Desiatky a trinástky v živote SDĽ
Je odpískané. Osudnými sa pre Stranu demokratickej ľavice stali desiatky a trinástky. Tohtoročná silvestrovská noc bude poslednou v živote SDĽ. Po trinástich rokoch sa končí jej účinkovanie na politickej scéne, a tým sa končí aj éra postkomunistickej ľavice. Život ukázal, že minulí, ale ani súčastní lídri strany nedokázali premeniť bývalú komunistickú stranu na moderné ľavicové hnutie, ktoré by bolo schopné vlastnej dlhodobej existencie. Na víkendovom desiatom zjazde podporilo 151 delegátov návrh Dohody o spojení so stranou Smer a týmto svojím rozhodnutím definitívne spečatili osud a históriu SDĽ. Exminister školstva Peter Ponický odmietol spájanie sa so Smerom a stal sa neformálnym hovorcom „skupinky“ piatich, ktorí hlasovali proti integrácii, a zároveň oznámil skorý vznik novej ľavicovej strany. *** SDĽ od zdrvujúcej porážky v ostatných parlamentných voľbách nenašla vnútornú silu na to, aby sa vlastnými silami dokázala opäť postaviť na nohy. Už pri Prešovských oslavách desiateho výročia SDĽ bolo možne vycítiť, že strana výrazným spôsobom stráca vnútorný náboj a nie je schopná vykonať myšlienkovú a ani personálnu sebareflexiu. Potvrdili to aj delegáti banskobystrického zjazdu, lebo z ich vystúpení nebolo cítiť sklamanie z toho, že na cintorín politických dejín odchádza strana, ktorá výraznou mierou prispela k formovaniu slovenskej štátnosti a do Ústavy SR presadila základné hodnoty sociálnej spravodlivosti, solidarity a ekologickej zodpovednosti. Rokovanie 10. zjazdu sa nieslo skôr v atmosfére utešovania sa z novej nádeje. Žiadny z delegátov sa pritom nepokúsil pomenovať príčiny prepadu strany do hlbokého zabudnutia, aj keď v nedávnej minulosti bola SDĽ jedným z rozhodujúcich hráčov na domácej politickej scéne. Výskumy verejnej mienky pritom ešte na jar roku 1999 odhadovali preferencie strany blížiace sa k úrovni osemnástich percent. Zánik demokratickej ľavice je podľa politológa Grigorija Mesežnikova potrebné vnímať predovšetkým ako výsledok toho, že SDĽ mala v prvom rade problémy sama so sebou a definitívne ju pochovali vlastné vnútrostranícke súboje. Od nitrianskeho zjazdu sa totiž nielen vnútri strany, ale aj na verejnosti začal zvádzať neľútostný súboj „buď ja, alebo nič“. K medzníkom, ktoré výraznejším spôsobom oslabili verejnomienkovú pozíciu SDĽ, možno zaradiť aj jej aktívne účinkovanie vo vládnych koalíciách, ktoré z hodnotového hľadiska stáli na opačnej starene barikády. Volebné číslo trinásť z roku 1998 síce prinieslo SDĽ najúspešnejší volebný výsledok, ale zároveň i účasť vo výkonnej moci, ktorá vyústila do jej historickej porážky. Jasný názor na účasť SDĽ v prvej Dzurindovej vláde vyjadril Robert Fico pred delegátmi zjazdu tým, že vyzval bývalých ministrov a vysokých parlamentných funkcionárov, aby sa integrácie ľavicových strán osobne nezúčastňovali. „Nemôžeme predsa bojovať proti pravicovej vláde v spolupráci s tými, ktorí s Mikulášom Dzurindom spolupracovali a podporovali ho,“ zdôraznil predseda Smeru. *** Po osemnástich mesiacoch pôsobenia na poste predsedu strany dnes Ľubomír Petrák tvrdí, že politická strana, ktorá nedisponuje politickým krytím na celoslovenskej úrovni, nedokáže výraznejšie preniesť svoj ľudský a odborný potenciál do posilňovania širšej dôvery verejnosti k politickej značke. Preto sa v zjazdovom hodnotení pôsobenia SDĽ od roku 2002 konštatuje, že „k revitalizácií strany neprispeli ani aktivity desiatok starostov, primátorov či regionálnych poslancov a v prípade mimoparlamentného pôsobenia strany je možné využiť túto devízu len na miestnej – regionálnej úrovni“. Ľavica sa po týchto skúsenostiach ocitla pred historickou výzvou. Spájať svoje sily a mobilizovať ľavicových voličov, alebo ostať stáť a hrať sa len na svojom vlastnom piesočku?! „Integráciou ľavicových strán ide v prvom rade o hodnotové spojenie síl a vytvorenie nového silného subjektu, ktorý sa stane reálnou protiváhou voči neoliberálnej politike súčasnej Dzurindovej vlády. Tento cieľ sa dá dosiahnuť len pod záštitou parlamentnej strany Smer,“ zdôraznil vo svojom zjazdovom vystúpení Ľ. Petrák. V súvislosti s touto otázkou líder Smeru povedal, že „strana urobí všetko pre to, aby sa integrácia ľavice dotiahla do konca, aj keby to malo znamenať prechodné oslabenie pozícií strany vo vnímaní verejnosti“. Po zavŕšení procesu so SDĽ Smer už nebude pokračovať v ďalších integračných aktivitách a podľa R. Fica chce strana svoju pozornosť sústrediť na ich hlavného súpera, súčasnú vládnu koalíciu. „Máme arogantnú, krajne pravicovú vládu, ktorá navyše klame. Chceme ju poraziť, chceme vyhrať voľby a zostavovať vládu, aby sme mohli riešiť problémy slovenskej spoločnosti s dôrazom na ich sociálnu únosnosť,“ zdôraznil na poslednom zjazde SDĽ predseda Smeru. Strana Smer, ktorá sa stala lídrom historicky najširšej integrácie stredo-ľavicových strán, zavŕšila svoje snaženie spojením so SDĽ a cez víkend získala vzácnu trofej. Pritom v tomto procese nejde o bezpracné zdedenie bezmála päťdesiatmiliónového majetku, ale ide hlavne o niekoľkotisícový ľudský potenciál, ktorý sa nedá vyjadriť žiadnou relevantnou sumou. Najvýstižnejšie to v kuloároch vyjadrila podpredsedníčka SDĽ Judita Takáčová. „Politika, a obzvlášť ľavicová, je predovšetkým o ľuďoch. Môžete ju robiť len vtedy, ak máte okolo seba dostatok odborne zdatných a aj morálne čistých osobností.“ Ako mihnutím čarovného prútika sa Smeru podarilo zo dňa na deň vyriešiť jednu z principiálnych otázok, od ktorej závisí zdravé fungovanie štandardnej politickej strany. Podľa sociológov sú totiž miestne osobnosti veľmi významným pozitívnym nosičom politiky každej relevantnej strany. Smer po ukončení integrácie so SDĽ, SDSS a SDA získava jasné ukotvenie na medzinárodnej politickej scéne. Dá sa očakávať, že začiatkom roka sa Ficova strana stane riadnym členom Socialistickej internacionály. Táto medzinárodná akceptácia je zároveň výrazným záväzkom. Smer sa už nebude môcť tváriť ako strana, ktorá stavia len na čistý pragmatizmus, ale otázka hodnotovej orientácie bude pre Roberta Fica a jeho stranu nepísaným „svätým písmom“. Zintegrovaný Smer – sociálna demokracia chce byť alternatívou k pravicovým stranám a zároveň chce verejnosti ponúknuť novú nádej na spokojnejší a vzájomne solidárnejší život. *** Jedinou reálnou skúškou životaschopnosti politických strán sú voľby. Až tie najbližšie ukážu, či spájanie ľavicových síl prinieslo so sebou želaný efekt a či voliči akceptovali novú nádej... Autor bol podpredseda SDĽ
