Víťazné ťaženie opozície na Ukrajine
Pri pozorovaní vývoja na Ukrajine zo Slovenska sa v pamäti vynárajú podobnosti s priebehom zamatovej revolúcie v Československu. Obe sú nekrvavé a zoširoka mediálne sledované. Hlavnými aktérmi pred televíznymi kamerami sú mladí ľudia na kyjevskom Námestí nezávislosti a muž s fascinujúcou tvárou – vodca opozície Juščenko. Študenti z čias československej nežnej revolúcie sú dnes tridsiatnici. Na novembrové a decembrové týždne 1989 v čarovnej atmosfére hmly, sviečok, sneženia, štrngotania kľúčmi, spievania, solidarity, objímania, sľubovania si pravdy a poctivosti spomínajú ako na prekrásne obdobie svojho života. Demokracia, ktorá sa vtedy v Československu zrodila, bola vnímaná ako čistá a nevinná. Verejnosť bola proti násiliu a verila, že sa dočkala splnenia sna stať sa plnohodnotnou súčasťou demokratického sveta. Tým bol vyspelý Západ, ktorý preniesol svoj toľko obdivovaný systém na Východ. Zasiahol aj samotnú ríšu zla, ako nazval Sovietsky zväz legendárny americký prezident Ronald Reagan. Na troskách sovietskeho impéria sa formovali nové štáty. Šťastena sa usmiala na tri pobaltské republiky. Pod ochranné krídla si ich zobrala Škandinávia s protestantskou pracovnou etikou a s poctivo spolupracujúcim štátnym a súkromným sektorom. Čo je dôležité, s najnižšou mierou korupcie na svete. To umožnilo Estónsku, Lotyšsku a Litve pomerne účinne sa brániť ohrozovaniu demokracie a transparentnosti hospodárskej transformácie oligarchami. Mafiánskemu „raubkapitalizmu“ neunikla Česká republika, hoci ju zo západu a juhu objímajú Nemecko a Rakúsko. Nezabránili síce rozkvetu privatizačného tunelovania a korupcie, ale tým, že do veľkej miery začlenili české hospodárstvo do svojho súkolesia, mu znemožnili dusenie v rukách domácich klanov. Oligarchický národný kapitalizmus sa však začal rozmáhať na Slovensku, Ukrajine, v Rusku a v ďalších postkomunistických krajinách. Mierna ochrana, t. j. pozitívna diskriminácia vo fáze formovania domáceho kapitálu pred dravým zahraničným v etape budovania národnej trhovej ekonomiky nemusí byť apriórne škodlivá. Absolvovali ju viaceré východoázijské ekonomiky, ktoré sa po získaní konkurencieschopnej výkonnosti zapojili do globálneho ekonomického systému. Na svojej strane mali v druhej polovici XX. storočia výhodu dostatku času. Po páde železnej opony však globalizačná lokomotíva mohutne zahučala a pustila sa vpred plnou parou. Trpezlivosť s ochrannou bublinou pre národný kapitalizmus rýchlo mizla, najmä pre ten zdeformovaný východoeurópsky. Rozkrádalo sa príliš veľa a okato, pričom domáca oligarchia nejavila dostatočnú sebakontrolu. Takéto partnerské štáty globálny systém nechcel. Príkladnou ilustráciou krajín v hospodárskom, politickom a spoločenskom marazme bolo Rusko a Ukrajina. Divoký kapitalizmus a mafiokracia tam dosiahli vrchol na konci éry prezidenta Jeľcina. Systém, ktorý sa tam etabloval, bolo možné bez zveličovania označiť za Augiášov chliev. Na jeho vyčistenie sa podujal Jeľcinom posvätený Vladimír Putin. Metódy, ktoré si zvolil, nie sú čítankovo demokratické, ale jeho tvrdosť prináša ovocie. Navyše, Rusko bráni uchovanie svojej celistvosti pred protivníkmi nasadzujúcimi do národnooslobodzovacieho boja terorizmus. A ten prenášajú na celé územie Ruska. USA a EÚ majú pre Putinovo čelenie teroristickej hrozbe železnou päsťou pochopenie. Aj samotné západné krajiny sa bránia pred terorizmom i za cenu obmedzovania občianskych slobôd. Verme, že len najnevyhnutnejšieho a dočasného, ale neodbočujme príliš od Ukrajiny. Na jej politickej scéne chýbali dostatočne mocné očistné sily. Moc kontrolujú tri najvplyvnejšie oligarchické klany – donecký, dnepropetrovský a kyjevský a po desaťročnom prezidentovaní odchádzajúci Leonid Kučma nepredstavil svojho následníka kalibru Vladimíra Putina. Ukrajina však nie je jadrovou globálnou superveľmocou a na to potláčajúca domáci terorizmus. Autoritatívny režim v pokučmovskej Ukrajine by nebol na úžitok ani domácemu obyvateľstvu, ani okolitým krajinám. Mediálne vynášanie kandidáta opozície Viktora Juščenka na piedestál garanta očisty je však pochabé. Ako bývalý guvernér centrálnej banky a premiér musel vychádzať s oligarchami a má podiel na uviaznutí svojej krajiny v bahne. Dnes tvrdí, že s mafiokraciou neťahal za jeden povraz a že ju chcel oslabiť. Súčasná podpora Juščenka Európskou úniou je preto dvojsečnou zbraňou. Juščenko sa v týchto krízových týždňoch prejavuje až príliš sebavedome a primadonsky. S politickými oponentmi, ktorí nie sú z iného cesta ako on sám, nevedie dialóg a kladie im pohrdlivé a povýšenecké ultimáta. Ak už EÚ a KBSE zobrali na seba úlohu angažovať sa na ukrajinskom trasovisku, mali by pozvať Juščenka na koberec a verejne ho zaviazať na dodržiavanie nastúpenej cesty k – dúfajme – skutočným reformám. Ak sa podaria, tohtoročné zasahovanie do ukrajinských vnútorných záležitostí milostivo zahladí a relatívne opodstatní čas. V prípade neúspechu sa europeizácia a demokratizácia Ukrajiny môžu vzdialiť do nedohľadna. Autor je analytik medzinárodných vzťahov
