Rekviem za Lisabonskou stratégiou

Barrosova Komisia by sa mala zamerať na vytvorenie európskej ekonomickej vlády, a nie na vytváranie nových paktov a stratégií.
Počet zobrazení: 964

Barrosova Komisia by sa mala zamerať na vytvorenie európskej ekonomickej vlády, a nie na vytváranie nových paktov a stratégií. Správa o Lisabonskej agende, predstavená bývalým holandským premiérom Wimom Kokom 5. novembra, uzatvára, že cieľ vytvoriť z Európy „najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu poznatkovo orientovanú ekonomickú oblasť sveta“ nebude do roku 2010 splnený. Financial Times, prakticky denník európskej elity, označil predbežné výsledky desaťročného programu za „úplné zlyhanie“. Obzri sa v hneve Odchádzajúci predseda Komisie Romano Prodi využil Kokovu správu ako základ na „búrlivé“ uzavretie svojich kontaktov s troma najdôležitejšími členskými krajinami Únie: spolu s Francúzskom a Nemeckom (zvyčajnými podozrivými zo zločinov týkajúcich sa ekonomickej liberalizácie) kritizoval Prodi aj Veľkú Britániu s tvrdením, že Tony Blair nebol takou vedúcou silou tlačiacou Schrödera a Chiraca, akou mal podľa mnohých nádejí byť. Prodiho veľkou smolou je a bolo, že mal vždy dosť odvahy, keď hovoril otvorene pred médiami, no nikdy ju nenašiel, keď hovoril so silnými vládami počas politických diskusií. Snahy svojho komisára pre menové záležitosti Pedra Solbesa o získanie podpory Paktu stability a rastu napríklad dramaticky podkopal, keď v októbri 2002 pre Le Monde vyhlásil, že Pakt je „hlúpy ako všetky rigidné a nepružné rozhodnutia“. A teraz to ešte potvrdzuje zapečatením rakvy Lisabonskej agendy. Neželaný darček pre Barrosa, ktorý nastupuje na svoj post... Otvorená metóda a neflexibilné pravidlá Ak považujeme Pakt stability a rastu za dôkaz, že neflexibilné pravidlá sú odsúdené na neúspech, a priemerné výsledky Lisabonskej agendy za dôkaz nedostatočnosti „otvorenej metódy spolupráce“, jedna vec je absolútne jasná: európske hospodárstvo nemôže byť úspešne riadené striktnými pravidlami a reguláciami, ktoré menia politikov na paragrafy chrliacich robotov, rovnako ani nezáväznými dohodami bez sankcií a ústredných kompetencií. Prodi však svojmu nasledovníkovi nechá jedno pozitívne dedičstvo. V už spomínanom interview pre Le Monde hovoril o následkoch zlyhania Paktu stability a rastu a Lisabonskej stratégie slovami: „Pakt stability je absolútne minimum. Potrebujeme inteligentnejší nástroj, ktorý ponúka väčšiu flexibilitu, ale predovšetkým silnejšiu autoritu.“ Federálna vízia Tento hypotetický inteligentný flexibilný nástroj má svoje meno: európske hospodárske riadenie. EÚ potrebuje vládu, ktorý v sebe zahŕňa všetky aspekty hospodárskej politiky od daňovej až po priemyselnú, a to tak na makro-, ako aj mikroúrovni. Vládu, ktorej hospodárska politika bude schopná vytvoriť protiváhu pôsobeniu Európskej centrálnej banky sledujúcej od svojho založenia prísnu monetárnu politiku – hlavne vzhľadom na kapitálové trhy. Vládu, ktorá vo všetkých oblastiach používa princíp väčšiny, ktorá porazí britskú obranu systému daňových výhod, rovnako ako protekcionizmus chrániaci niektoré francúzske firmy, často predstavovaný ako „sociálna politika“. Vládu, ktorá by, slovami sociológa Fritza W. Scharpfa, nasledovníka Maxa Plancka, získala svoju inputovú legitimitu (demokratické ospravedlnenie) signifikantným zapojením Európskeho parlamentu a vyšším stupňom zodpovednosti voči národným parlamentom a ktorá by si svoju outputovú legitimitu (uznanie) musela zarobiť hospodárskym úspechom. Individuálni ekonómovia, nachádzajúci sa mimo akademického mainstreamu, tento model z času na čas navrhujú. Jeden z najdetailnejších návrhov opísal Stefan Collignon, profesor politickej ekonómie na London School of Economics, vo svojej knihe „Európska republika“. Ak hľadá Barroso intelektuálnu hviezdu, ktorou by sa mohol nechať vo svojej funkcii viesť, mal by si prečítať túto knihu a urobiť z nej povinné čítanie pre všetkých svojich komisárov a – to je dokonca ešte dôležitejšie – pre všetkých šéfov národných vlád. Fado a „Európska progresívna éra“ Portugalci prehrali tento rok svoj titul Majstra Európy vo futbale kvôli Grékom. A v dôsledku národných priemyselných politík v Nemecku a Francúzsku, rovnako ako zbytočnej zaneprázdnenosti Tonyho Blaira vojnou v Iraku, ich hlavné mesto pravdepodobne nebude budúcim symbolom víťazstva v hre o ekonomický úspech, ktorý Európa tak veľmi potrebuje. Lisabon ostane „fado“, smutnou portugalskou ľudovou piesňou. A Európa bude musieť ďalej čakať na plán, vďaka ktorému by sa jej ekonomika dala do pohybu správnym smerom, tak ako to Spojené štáty dokázali na začiatku 20. storočia vo svojej „progresívnej ére“. Článok bol uverejnený na www.cafebabel.com

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984