Ukrajinská rozprávka

Pri sledovaní správ o „Oranžovej revolúcii“ na Ukrajine môže človek ľahko zabudnúť na ostražitosť pred slovnými spojeniami, ako „ľudová revolúcia“, „prozápadný líder“ a „boj o budúcnosť krajiny“. Hoci v týždne sa tiahnucej ukrajinskej dráme prichádzajú nové správy každú chvíľu, základné rozostavenie hráčov sa nemení – v prezidentských voľbách (s veľkou pravdepodobnosťou zmanipulovaných, ako naznačujú správy pozorovateľov) zvíťazil tesnou väčšinou „proruský“ súčasný premiér Viktor Janukovič, favorit doterajšieho prezidenta Leonida Kučmu. A to napriek tomu, že predvolebné prieskumy a odhady pozorovateľov predpokladali víťazstvo opozičného lídra Viktora Juščenka. Nasledovali obrázky, ktoré sa až zarážajúco podobali československej „Nežnej revolúcii“ (a časová blízkosť oboch dátumov možno sčasti vysvetľuje, prečo našli udalosti na Ukrajine v stredoeurópskych médiách takú veľkú a často takú nevyváženú odozvu) – stúpenci opozície vyšli v desaťtisícových davoch do ulíc a žiadajú predanie moci. Objavujú sa požiadavky na „predanie moci ľudu“, vzýva sa „opozičný líder – záchranca“ a hovorí sa o „rozhodujúcom zápase o budúcnosť krajiny“. V hektike vrcholiacej krízy sa zabúda, že pravda je, ako zvyčajne, niekde úplne inde. „Ľudová revolúcia“ Britské noviny The Independent či ich ideologický proťajšok – konzervatívny Daily Telegraph – vo svojej interpretácii ukrajinských udalostí v mnohom ilustrujú charakteristickú jednorozmernosť. Podľa niektorých správ sa často zdá, že na Ukrajine práve prebieha „revolúcia“, ktorá chce vziať moc „diktátorskému režimu“ a dať ju reprezentantovi ľudu – opozičnému lídrovi. Opakuje sa tak rovnaký obraz, aký sa podsúval pri zvrhnutí Ševarnadzeho v Gruzínsku či Miloševiča v Srbsku. Neznamená to, že Kučmov režim (ktorého by bol Viktor Janukovič plnohodnotným pokračovateľom) nie je v príliš mnohých veciach nedemokratický – rovnako ako bol nedemokratický režim Ševarnadzeho a Miloševiča – alebo že by si mocenská klika, ktorú mal Janukovič reprezentovať, nezaslúžila odchod z postov (a v prípade mnohých z nich aj niekoľkoročný pobyt vo väzení). Nebezpečnou nepravdou je však druhá časť tvrdenia. Ak totiž predsa vojde Juščenko do prezidentského paláca ako víťaz, nebude v ňom reprezentovať „ľud“ pravdepodobne o nič viac, ako by to robil jeho rival. Zastupovať bude tých, ktorí mu skutočne pomohli zvíťaziť (popri takmer zbytočnej formalite volieb) –, svojich sponzorov. A to je, podľa mnohých pozorovateľov situácie na Ukrajine, proste iná koalícia domácich ekonomických lobistických skupín a zahraničných záujmov. V tvrdení o „ľudovej revolúcii“ je ešte jeden vážny háčik. Aj podľa „opozičných“ prieskumov dostal Janukovič podporu takmer polovice voliacich Ukrajincov. Ich demonštrácie už tak často ukazované nie sú, nehovorí sa o nich ani s takým hrdinským pátosom. Ich nesporná existencia, rovnako ako 40 až 50 percent účastníkov volieb, ktorí hlasovali za „proruského“ kandidáta, však naznačuje, že skôr než o „ľudovú revolúciu“ tu ide o konflikt o budúce zahraničnopolitické smerovanie Ukrajiny („príklon k Rusku“ alebo „prozápadná orientácia“ by priniesli výhody rozličným skupinám oligarchie), ktorý rozdelil celú ukrajinskú spoločnosť (aj po geografickej línii – „proruský“ východ a „prozápadný“ západ) až po hranicu hrozby územnej celistvosti štátu. „Bezúhonný líder“ Podstatná časť skepsy voči príbehu o revolúcii vyplýva aj z postavy jej domnelého lídra. V minulosti opozičného prezidentského kandidáta Viktora Juščenka je naozaj ťažké hľadať niečo hrdinské, tak sa o nej radšej až tak veľa nehovorí. Takto je možné obísť fakt, že Juščenko nie je žiadnym „mužom zdola“, dlhoročným opozičným lídrom bojujúcim proti Kučmovmu establišmentu, ale ešte donedávna bol súčasťou tohto establišmentu a spája sa s ním jeden z najväčších moderných ukrajinských ekonomických škandálov. Juščenko je jedným z tých, ktorým „divoký kapitalizmus“ po rozpade ZSSR vyniesol slušné postavenie a majetok. Počas 90. rokov bol šéfom ukrajinskej centrálnej banky a v roku 1999 premiérom slúžiacim „pod“ prezidentom Kučmom. Počas jeho pôsobenia v Národnej banke Ukrajiny sa stal škandál, ktorý v mnohom prekonal „štandardnú“ postsovietsku korupciu – banka sfalšovala štátne úverové knihy a klamala Medzinárodnému menovému fondu o výške svojich finančných rezerv. Podstatou podvodu, o ktorom písal aj Financial Times, bolo, že banka využila pôžičky MMF na to, aby sfalšovala úverové postavenie Ukrajiny. Niektorým politikom to prinieslo osobný finančný prospech a aj keď Juščenko vyšiel z tohto hľadiska zo škandálu ako „čistý“, určite si mnohých ľudí minimálne zaviazal. Aj následný audit spoločnosti PricewaterhouseCoopers potvrdil, že Juščenkova Národná banka Ukrajiny západných veriteľov systematicky podvádzala. V roku 1997 potom malo byť od MMF spreneverených 613 miliónov dolárov, ktoré boli preprané cez rôzne zahraničné kontá. Horšia ako Juščenkova je povesť jeho veľkej podporovateľky Julie Timošenkovej zo Spojenej ukrajinskej energetiky, ktorá počas hospodárskej krízy zbohatla neuveriteľným spôsobom a mala byť zapojená aj do sprenevery peňazí MMF. Jej postavenie „plynovej magnátky“ však bolo ohrozené koncom 90. rokov, keď si z nejakého dôvodu znepriatelila Kučmov režim a nakrátko sa dostala aj do väzenia. Dnes je silnou postavou v pozadí „revolúcie“ a všetko naznačuje tomu, že bude zo „zmeny“ ukrajinského režimu ťažiť.

Šťastná budúcnosť Najproblematickejšie sú pravdepodobne vyhliadky do budúcnosti, ktoré sú s víťazstvom Juščenka spájané. Nech by už bola úloha ľudí v „revolúcii“ akákoľvek a nech by bol Juščenko platený akýmikoľvek peniazmi, ak by jeho zvolenie znamenalo zlepšenie života ľudí na Ukrajine, malo by nadšenie opozičných más aspoň nejaký zmysel. Pravdou však je, že Ukrajinu určite nečaká „v dohľadnej dobe“ vstup do EÚ ani hospodársky zázrak – nech už je jej prezidentom ktorýkoľvek z kandidátov. Je prirodzené, a vyhlásenia o „rozhodujúcom momente pre ukrajinskú zahraničnú politiku“ to naznačujú, že v celom procese zohrávajú dôležitú úlohu aj vonkajšie záujmy. Pre obyčajných ľudí na Ukrajine je však (tragicky) dôležité, že každý z týchto hráčov bráni len vlastné ekonomické a politické záujmy a všetky tábory sa pritom zahrávajú s emóciami ľudí – buď s postsovietskou nostalgiou, alebo s nádejami na vstup do EÚ. Smutnou pravdou však ostáva, že víťazstvom Janukoviča sa nevráti „starý dobrý Sovietsky zväz, keď mal každý chlieb a strechu nad hlavou“, rovnako ako víťazstvom Juščenka nepríde „Európska únia s plnými obchodmi a plnými výkladmi“. O to viac, že v oboch prípadoch ide o zidealizované predstavy, ktoré majú ďaleko od skutočnosti. Autor je spolupracovníkom týždenníka Slovo