Križovatka Slovensko - Veľká Británia
Križovatka je miesto, kde sa cesty, ktoré sa dovtedy vinuli samostatne, na chvíľu pretnú, aby sa následne opäť rozdelili a pokračovali v pôvodnom smere. Projekt "Crossroads for Ideas" (Križovatky nápadov) sa pokúsil o podobné prepojenie. Navyše množné číslo v názve napovedá, že nápady sa prepoja nie raz, ale hneď na viacerých miestach. Veľká Británia sa rozhodla „skrížiť“ svoju kultúru s ôsmimi stredoeurópskymi krajinami, ktoré sa v máji 2004 stali súčasťou Európskej únie. Aby však jednotlivé križovatky neboli jednotvárne, s každou z krajín sa Veľká Británia rozhodla nadviazať kontakt v inej oblasti. Predmetom spolupráce sa tak stali environmentálne technológie, podnikanie a financie, bio-inžinierstvo, architektúra, dizajn, móda, fotografia, hudba a televízia. Témou slovensko-britskej križovatky sa stala fotografia. Do projektu realizovaného aj za pomoci Domu fotografie v Poprade sa zapojili tri mestá z oboch krajín: Bratislava, Poprad, Košice – Sunderland, Glamorgan, Edinburgh. Mladí fotografi mali takmer dva týždne na to, aby sa zžili s cudzím prostredím, novým priestorom a napokon o ňom prostredníctvom fotografií vypovedali. Slovensko zastupovali štyria mladí ľudia: Martin Varholík a Silvia Saparová pôsobili ako tím v Sunderlande, Robo Kočan bol hosťom univerzity v Glamorgane, Tomáš Agat Blonski fotografoval Edinburgh. Z Británie na Slovensko boli následne vyslaní Nigel Davison, Catriona Grantová a Lisa Davisová. Šesť odlišných miest, šesť osobitých výpovedí. A ľudia, ktorých spája jedno – fotoaparát. *** Martin Varholík a Silvia Saparová vytvorili projekt, ktorý sa volá Urban Guys (za pomoc pri jeho realizácii autori ďakujú okrem iných reklamnej agentúre Wiktor Leo Burnett a vydavateľstvu Jaga Group). Vypovedá o živote mestských chlapcov v Sunderlande. Autori sa pokúsili reflektovať ich spôsob života, konfrontovať ich životný štýl s naším. Fotografický dokument inštalujú autori vo forme diptychov. Tie sa stávajú dialógom dvoch pohľadov na život sunderlandských chlapcov, dvoch prostredí, súkromného a verejného priestoru, dominantného mužského princípu a chýbajúceho ženského prvku. Martina a Silviu prekvapilo, že žena tu v intímnom živote akoby absentovala. Partnerský vzťah sa tak mení na vzťah dvoch indivíduí, z ktorých sa každé vyvíja vlastnou cestou. „Mestskí chlapci predstavujú spoločnosť s novou formou rodiny založenej na koexistencii dvoch individuálnych bytostí.“ Jedna časť diptychu zaznamenáva mestských chlapcov v ich typickom prostredí, v uliciach Sunderlandu, druhá odhaľuje ich domáce prostredie, kde sa snaží symbolicky zvýrazniť predovšetkým chýbajúci ženský aspekt a to v podobe torza ženského tela začleneného do kompozície. Torzo tu však nikdy nie je tým, čo by malo dominovať, je takmer neviditeľné, často splývajúce s prostredím, no jeho následná identifikácia úplne mení významovú štruktúru záberu. Stáva sa znakom, ktorý svojou prítomnosťou umiestňuje pôvodné znaky do nových kontextov, do nových konotácií, rozkladá prvotný význam obrazu, aby ho naplnil novým. Zatiaľ čo prvá fotografia diptychu zaujme silou autentickej výpovede, druhá nás posúva väčšmi do metaforickej roviny. Robo Kočan stavil na silu čiernobielej fotografie. Na mušku si zobral okolitú krajinu Glamorganu, jeho fotografie však neostali v rovine čisto dokumentárneho záznamu. Príroda sa pre neho stala živou bytosťou, rovnocennou človeku. Za kusmi dreva, prepletenými konármi, vetrom ohýbaným papradím odkrýva rozprávkové bytosti, tajomných mužíčkov, smutno-smiešne charaktery. „Nič som neinscenoval. Všetky magické bytosti som skutočne objavil v prírodných zátišiach hľadáčikom fotoaparátu. Sú to bytosti, ktoré nachádzam vo všetkom prapôvodnom. V prírode, ktorá nie je narušená človekom,“ povedal autor o bizarných obrazoch Bytosti starého Glamorganu. Zdanlivo chladné tak napĺňa významom, z každodenného vytvára neobyčajné, aby to napokon bola príroda sama a nie človek, nie fotograf, kto rozpráva príbeh. Na jeho zaznamenanie nepotrebuje farebné filtre, postačí mu prirodzená hra svetla a tieňa, miesto násilnej štylizácie len správne vystihnutý okamih. Kočanove fotografie sú osobitým dôkazom toho, že fotografovanie nie je len o zručnom narábaní s aparátom, ale predovšetkým o netradičnom vnímaní sveta, sústredení na detaily, pretváraní reálneho na symbolické. Tomáš Agat Blonski je fotografom, ktorého zaujíma predovšetkým vzťah človeka a prírody, ich vzájomné ovplyvňovanie sa. Počas minuloročného Mesiaca fotografie sa predstavil sugestívnymi portrétmi sliepok a kohútov. Zvieratá nechýbajú ani na jeho fotografiách Edinburghu. Rovnako ani prelínanie sa ľudských a zvieracích osudov, ciest. „Samotnú realitu nechcem meniť, zaujímajú ma pozostatky prírody vo svete človeka a stopy človeka v prírode,“ hovorí autor, jeden z finalistov tohtoročnej ceny Oskara Čepana. Drobné situácie a portréty rozkladá svojimi fotografiami na časti, divák má napokon sám možnosť poskladať si jednoliaty obraz. Blonského fotografie tak nie sú statickým zachytením udalosti, svojím usporiadaním sa akoby snažia docieliť ilúziu pohybu. Jednotlivé zábery pripomínajú filmové obrazy, nasledujúce za sebou a navzájom sa dopĺňajúce. Aj vďaka tomu pôsobí výstava veľmi živo a dynamicky, čo ešte podčiarkujú bohaté farebné kontrasty. *** Práce slovenských fotografov ako celok oscilujú medzi mestským a prírodným prostredím. Môžeme sa tak zoznámiť s rôznorodými lokalitami Veľkej Británie, odhaliť jej viaceré polohy a prostredia. Anglickí fotografi sa naopak sústredili prevažne na urbanistické prostredie. Len škoda, že spôsob, akým sa ho rozhodli prezentovať, ostal – podobne ako objekty pred fotoaparátom – zväčša šedivý a nevýrazný. Možno ich naše mestá neboli schopné vyprovokovať k originálnejším prístupom, v každom prípade, ako už bolo spomínané, fotograf by mal byť schopný aj z malichernosti vytvoriť vizuálne pútavý záber. Alebo zaujať silou vypovedaného príbehu. Nigel Davidson sa rozhodol porovnávať minulosť Bratislavy s jej súčasnou podobou. Zohnal si staré fotky nášho hlavného mesta, aby následne hľadal, akú podobu majú odfotografované miesta dnes. Catriona Grantová prostredníctvom zátiší z rôznych verejných aj súkromných miest vypovedá o ich neprítomných majiteľoch či obyvateľoch. Kompozície sa tak stávajú „stopami“ práve nezúčastneného človeka, chcú sa vysloviť o ňom bez neho. Úmysel nie je zlý, len v ňom chýba kúsok vynaliezavosti, štipka originality. Najzaujímavejšiu formu prezentácie slovenskej povahy si napokon zvolila Lisa Davisová. Cez rozsvietené okná popradských panelákov láka diváka vstúpiť (aspoň v rovine imaginácie) do života ich obyvateľov, za oknami hľadať príbehy. „Vybrala som si popradské sídlisko Juh, ktoré prezývajú Leopoldov. Cez deň je to nepríťažlivá betónová džungľa, odpudzujúca zrak. V noci však nudná architektúra ožíva. Za každým rozsvieteným oknom možno vytušiť stopy človeka a pestré ľudské príbehy,“ vysvetľuje Davisová. Projekt „Križovatky nápadov“ naznačil odlišnosti slovenskej a britskej kultúry, dal mladým ľuďom možnosť vysporiadať sa s cudzím prostredím cez hľadáčik fotoaparátu, odhalil ich videnie sveta, vzťah k ľuďom, k prírode, mestu. Divákovi dovoľuje tieto pohľady a postoje konfrontovať s jeho vlastnými, umožňuje mu zamyslieť sa nad spôsobom uchopovania a zaznamenávania života jednotlivými fotografmi. „Križovatky nápadov“ sú naozaj o križovaní, pretínaní, dobrom a originálnom nápade. A sú aj o spolupráci, ľudskom a kultúrnom dialógu, v ktorom človek neodhaľuje len novú kultúru, ale aj seba samého. Výsledok projektu „Crossroads for Ideas“ si pod názvom 3 + 3 môžete pozrieť v Galérii Evanjelického lýcea (Palisády 51) ešte do 30. novembra 2004 v utorok až nedeľu v čase od 14. do 18. hodiny.
