal zaujímavé miesta, ktoré kvôli fotografovaniu stálo za to navštíviť. Vznikali prvotné plány na cesty pri vašich viacnásobných vzájomných odprevádzaniach alebo nad mapami a knihami? - Určite narážaš na naše posedenia pri španielskom brandy, francúzskom koňaku či červenom víne. Je pravdou, že veľa zrealizovaných nápadov vzniklo aj pri odprevádzaní nočnou Bratislavou, z posedenia domov. Doladenie trasy bolo však spojené s prácou nad mapami a dokonalým naštudovaním teoretických aj vizuálnych informácií o navštívených krajinách. Takmer pri všetkých rozhovoroch sa rozpráva veselá príhoda z nakrúcania. Spomeň aspoň jednu veselú príhodu z cestovania... - Táto príhoda sa stala veselou až vo chvíli, keď sme zistili, aký ma koniec. Cestoval som s malou skupinkou českých turistov z letiska vo Frankfurte do Káthmandu. Pri nakladaní batožiny spoločnosti Biman (Bangladéš) zistili, že jeden Čech nemá platný pas. Odporučili nám, že v meste je československá ambasáda a tam sa dá predĺžiť platnosť. Bola sobota, asi 14 hodín. Moje bohaté skúsenosti mi vraveli, že než tam prídeme a nič nevybavíme, aj lietadlo odletí. Zašiel som s priateľom, ktorý výpravu viedol, na toaletu, atramentom natrel štátny znak na našej minci a odtlačil ho do pasu. Stačil iba výrazný podpis a všetko bolo v poriadku. Po necelej hodinke sme upotenému a vystresovanému majiteľovi vrátili pas s tým, že sme to stihli taxíkom. Kontrolou prešiel, a až v lietadle sme ho oboznámili s pravdou. ...a jednu smutnú. - Pri práci na knihách o európskych pútnickych miestach som mal možnosť vidieť množstvo ľudského utrpenia, ktoré prináša miestnym podnikavým ľuďom obrovské zisky. Veď Lurdy, Monserat, Fatima či Medžugorje navštevujú ročne milióny veriacich. Ale pohľad na rodičov, ktorí sa striedajú v nosení ochrnutého syna na ramenách, šúchajúc sa po kolenách okolo oltára, zanechal vo mne silný dojem. Viera v uzdravenie nepozná žiadne prekážky. Veľa ciest si absolvoval sám. Čo je prvým popudom vybrať sa niekam? - Nemám problém vycestovať aj sám, i keď je bezpečnejšie ísť aspoň vo dvojici. Svoje cesty plánujem tak, aby boli pre mňa fotograficky zaujímavé. Chcem vždy priniesť materiál, ktorý možno uplatniť. Vyhľadávam skôr miesta, ktoré sú málo navštevované a ešte tam neprenikli výrazné prvky civilizácie. Ako dlho takýto nápad dozrieva? - Neposednosť je pre mňa droga. Keď nejdem do sveta, tak minimálne Slovensko musím prebrázdiť pravidelne viackrát do roka. Ver tomu, že má čo ponúknuť aj náročným. Veľa našich ľudí ani nevie, čo doma máme, ale v Egypte už boli.

Ako sa pripravuješ? - Možno pri prvých cestách som mal aj akýsi zoznam vecí na papieri. Som zástancom spania v spacom vaku priamo v krajine, kde fotografujem, pod holým nebom. Je mi jedno, na akom kontinente a v ktorom ročnom období. Musíte niečo obetovať, aby krajina vydala svoje svedectvá. Teplo, zima, ticho, šum vetra, slnko, dážď… Ten spacák som si ešte nikdy nezabudol. Všetko ostatné sa dá poprípade kúpiť. Stalo sa ti, že si niečo životne dôležité podcenil? - Stalo. Fotografoval som v jednej galérii v Amsterdame. Veľmi silno pršalo. Boli sme spolu s Ivanom Lacikom robiť reportáž o Rembrandtovi. Zaparkoval som auto až ku galérii a nechal som v prednej skrinke svoj pas. Keď sme prišli k autu, bol môj pas preč. A tu som prišiel k prvej skúsenosti s našou ambasádou. Ak nezažiješ, neuveríš. Predpokladám, že ani fanatickí obdivovatelia Jimiho Hendrixa nevedia o jeho tajomnom výlete do Nepálu. Raz pri prezeraní fotografií si mi o tom rozprával tak pútavo, že si to s radosťou vypočujem ešte raz. - Sám som osadu Johmsom navštívil trikrát, ale až pri ceste v roku 2000 som po prvý raz objavil „Jimi Hendrix House“. Náhodou práve v tomto hoteli som si dohodol stretnutie so spolucestovateľmi Pavlom Barabášom a Lacom Gulíkom. Kedže som prišiel na miesto o jeden deň skôr, dovolil som si vyspovedať domáceho. Prečo Jimi Hendrix House? Domáci pán mal v roku 1967 desať rokov. Osobne bol pri návšteve Hendrixa, ktorý prišiel peši za poznávaním hašiša. V tom čase vysokohorské letisko neexistovalo. Nafotografoval som izbu číslo 6, v ktorej po sebe zanechal na stene aj nápis. V jedálni nad stolom, kde sedával, visí dodnes gitara, na ktorej po večeroch hrával. Aj Jagger? - O čosi lepšie to mal obyvateľ izby číslo 8, ktorý navštívil hotel v roku 1985. Bol to Mick Jagger s priateľkou. Do tejto výšky prišli na yakoch. Vlastne sa nechali priniesť. Yak je podobný nášmu býkovi, je schopný vynášať náklad až do 200 kilogramov, preto ho v ťažkých podmienkach veľmi často využívajú horolezecké expedície. Späť ale odleteli lietadlom, asi im jedna cesta na yakoch stačila. Jimi Hendrix si takýto luxus dovoliť nemohol, letisko vybudovali až v roku 1972. Domáci je veľmi hrdý na tieto návštevy, pretože Johmsom má veľa podobných hotelov. Na cesty však chodíš predovšetkým ako fotograf. Čo chceš zaznamenať? - Predovšetkým som fotograf krajiny a všetkého, čo ku krajine patrí a je jej súčasťou. Sú to ľudia, veci... Aj nálady a zvyky ľudí, ktoré nosia v srdciach. Je úžasné vidieť vysoko v Himalájach ženy a deti, ako ťažko pracujú, aby prežili. Ale úsmevy na ich tvárach sú prejavom šťastia. Takisto v Indonézii na ryžových poliach v horúčave ľudia pracujú a stačí im tak málo, aby boli šťastní a pozitívne naladení. Nevideli a nepoznajú problémy civilizovaného sveta. Som rád, keď tieto veci dokážem dostať do svojich fotografií. Tvoje prvé cesty s fotoaparátom boli po Slovensku. Minulý rok vydaná kniha Tiché kroky rokov bola vlastne cestou do minulosti a mladosti. - Teší ma, že moju viac ako tridsaťročnú prácu neustáleho chodenia po Liptove, Orave, Kysuciach a Spiši sa mi podarilo zhrnúť do tejto knihy. Snažil som sa nájsť v týchto regiónoch Slovenska výtvarné zobrazenie krajiny, vecí, znakov a ľudí, ktorí tu zanechali stopu. Nešlo mi pri fotografovaní o dokument, ale o povýšenie zachyteného na obraz. Na všetky miesta som prichádzal opätovne s odstupom času a zachytával ich zmeny. Mnohí ľudia z mojej knihy už nežijú. Veľa miest a usadlostí už tiež neexistuje. V časoch, keď tieto fotografie vznikali, som bol priveľmi mladý. Vpred ma hnalo len vedomie, že hľadám niečo, čo mi je citovo blízke. Precestoval som všetky kontinenty sveta, ale kvôli Slovensku a jeho krajine som nikdy nikde nezostal. Ľudí, ktorých som pri fotografovaní stretával, som si nesmierne vážil pre ich skromnosť a jednoduchosť. Akosi sa časom z toho národa vytratila pokora. Bez tvojich fotografií umeleckých diel by nevznikli mnohé monografie našich popredných výtvarníkov. Aj mnohé publikácie kolegov fotografov boli pripravené do tlače v tvojom štúdiu FO ART. Dá sa teraz dokázať viac ako v minulosti? - Pracoval, alebo spolupracoval som na monografiách popredných slovenských výtvarníkov. Niektoré publikácie boli vydané aj vo vydavateľstve FO ART, ktoré vzniklo v roku 1992. Máme vlastné štúdio aj ateliér, v ktorom diela vznikajú. V našom vydavateľstve vyšli monografie scénografov, maliarov, sochárov, fotografov aj insitných maliarov. Vďaka kvalitnému vybaveniu a ľuďom, ktorí ovládajú zariadenia, je možné pracovať naozaj na profesionálnej úrovni. Veľký dôraz kladieme na kvalitu, pretože v oblasti výtvarného umenia je to veľmi dôležité. Všetky materiály Mesiacu fotografie sa pripravujú vo FO ARTe a zabezpečujete aj tlač... - Na práci k výstavám Mesiaca fotografie sa podieľa FO ART už 12 rokov. Prof. Václav Macek je v tomto neuveriteľnom projekte zrejme nenahraditeľný. Je to spolupráca okruhu ľudí, ktorí musia byť zapálení celým srdcom. Máš teda dobrý prehľad o súčasnej našej i svetovej fotografii i o jej zákulisí. Aké sú trendy? Mení sa niečo s novým tisícročím? - Postupom času sa čoraz väčšmi začínajú objavovať digitálne fotografie i vo výstavných priestoroch. Myslím si, že je na škodu prísť o atmosféru vo fotokomore, kde išlo o kreslenie svetlom na svetlocitlivú vrstvu a chemické spracovanie obrazu. Dnes sa celý svet prikláňa k digitálnemu spracovaniu obrazu a tomu sa ubrániť nedá. Všade máš vystavené desiatky klasických fotoaparátov. Ktoré z nich ešte používaš? Máš už aj ty digitál? - Všetky vystavené „mecháče“, ako ich nazývam, sú funkčné. Všetky sú vyrobené pred druhou svetovou vojnou, najstarší je z roku 1910. Je radosť vidieť výsledky z týchto fotoaparátov a prirovnať ich k dnešným. Áno, fotím aj digitálom, ale zatiaľ iba ateliérové veci. V krajinárskej fotografii je pre mňa stále klasický fotoaparát na väčší formát nenahraditeľný. Vráťme sa na začiatok. Súčasťou Mesiaca fotografie je aj výstava fotografií Zikmunda a Hanzelku. Ich cesty sú dnes pre nás vzdialené takmer ako cestovanie doktora Holuba. Aký má význam cestovanie a fotografický záznam týchto ciest dnes? - Zikmund a Hanzelka boli priekopníci, ktorí cestovateľskú latku náročnosti pozdvihli veľmi vysoko. Sedel som za volantom auta na všetkých kontinentoch sveta. Už to obnáša rôzne riziká. Patrí to však k cestovaniu. Nie všetkým ľuďom je umožnené navštíviť vzdialené krajiny, vysoké pohoria, púšte, moria a oceány. Fotografie od autorov, ktorí vedia ponúknuť zaujímavé zábery, dokážu priblížiť atmosféru týchto krajín. Ľudské oko zaujme všetko, čo nevidí každý deň. Zhováral sa Fero Jablonovský Anton Fiala (1955, Bratislava) po ukončení štúdií na SOU polygrafickom (odbor reprodukčný grafik – fotograf) pokračoval od roku 1975 v štúdiu na FAMU v Prahe (odbor umeleckej fotografie). V rokoch 1973 až 2004 realizoval štyridsaťpäť samostatných výstav a zúčastnil sa na viac ako šesťdesiatich piatich výstavách doma i v zahraničí, na ktorých získal veľa významných ocenení. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach renomovaných galérií a múzeí doma i v zahraničí. Anton Fiala prostredníctvom svojho fotoaparátu systematicky mapuje už viac ako 30 rokov Liptov, Oravu, Spiš a Kysuce. Postupne za zábermi precestoval viacero krajín všetkých kontinentov sveta. Je autorom cestopisných obrazových publikácií pre domáce i zahraničné vydavateľstvá. Zo svojich ciest zorganizoval množstvo besied a premietaní diapozitívov. Ako autor alebo spoluautor sa podieľal na obrazovej časti mnohých monografií a umeleckých publikácií vydaných vo viacerých vydavateľstvách. O jeho fotografickej tvorbe bolo nakrútených niekoľko dokumentárnych filmov a odvysielaných viacero rozhlasových relácií.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984