Vyhnanstvo, v ktorom sa dalo normálne žiť

Nebudem čakať na záver a ohlasujem hneď tu, že je v českom preklade k dispozícii ďalšia výborná kniha. Ak ste laik a zaujíma vás ruský stredovek či novovek, môžete si ju vziať do rúk a kochať sa v záplave zaujímavých informácií. Ak máte profesijne k histórii bližšie, bude vám imponovať spôsob, akým sú možno už známe informácie zasadené do širokých rámcov súvislostí. A ak ste „len“ zvedavý človek so skúsenosťou zo života pod vplyvom sovietskeho komunizmu, dostanete zopár odpovedí a nápadov na ďalšie otázky. Richard Pipes, profesor na Harvardovej univerzite, sa ani v tejto knihe nevzdialil svojej životnej téme z ruských dejín, ruskej revolúcii. No na rozdiel od tunajšej školskej tradície, posadnutej „periodizáciou dejín“ a následným odborníčením na vymedzených niekoľkoročných dejinných úsekoch, on sa po kľúče od svojich otázok vydal naprieč stáročiami. Aj otázky kladie inak. Bežná ruská, ale aj slovenská otázka o pôvode komunizmu v krajine (z mnohých pripomeniem Solženicyna a Mikloška) je formulovaná ako hľadanie vonkajšieho vinníka, ktorý tento vírus zavliekol do nevinnej, nič netušiacej a neskazenej spoločnosti. V zásade sa teda jedinec pýta: „Odkiaľ sem tá myšlienka prišla?“ Odpovede sa potom sústreďujú na dokazovanie cudzosti vplyvu. Zdôrazňuje sa nemecký či židovský pôvod Marxa, vplyv socialistických myšlienok zo skazeného Západu, miesto sídla ústredného výboru v menej zbožných Čechách a podobne. Otázka je jasná, odpoveď príjemne zbavuje pocitu viny. S komunistickou mocou kolaborujúci jedinec môže byť spokojný, lebo „to oni“, to nie on. Pipesove otázky toto sebauspokojenie rozvracajú, pretože namiesto v západných ideách hľadá korene úspechu komunizmu v Rusku v tamojších tradičných inštitúciách. Namiesto „odkiaľ to prišlo?“ sa pýta „prečo sa to práve tu tak úspešne uchytilo?“ Jeho otázky, ktoré kladie ruským dejinám, znejú približne takto: prečo voči vírusu komunizmu v 19. aj 20. storočí prejavili väčšiu odolnosť spoločnosti, ktoré boli a sú podľa konzervatívnych rusofilov „západné, skazené, liberálne a bezbožné“, a prečo tak totálne podľahlo Rusko? Prečo sa práve v ňom ten vírus tak dobre uchytil, prospieval a dokonca zosilnel natoľko, že spätne rozosieval nákazu do celého sveta? A prečo tam jeho mutácie veselo prežívajú? Už od raného štádia vývoja ruskej spoločnosti Pipes sleduje črty, ktorými sa odlišovala od sveta západoeurópskych monarchií. V úvode k doplnenému vydaniu z roku 1992 polemizuje s autormi námietok k predchádzajúcemu vydaniu, ktorí ho na základe komparácie niektorých ruských právnych dokumentov s európskymi vinili z podcenenia analógií so západoeurópskymi typmi absolutizmu. Odkazuje ich na priepastný rozdiel medzi ruskými proklamáciami a praxou a varuje pred opakovaním tejto chyby: „Keby v budúcnosti nejaký historik aplikoval takúto formalistickú metodológiu na Stalinov režim, mohol by pokojne dôjsť k záveru, že sa tento režim nejako výrazne nelíšil od režimov vtedajšieho Západu, pretože aj on mal ústavu, parlament a záruky ľudských práv.“ Fenomén ruskej revolúcie a jej následky približuje Pipes vo viacerých zo svojich diel (Ruská revolúcia, Rusko za boľševického režimu, Stručné dejiny revolúcie, Vznik Sovietskeho zväzu, Komunizmus). V tejto knihe analyzuje ruské prostredie cárskeho režimu, do ktorého revolučné myšlienky prišli. Nejde tu vlastne o politické dejiny, ale o skúmanie myšlienkových schém, spoločenských štruktúr, kultúrnych vzorcov správania. Za hlavnú príčinu presadenia komunistickej totality považuje vzťah vládnucej moci a súkromného vlastníctva. V západnom type politického prostredia, ktoré sa dlhodobo vyvíjalo už od čias starého Ríma, nemá nad súkromným vlastníctvom jednotlivca jeho vláda zvyčajne žiadnu právomoc. V Rusku sa podľa autora odluka „moci nad ľuďmi“ od „moci nad predmetmi“ uskutočnila oveľa neskôr a nedokonalejšie ako na západe. Dlhodobo sa tam udržalo vnímanie panovníka nie ako správcu, ale ako vlastníka ríše. Text je delený na 3 hlavné kapitoly Štát, Spoločnosť a Inteligencia verzus štát. Doplnený je o chronologický prehľad ruských dejín, menný register a menšiu úvodnú kapitolu zameranú na geografické a hospodárske podmienky krajiny. V nej upozorňuje na špecifiká miestneho podnebia (krátkosť obdobia, počas ktorého je možné obrábať pôdu, v tajge 4 mesiace, okolo Moskvy 5,5 a v stepi 6 mesiacov na rozdiel od európskych 8–9) a z neho plynúce nevýhody vo vývoji poľnohospodárstva („Dá sa povedať, že civilizácia sa začína až tam, kde sa každé zrnko osiva znásobí minimálne päťkrát.“), ktoré dokladá dobovými pozorovaniami západných hospodárskych odborníkov z návštev v Rusku. Predstavuje hlavné doplnkové typy obživy aj hlavné prúdy kontinentálnej kolonizačnej migrácie za lepším životom. Kapitola o štáte sa podobne venuje vývoju štátnych štruktúr. Zo zaujímavých postrehov možno upozorniť na problematiku oneskoreného prijatia zásady primogenitúry (nedelenia majetku v prospech dedenia najstarším synom) a vplyv vazalského pomeru ruských kniežat k mongolským vládcom. Nájdeme i mnohé iné skutočnosti, ktoré nám, bývalým obyvateľom sovietskeho satelitu, až nezdravo pripomenú nedávnu minulosť. Figúrka kniežaťa, správcu udeleného teritória, ako vyberača daní a potlačovateľa lokálnych vzbúr, ktorého môže vyšší vládca v prípade nespokojnosti kedykoľvek z postu odstrániť, potrestať, zabiť, a ktorý musí chodiť na zavolanie za najvyšším vládcom zodpovedať sa zo svojej činnosti. Svedectvo jezuitského vyslanca z konca 16. storočia, ktorého moskovskí obyvatelia presviedčali o všemocnosti a vševedúcnosti svojho pána, Ivana Hrozného: „Za všetko, čo máme, či už na koni dobre jazdíme, či sa dobrému zdraviu tešíme, vďačíme láskavosti nášho Veľkého Pána.“ Fakt, že keď bola oficiálne roku 1572 zrušená opričnina, tak sa zároveň so zrušením zakázalo pod trestom smrti i vyslovenie samotného už „neaktuálneho“ slova. Zákonník z roku 1649, ktorý ako jedinú povolenú sťažnosť na pána umožňoval udanie z protištátnej činnosti, pričom zasa neudanie znamenalo smrť všetkých členov rodiny vrátane maloletých detí. Citát Petra Veľkého „Európu potrebujeme len na zopár desaťročí, a potom sa jej môžeme otočiť chrbtom“ a fakt, že počet Petrových vojakov prekračoval temer trojnásobne pomer počtu vojaci/civilisti, ktorý Európa považovala pre seba za únosný. Prostredie, v ktorom sa za ideálny štart do života považoval nie výnosný podnik, ale zaradenie na tabuľku štátnej služby. Kde sa všetky správy z domova i zo sveta pokladali automaticky za štátne tajomstvo. To všetko nám znie akosi známo. Ale vedeli ste, že páliť alkohol z obilia sa naučili Rusi od Tatárov až v 16. storočí? Dovtedy pili len medovinu a ovocné vína. Druhá kapitola sa zaoberá stratifikáciou spoločnosti, vrstvami, ktoré boli početné (Roľníci), významné (Dvorjanstvo a Cirkev v službách štátu) a temer neexistujúce (Chýbajúca buržoázia). K predošlým informáciám o spôsobe a obmedzeniach poľnohospodárskej práce v Rusku sa pridáva logický dôsledok mimoriadneho rizika pri skúšaní novôt a panického strachu roľníkov pred narúšaním zabehaných spôsobov hospodárenia. Náš stereotypný pohľad na mizernú pozíciu nevoľníka ale narúšajú svedectvá dobových cestovateľov, ktorí ich porovnávali s vtedajšími najnižšími sociálnymi vrstvami v anglosaskom svete – anglickými fabrickými robotníkmi, írskymi roľníkmi, americkými otrokmi. Ruský mužik z tohto porovnania vychádza hmotne lepšie. V niektorých momentoch je nám bližší, ako si pripúšťame. Z dobových ruských svedectiev o povahe mužika Pipes cituje medziiným výstižný postreh V. Belinského z roku 1837: „Naši ľudia chápu slobodu ako volju a volja znamená páchať darebáctva. Oslobodený ruský národ sa nebude ponáhľať do parlamentu, ale do krčmy, aby tam pil alkohol, rozbíjal poháre a vešal dvorjanov, ktorí mu holia bradu... .“ Téza vysvetľujúca „vrodenú dobrotu a srdečnosť“ mužika je tiež povšimnutiahodná: autor preberá vysvetlenie o nedostatku schopnosti abstraktného myslenia, ktoré dokáže vnímať len konkrétne a osobné, pojmy naplnené vecami a ľuďmi, ktoré ruský roľník poznal. Preto nemal predsudky voči iným národom ako celkom, preto ho bolo temer nemožné získať pre „triedny boj“ Pri rebélii jeho násilie bolo smerované na konkrétny cieľ (zabiť pána, získať pole), a „nesmerovalo proti ‘systému’ ako celku, pretože roľník nemal o jeho existencii ani potuchy.“ Medzi negatívne dôsledky nedostatku abstrakcie patrila neschopnosť pochopiť pojmy ako „zákon“ (okrem zvyku), rozdiel medzi „vlastníctvom“ a „užívaním“ veci (napr. že neprítomný vlastník poľa je stále jeho vlastníkom), solidarita voči väčším spoločenským celkom, odpor voči formám a procedúram. Kvôli tomu bol vhodným obyvateľom jedine pre anarchický alebo autoritatívny režim. Neschopnosťou abstrakcie možno vysvetľovať zvláštny vzťah Rusov k náboženstvu, kde nad vnútornou zbožnosťou prevažovalo úzkostlivé dodržiavanie rituálov (časté križovanie, pôsty). A práve nedostatkom pravej zbožnosti, ako u „más“ tak i u kléru, Pipes vysvetľuje aj relatívnu ľahkosť, s ktorou sa komunistickému režimu podarilo nahradiť kresťanstvo v Rusku svojim vlastným kultom. V komunitách pravoslávnych nonkonformistov (siekt), aj katolíkov či moslimov sa to darilo rozhodne horšie. V prípade kléru sa k tomu pridávala i nízka vzdelanosť a všeobecne odpor k intelektuálnym aktivitám (pozri citát stredovekej ruskej poučky „všetko zlo pochádza z názorov“), ktorý cirkev viedol k odháňaniu najlepších ruských náboženských mysliteľov (Tolstoj, Solovjov atď.). Autor pripomína aj ďalšie komunizmom zdedené pravidlá vzájomného vzťahu štát – cirkev. Napríklad podľa Cirkevného poriadku Petra Veľkého boli kňazi, ktorým sa pri spovedi niekto priznal k myšlienkam o čine proti štátu alebo panovníkovi, povinní okamžite dotyčného udať cárskemu úradu. V podkapitole o dvorjanstve sa okrem iného potvrdzuje, že stereotyp rozhadzovačného bohatého Rusa v zahraničí je pár storočí starý. Aj podkapitolka o buržoázii skrýva staronové prekvapenia. Napríklad pravidlo, že ak sa súkromné podnikanie s nejakou komoditou osvedčilo, štát na ňu spravidla uvalil kráľovský monopol a obchodníka odstavil, resp. „povýšil“ na svojho zástupcu a bolo po súkromnom zisku. Zvláštna kapitola, venovaná inteligencii, sleduje vývoj v oblasti slobody šírenia názoru a hlavné názorové trendy ruskej inteligencie. Pipes tu upozorňuje na slavjanofilskú idealizáciu Ruska ako krajiny, ktorá oddeľuje pojmy „zem“ a „štát“ (koruna), pričom zem (ľud) zverila svoju správu štátu a nemá tendenciu do nej zasahovať. Likvidáciou byrokracie (ako západného importu), odmietnutím myšlienky parlamentu, písanej ústavy atď. sa vraj Rusko do tohto stavu navráti, zničí sa „neprirodzená“ bariéra medzi korunou a ľudom. Opísaný je nesúlad medzi očakávaním a realitou skúseností radikálnych ľavičiarov s idealizovaným ľudom (kontra túžba vlastniť), aj základ ideálu angažovaného umenia. Posledná časť knihy, nazvaná Smerom k policajnému štátu, analyzuje paralely vývoja úradníckeho aparátu a zákonnosti, korene a spôsoby korupcie, vnímanie zákona ako napísaného výlučne „pre podriadených“. Datuje umožnenie preventívnych policajných zásahov voči osobám, ktoré sa previnili už tým, že prejavili „záujem o politiku“. Upozorňuje na zvláštnu právomoc ruskej politickej polície, ktorá neodovzdávala podozrivých súdu, ale mohla ich sama poslať do vyhnanstva. Rozhodoval subjektívny dojem policajta. Polícia tiež mohla uvaliť na človeka dozor a zhabať mu doklady. Takýto človek sa nesmel sťahovať, cestovať, nesmel zastávať verejné funkcie a vybrané zamestnania, mohol mať obmedzené prijímanie pošty, jeho byt mohol byť hocikedy prehľadávaný. Ponúka sa tu aj komparácia trestov za urážku cára a za iné zločiny. Napriek všetkému však na rozdiel od Ruska komunistického cárske Rusko zďaleka nebolo totalitným režimom. Naopak, počas svojej predrevolučnej politickej kariéry tam budúci tvorcovia totalitného štátu ako Lenin a ďalší získali cenné skúsenosti o možnostiach využívania dier v systéme kontroly a ovládania spoločnosti. Pred rokom 1917 im táto voľnosť umožňovala istú osobnú nezávislosť na štáte, napríklad nezávislý príjem zo súkromného podnikania alebo možnosť vycestovať do zahraničia. Vôbec, za cára sa diali v Rusku veci, ktoré v tom sovietskom boli nevídané. Pripomeniem hoci umožnenie bezproblémovej maturity Leninovi, ktorého brat bol popravený za prípravu atentátu na cára. Vyhnanstvo, v ktorom sa dalo normálne žiť. Väznice, z ktorých sa dalo v zdraví vrátiť. Paradoxne sa zdá, akoby práve osobné skúsenosti so slobodami v starom režime umožnili boľševikom, aby ich možnosti pri budovaní svojho režimu nezabúdali systematicky a totálne hneď od počiatku likvidovať. Autorka je historička (Richard Pipes: Rusko za starého režimu. Argo 2004, 404 s.)