Načo to všetko...
13. novembra uviedlo Slovenské národné divadlo na Malej scéne inscenáciu hry írskeho autora Martina McDonagha Ujo Vankúšik. Text získal v roku 2004 cenu Laurenca Oliviera ako najlepšia hra sezóny 2003/2004 Realita bez fantázie Inscenáciu režisér Ľubomír Vajdička umiestnil do nevýraznej vyšetrovacej policajnej miestnosti s dvoma dverami a fľakatými zelenými stenami. Vpravo stojí plechová skriňa a stôl, vľavo je železná posteľ, ktorá bude predstavovať susediacu väzenskú celu. Vo vyšetrovacej miestnosti prebieha výsluch spisovateľa Katuriana Katuriana Katuriana. Ten je podozrivý zo spáchania rituálnych vrážd detí podľa vlastných hororových príbehov. Vyšetrovací postup pozostáva z porovnávania Katurianových príbehov so skutočnými vraždami. Predčítavanie príbehov vyvolá lavínový efekt a vyšetrovatelia sa tiež začínajú zverovať so svojimi príbehmi a životnou filozofiou. Príbehy sa prelínajú s alegorickými ukážkami týrania detí, ktoré prebiehajú nasvietené zozadu za sieťovanou priehľadnou stenou vyšetrovačky. Katurian sa počas prestávky vo výsluchu môže stretnúť so svojím psychicky narušeným bratom a dozvie sa podrobnosti, ktoré sú zatiaľ skryté vyšetrovateľom. Kompozícia hry sa zakladá na rozprávaní rôznych príbehov. Niektoré sú vymyslené, niektoré sú skutočné, iné zasa obrazne vyjadrujú postoj či presvedčenie a o niektorých nevieme, aký je ich vzťah k realite. Réžia túto stránku textu potlačila tým, že sa nesnažila na scénu preniesť kolísanie medzi realitou a príbehovou fikciou. Všetky udalosti na javisku prebiehajú akoby boli reálne prítomné, alebo sú prípadne zhmotnenou spomienkou na skutočne prežité. Tým, že zobrazované udalosti a ľudí podáva inscenácia ako skutočných, vytratila sa možnosť metaforicky interpretovať miesto deja, ktorú ponúkal text. Vyšetrovanie sa má konať v totalitnom policajnom štáte, kde predstavitelia vládnej moci môžu robiť všetko, čo považujú za nevyhnutné: týrať zadržaných, vykonať popravu bez súdu, bezdôvodne zatajiť vyšetrovací spis na päťdesiat rokov. Text hry vlastne ponúka kritiku demokratického zriadenia, kde k takýmto skutočnostiam občas dochádza, ale zostávajú skryté pred očami verejnosti. Vulgarizmy bez významu Jednou z nevýhod slovenskej verzie hry Martina McDonagha je jej nedramatickosť, najmä pokiaľ ide o repliky vyšetrovateľov Tupolského a Ariela. Marián Labuda a Emil Horváth sa spoľahli na svoje osvedčené floskule v hereckej tvorbe, ktoré im umožnili uchopiť náročný a takmer nepochopiteľný text. Náročnosť textu spočíva najmä v tematickej vzdialenosti od myslenia, v ktorom sa pohybuje slovenský divák. Totalitný štát je ešte stále veľmi živou spomienkou na to, aby sa mohol stať metaforou a prirovnanie demokracie k totalite je smiešnou každodenne opakovanou frázou. Téma domáceho násilia, týrania a zneužívania detí je, napriek snahe mnohých novinárov a odborníkov, stále neprijímaná a verejnosť odmieta o nej otvorene hovoriť. Hrdinské anticipovanie témy spoločenskej diskusie sa môže stretnúť s porozumením až z pohľadu histórie, lebo divadlo je vo svojej podstate prchavým okamihom prítomnosti. Oprávnenosť takéhoto postupu môžu dokázať iba diváci svojím záujmom o predstavenia inscenácie. Problém rozprávania ako špecifického postupu v divadelnej tvorbe je málo diskutovaný aj medzi odborníkmi a bežný divák o jeho existencii nemá takmer žiadnu predstavu. Prítomnosť takýchto tém v pôvodnom texte teda nevyžaduje iba „obyčajný“ preklad z angličtiny, ale volá po kultúrnej adaptácii a prispôsobeniu našim podmienkam. V Anglicku práve v čase premiéry inscenácie tejto hry prebiehal široko medializovaný súdny proces s vrahom dvoch školáčok. Rôzne vyšetrovacie spisy, ako všetci vieme, sú utajené na päťdesiat i viac rokov, aby ich obsah nemohol uškodiť politikom pri moci. Navyše si tento text, ako všetky súčasné anglické dramatické texty, vyžaduje veľmi prezieravý a rázny dramaturgický zásah v oblasti používania vulgarizmov. Nejde pri tom vôbec o striktné odmietanie, ale skôr o citlivé umelecké využitie. Angličtina, ako ktorýkoľvek iný cudzí jazyk, má určitý spôsob radenia myšlienok a informácií vo vete a výpovedi. Anglické vety a jazykový prehovor majú svoju špecifickú a istými pravidlami riadenú štruktúru. Aktuálne vetné členenie slovenčiny a jej rytmus sú priepastne odlišné od anglického, preto sa umiestnenie nadávok a vulgarizmov v anglickej vete nevyhnutne musí líšiť od ich miesta vo vetách slovenských. Musíme si uvedomiť, že tu hovoríme o dramatickom dialógu a nie o hovorovom jazyku. Dramatické vety musia byť obsahovo omnoho nasýtenejšie ako v bežnom živote. Ak okopírujeme postavenie nadávok z angličtiny, zistíme, že plnia iba funkciu bezvýznamného slovného balastu, vaty, ktorá narúša rytmus viet a nenesie žiaden význam. Navyše upútava na seba pozornosť štylistickým príznakom tabu, spoločenskej nevhodnosti. Slovný balast, ktorý nie je systematicky využívaným umeleckým prostriedkom, nemá v dramatických textoch miesto už aj preto, lebo sa prakticky nedá zahrať. Nemôžeme sa vôbec čudovať takým skúseným hercom ako sú Marián Labuda a Emil Horváth, že ich herectvo je nevyvážené a postavy nejednoznačné, veď ich základ – dramatický text – nenesie žiaden interpretovateľný význam. Dva príklady, na ich vulgárnosť a krutosť vopred upozorňujem slabšie povahy. Vyšetrovateľ Tupolski približne takto reaguje na zistenie, že Katurian zabil svojich rodičov, pretože sedem rokov týrali jeho staršieho brata: „Ja by som tiež, kurva, zabil svojich rodičov.“ Nadávka je spomínaným balastom, ktorý narúša rytmus vety a neumožňuje uchopiť repliku ako súčasť dramatického dialógu. Z vety nie je jasné na čo nadávka odkazuje a prečo by mal vyšetrovateľ zabiť svojich rodičov. Malá zmena dodá vete ráznosť i zmysel: „Ja by som tiež zabil tie dve kurvy.“ Nadávka v zmenenej replike svojou príznakovou silou vyjadruje postoj Tupolského k spáchanej vražde a zároveň k rodičom, ktorí týrajú svoje dieťa – také niečo sa dá bez väčších problémov presvedčivo zahrať. V tomto prípade je nám jasné, že rovnakú funkciu by splnilo aj: „Ja by som tiež zabil tie dve svine.“ A vyhli by sme sa nefunkčnému použitiu tabuizovaného slova. Druhý príklad sa väčšmi dotýka presnosti vo význame slov. Pokiaľ herec nevie, prečo má v danej situácii niečo povedať, nemôžeme od neho očakávať, že budeme s jeho výkonom spokojní. Vyšetrovatelia používajú slovné spojenie „dodrbané deti“. Nie je jasné, či tým dávajú najavo svoj odsudzujúci postoj k deťom samým, alebo k náročnosti vyšetrovania vrážd detí, alebo či narážajú na spôsob, akým boli deti usmrtené. Všetky tieto významy sú možné, ale každý z nich si vyžaduje iný prístup a herecké stvárnenie. Ak ide o odmietnutie detí samotných mohlo sa v texte radšej objaviť slovo „sopliak“ či „pankhart“ spôsob vraždy zasa mohlo vyjadrovať „znásilnené“, „zneužité“ atď. Predstavitelia súrodeneckej dvojice Ján Koleník (spisovateľ Katurian) a Tomáš Maštalír (jeho brat Michal) takéto problémy s textom nemali. Tomáš Maštalír sa sústredil na pomätenosť postavy vraha, ktorý nie je schopný posúdiť spoločenský dopad svojho konania, nerozlišuje fikciu príbehu od reality a predstavu túži zažiť v krutej prítomnosti. Akrobatickými kreáciami herec zvýrazňuje Michalovu nebezpečnú zahĺbenosť do vlastného vnútra a tragickú izolovanosť od okolitého sveta. Ján Koleník mal náročnejšiu úlohu v tom, že jeho postava spĺňala jednak funkciu epického rozprávača, ktorý komentoval a vytváral rôzne verzie deja, a zároveň bol spisovateľom Katurjanom zapojeným do interakcie s ostatnými postavami. V oboch prípadoch jeho postave už v texte chýba napätie a cieľ, ktoré by mohli byť príčinou vývoja či zmeny, až je nakoniec prekvapujúce, že Katurian predsa zomrie. Napriek týmto obmedzeniam Ján Koleník zvládol svoju rolu a dal jej chladný nadhľad nad realitou a srdečné oduševnenie nad vymysleným svetom príbehov. Škoda len, že toto jeho úsilie nenašlo protipól v režisérskom vedení inscenácie. Práca bez námahy Inscenácia najlepšej anglickej hry za minulú sezónu v Slovenskom národnom divadle už vo svojich základoch nesie neodpustiteľné nedostatky, ktoré by sa dali odstrániť niekoľkonásobným prečítaním textu hry a menšími či väčšími dramaturgickými úpravami. Všetkým pochybovačom odporúčam navštíviť predstavenia niektorého z autorských textov dramaturga inscenácie Petra Pavlaca, budú si môcť vychutnať dobrý text. Produktívnym režijným postupom sa veľmi často ukazuje byť využívanie zabehaných rutinných postupov. V prípade tejto inscenácie takýto prístup nestačil na to, aby odklial nezjavný význam textu a pretlmočil ho slovenskému divákovi. Pravdepodobne nikomu nebude ľúto, ak sa táto inscenácia nedožije budúcej divadelnej sezóny, pretože inscenácia v takomto prevedení nemá čo povedať. Autor je divadelný kritik
