Reklama
Reklama

Prečo asi Bielorusi nevolili západných pochlebovačov

So záujmom som si prečítal skúsenosť zahraničného pozorovateľa v Bielorusku, s ktorou sa pod názvom „Regulárne a bezproblémové voľby“ podelil s čitateľmi týždenníka Slovo č. 45 Tomáš Koziak. A keďže sa v spomínanom materiáli uvádza aj moje meno, dovoľujem si reagovať.
Počet zobrazení: 526
10_karikatura-m.jpg

So záujmom som si prečítal skúsenosť zahraničného pozorovateľa v Bielorusku, s ktorou sa pod názvom „Regulárne a bezproblémové voľby“ podelil s čitateľmi týždenníka Slovo č. 45 Tomáš Koziak. A keďže sa v spomínanom materiáli uvádza aj moje meno, dovoľujem si reagovať. No nielen dojmami, ale aj faktami, na ktoré pán politológ pozabudol, prípadne ktoré nevysvetlil. *** Nebudem teraz rozoberať, čo T. Koziak považuje za „dobre zrežírované predstavenie“ a čo za dobre zorganizované voľby. Dá sa o tom polemizovať. Poznamenám len, že kandidáti na poslancov musia byť vo väčšine štátov zaregistrovaní s predstihom. Mimochodom, aj podľa volebného zákona SR 30 dní pred konaním parlamentných volieb. A ich registrácia sa koná na základe platného zákona. Je mi jasné – najmä západným „demokraciám“ sa nemusí páčiť, že treba uviesť presné údaje o príjmoch a majetku, veď tam, rovnako ako sa to presadzuje aj u nás, je neslušné pýtať sa na výšku platu a dokonca v mnohých firmách je protizákonné „prezrádzať ho“. Ale Bielorusko nechce budovať spoločnosť, v ktorej sa bude mať tak ako u nás 10 percent veľmi dobre, okolo pätiny normálne, polovica bude na hranici chudoby a 20 percent bude pod touto hranicou. Je to právo danej republiky. Myslím, že právom Bieloruska je aj to, že návrh na kandidátov za poslancov nemajú len politické strany, ale aj pracovné kolektívy, no i „nezávislí“ občania. Tí, čo kandidovali za pracovné kolektívy, museli mať na podporu 400 podpisov, nezávislí kandidáti tisíc podpisov. Teraz k členom volebných komisií, o ktorých sa pán Koziak vyjadril, že „štátna správa bolo totiž poslednou inštitúciou, ktorá schvaľovala nominácie politických strán, občianskych združení či tzv. pracovných kolektívov na členov volebných komisií“. Áno, je to iné než u nás, ale u nás už pracovné kolektívy dávno nemajú žiadne slovo. Lež je to iné aj ako napríklad v USA, kde členmi volebných komisií sú iba zástupcovia štátnej správy. Tak hovoria ich pravidlá. To sa však u nás nekritizuje, to sa u nás len konštatuje. Za poslancov 110-členného bieloruského parlamentu teda nakoniec kandidovalo 330 kandidátov, t. j. v priemere traja na jedno miesto. Z nich vyše polovice navrhli pracovné kolektívy, spoločenské združenia, ale aj politické strany, ktoré sa nerátajú medzi opozičné v tom smere, že ich podporuje zahraničie, 155 boli predstavitelia prozápadnej opozície. Neviem, prečo pán Koziak hovorí o „takzvaných“ pracovných kolektívoch. Pretože sú to zástupcovia fungujúcich pracovných kolektívov, z ktorých dane zo zisku idú do štátnej pokladnice, a nie zahraničnému kapitálu? Veď je známe, že v Bielorusku takmer 47 percent ľudí pracuje v podnikoch a inštitúciách štátneho, 52 percent súkromného a len 1,1 percent zahraničného sektora. Tak vari mali aj právo tvoriť vysoké percento členov komisií?! (Oponovať pánovi politológovi je ťažké, keď človek ani nevie, čo chce povedať, resp. čo napáda, keď si sám sebe odporuje priamo v jednej vete. Vieme totiž, že v Bielorusku je právo na prácu nielen na papieri, ale aj v praxi, že je tam len 2,3-percentná nezamestnanosť, že ľudia v prevažnej väčšine sú v trvalom pracovnom pomere.) *** K predčasnému hlasovaniu môžem mať osobne akýkoľvek, dokonca aj negatívny vzťah, no vo svete je ich čoraz viac. Koniec-koncov, aj v ospevovanej demokratickej veľmoci USA patrí medzi normálne záležitosti predčasné, ale aj korešpondenčné hlasovanie. A vieme veľmi dobre aj to, že v USA sa volebná kampaň nekončí 24 či 48 hodín pred otvorením volebných miestností ako vo väčšine európskych štátov, ale trvá až do volieb. Opäť, nemusí sa mi to páčiť ani v USA ani v Bielorusku a ďalších štátoch, nemusí sa mi páčiť, že to prešlo do nového zákona SR, za ktorý som nehlasoval, ale musím to brať ako fakt. Tak, ako musím rešpektovať skutočnosť, že v niektorých štátoch USA platia zákony – na voľbách sa nemôžu zúčastniť zahraniční pozorovatelia. Hovorilo a písalo sa o tom verejne. Preto nie často, ale vôbec nemohli mať „vo volebnej miestnosti vyhradený priestor, z ktorého by mohli len veľmi obmedzene sledovať priebeh volieb“. A nikto sa u nás tak vehementne nerozčuľoval, nepísal o porušovaní ľudských práv! Áno, videl som aj volebné urny „uzavreté len za pomoci šnúrky zasadenej v plastelíne s odtlačkom kovovej pečate, ktorú strážil predseda komisie“. Neviem, či si čitatelia uvedomujú, že takto sa „pečatí“ plno miestností a iných objektov aj u nás. A či si uvedomujú aj to, že u nás sú síce volebné urny uzamknuté, ale kľúčik od zámky má tiež predseda komisie. Je pravda, že u nás sa urny prelepujú a podpisujú a že to považujem za správnejšie. V Bielorusku som videl aj také, aj bez pások. *** Niekoľko faktov k masmédiám. Je pravda, nemôžem sa vyjadrovať k priebehu predvolebnej kampane, hoci som počul, že Alexander Lukašenko bol naozaj často na obrazovkách alebo jeho hlas znel v éteri. V súvislosti s tým som si však spomenul, koľko bol predseda či ďalší členovia vlády v našich médiách pred poslednými parlamentnými voľbami. Koalícia to odôvodňovala tým, že veď si plnia svoje pracovné úlohy, a tak musia o nich informovať. (A to už nehovorím, ako často bola ANO v jednej nemenovanej súkromnej televízii.) Aj prezident Lukašenko si v predreferendovom období plnil svoje pracovné úlohy tak ako inokedy. Ale hovorím, nemal som možnosť to sledovať. Mal som však možnosť kupovať si noviny. Aj domov som si ich doniesol, aby som čerpal aj opozičné údaje. U nás v televízii sa jeden z disidentov vyjadril, že ak nejaké opozičné periodikum dosiahne náklad vyšší ako niekoľko desiatok či stovák, tak ho hneď zakážu. Nuž neviem. Týždenník Bieloruský rynok (Bieloruský trh) má náklad 10-tisíc, vychádza od roku 1996 a z 32 strán čísla 41/2004 sú na vyše piatich materiály proti prezidentovi, na ďalšej polovici sú kritické články voči súčasnej bieloruskej ekonomike. Všetko, čo bolo v ponuke v stánkoch či u pouličnými predajcov, nemožno, samozrejme, ani kúpiť, ba ani prelistovať. K 1. septembru 2004 je však v Bieloruskej republike zaregistrovaných 1 293 tlačených prostriedkov masovej informácie, z nich 888 neštátnych. Široký je okruh zriaďovateľov tlačených médií – 118 je spoločenských organizácií, 430 občanov, 29 cirkevných združení, 4 politické strany. Tlač sa vydáva v bieloruskom, ruskom, nemeckom, anglickom, ukrajinskom, poľskom jazyku. Ale aj z toho, čo som stačil „preletieť“, som si urobil úsudok, že pre bieloruskú tlač je príznačné veľmi široké spektrum názorov a postojov – od provládnych po otvorene opozičné. V súčasnosti na televíznom trhu Bieloruska funguje 53 televíznych programov, 70 percent (36) z nich je neštátnych a len 30 percent (17) je štátnych. Zaregistrovaných je aj 135 rozhlasových programov, z ktorých je 16 neštátnych. Asi ani u nich sa každý záujemca, tým viac z opozície, nedostane do každej z nich. Lenže tu musím povedať, že to sa stáva aj u nás. Konkrétnym príkladom je priestor, ktorý „dostávajú“ v médiách ľudia, ktorí majú na priebeh volieb a referenda v Bielorusku iný názor ako Gallupov inštitút a ďalší „demokrati“ presadzujúci len súkromné vlastníctvo. (Verím, že zverejnenie tohto článku bude výnimkou.) *** Nemusím dokonca ani súhlasiť s faktom, že niekto môže byť volený doživotne. Ale je to rozhodnutie väčšiny obyvateľov Bieloruska a nie som zástancom, že celý národ treba vymeniť. Hoci občas mi v spojitosti s mojou vlasťou zíde na um taká myšlienka. (To vtedy, keď tu väčšina ľudí v súkromí, ale často aj v médiách bedáka a nadáva na zlú, neznesiteľnú sociálnu situáciu, keď máme takmer pätinovú nezamestnanosť, keď toľko ľudí žije na hranici chudoby... a potom veľa z nich buď k voľbám nepríde alebo volia tých, ktorí im takto „spríjemňujú“ život. Ale to je o inom.) Čo sa týka Bieloruska, zaujímavým faktom je, že všetci západní pozorovatelia, politológovia, už vopred vedeli, že výsledky referenda budú sfalšované a oficiálne výsledky budú: k volebným urnám príde 85 percent voličov a z nich 75 percent odsúhlasí požadovanú zmenu. Tak možno ani nebolo treba organizovať referendum. Stačilo sa len riadiť Gallupovým inštitútom či inou jemu podobnou inštitúciou, podľa ktorých týždeň pred hlasovaním Lukašenka chcelo podporiť len 42 percent voličov. Alebo zaslať do Bieloruska nie státisíce, ale milióny dolárov, ktorými by prozápadná opozícia poplatila a na čas zalepila oči viacerým občanom Bieloruska. Tak ako to bolo pred poldruha desaťročím u nás alebo nie tak dávno napríklad v Gruzínsku. Lenže Bielorusi sa rozhodli tak, ako sa rozhodli. Referenda sa zúčastnilo 89,7 percenta zo 7 miliónov občanov s právom hlasovať, za možnosť opätovného kandidovania A. Lukašenka sa vyjadrilo vyše 86 percent zúčastnených voličov, čo je 77,3 percenta zo všetkých voličov. Títo zároveň do parlamentu v prvom kole zvolili 108 poslancov, z toho 47 poslancov za predchádzajúce volebného obdobia, 12 poslancov za politické strany (8 za Komunistickú stranu Bieloruska, 3 za Agrárnu stranu, 1 za Liberálnodemokratickú stranu), ale aj lídra spoločenského združenia Jabloko, predsedníčku republikového zväzu mládeže, predsedu Federácie odborových zväzov Bieloruska. Ďalší boli zväčša kandidáti pracovných kolektívov. Rôznych, pretože medzi novými poslancami je najviac pracovníkov z priemyslu, dopravy a spojov, ďalšiu veľkú skupinu tvoria predstavitelia vzdelávania, vedy a kultúry, nechýbajú ani lekári, poľnohospodári, vojaci, podnikatelia. Takmer tretina z nich sú ženy. Sú to zväčša ľudia, ktorých navrhovali pracovné kolektívy. Od voličov však potrebný počet hlasov nedostal ani jeden predstaviteľ Bieloruského národného frontu, Bieloruskej sociálnodemokratickej strany – Ľudový zväz (Narodnaja gromada), Strany komunistov Bieloruska, Sociálnodemokratickej strany národného zmierenia a ďalších menších strán, za ktoré boli na zoznamoch jeden až traja kandidáti. Keďže sú to strany, ktoré za veľkej podpory zahraničia stoja v silnej opozícii proti A. Lukašenkovi, toľko kriku o zmanipulovaní referenda a volieb. Hoci aj v západnej tlači sa objavili v komentároch pasáže o tom, že bieloruská opozícia je rozdrobená a jej lídri nemajú väčšiu podporu verejnosti. Je mi jasné, že predstaviteľom západnej demokracie, predstaviteľom kapitálu sa nepáči, že do vedenia sa nedostali ľudia, ktorých podporovali oni a od ktorých mohli očakávať, že im pomôžu presadzovať ich záujmy. Čo premenené na drobné znamená privatizovať fungujúce bieloruské štátne a družstevné firmy, akciové spoločnosti, teda majetok, ktorý budoval a zveľaďoval bieloruský ľud (čo, okrem iného v jednej televízii povedal pán Nič, šéf organizácie Pontis zameranej aj na pomoc bieloruskému disentu). A ktorého sa nechce vzdať. Nechce sa dostať do biedy, v akej žije plno ľudí v bývalých socialistických krajinách, kde už privatizácia a reforma „úspešne“ prebehla. Nechcú, aby aj u nich zatvárali fabriky, skrachovali poľnohospodárske družstvá a podniky, aby na školstvo išlo 0,8 percenta z HDP, hoci v súčasnosti naň dávajú 6 percentá HDP. Ale o hospodárskej situácii Bieloruska, ak dovolíte, nabudúce. *** Dnes na záver len jedno: Áno, ja i pán politológ Koziak máme asi iný názor na obsah slova demokracia. Podľa neho je to možno aj to, či sa opozícia dostane k moci, ako skoro bude môcť vládnuť, koľko fungujúcich podnikov sa rozkradne, sprivatizuje, zanikne a zarastie burinou, prípadne koľké z nich sa dostanú do rúk zahraničným vlastníkom. A z tých fungujúcich – koľko zisku pôjde do zahraničia či pre domácich súkromných vlastníkov. Pre neho je demokraciou možno aj to, že treba byť predovšetkým priebojným, myslieť najmä na seba, prejavom demokracie je možno aj zvyšovanie nezamestnanosti. Pre mňa je demokracia, ako to hlásali už starí grécki filozofovia – vláda ľudu. podriadenie sa menšiny väčšine, uznávanie slobody a rovnoprávnosti. Lenže z teórie i praxe celých stáročí až tisícročí vieme, že napríklad v rámci mestského štátu Atény demokracia znamenala zhromaždenie všetkých slobodných občanov, z ktorého však boli vyradení otroci tvoriaci jej veľkú časť. A vlastne aj ďalšia časť obyvateľov sa nerozhodovala slobodne, pretože bola ekonomicky závislá od hŕstky najbohatších otrokárskych rodín. Podobne to bolo aj za feudalizmu, kde rozhodovali iba predstavitelia šľachty a duchovenstva, neskôr rodiaca sa buržoázia. Tá, samozrejme, znamenala určitý pokrok, jej výdobytky však slúžili a slúžia predovšetkým vlastníkom kapitálu. Hoci za roky budovania socializmu u nás boli aj chyby, predsa len sa k možnosti rozhodovať dostala oveľa väčšia skupina obyvateľov, než to bolo predtým či dnes, keď sa opäť jedni boja hoci už len zareptať, aby neprišli o poslednú obživu. Ďalší sú natoľko znechutení, že k volebným urnám ani nejdú. A tak o našom bytí či nebytí v konečnom dôsledku nerozhoduje názor väčšiny, ale len malej časti všetkých obyvateľov. Na Slovensku nie je vláda ľudu, ale vláda skupiny, ktorá si uzurpovala možnosť rozhodovať za všetkých. Pretože si treba uvedomiť skutočnosť, že túto vládnu koalíciu volilo 30 percent všetkých voličov, pričom dnes nemá ani väčšinu v parlamente, je to len taká počtová koalícia. Ktorá funguje na základe toho, koľko z „nezávislých“ dostanú v tom-ktorom prípade na svoju stranu hocijakými, až nekalými spôsobmi, keď im ponúkajú, sľubujú všelijaké výhody, len aby napočítali 78 hlasov. Lebo čo iné povedať, ak proti privatizácii je u nás podľa prieskumov 80 percent obyvateľov, ale rozkrádačská privatizácia prebehla a vláda o nej hovorí ako víťazstvo, ľudu. Nie je to víťazstvo ľudu, ale víťazstvo úzkej hŕstky hrabošov, ktorý to berú ako zdroj svojho vlastného zbohatnutia. A ak Bielorusi nechcú podobný postup, tak sú „nedemokratickí“. Žiaľ, vidím, že u nás sa aj na začiatku 21. storočia stokrát opakovaná lož stáva akoby pravdou. Najmä ak ju už vopred hlása západná „demokracia“. Autor je poslanec NR SR za KSS

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama