Ticho pozorovať a potom písať
Koncom novembra sa rozhodla prijať pozvanie a navštíviť Bratislavu mladá francúzska spisovateľka ANNA GAVALDA. Táto jemná 34 - ročná žena, matka dvoch detí prišla predstaviť svoju knihu 35 kíl nádeje, ktorú vydavateľstvo SOFA vydáva v bilingválnom vydaní. Ide už o tretí titul Anny Gavaldy, ktorý vychádza pod hlavičkou spomínaného vydavateľstva. Do slovenčiny ho preložila Gabriela Uhlárová, rovnako ako aj jej dve predchádzajúce knihy (Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal; Miloval som ju). Anna Gavalda sa narodila v početnej rodine roku 1970 v parížskom regióne. Jej rodičia pôvodne žili priamo v hlavnom meste Francúzska, v roku 1968 však odišli do starého opátstva na vidiek. Anna tu prežila krásne detstvo. To sa končí v štrnástich rokoch, keď po rozvode rodičov odchádza do internátnej katolíckej školy, kde ju čaká len modrá námornícka sukňa a modlenie sa pred každým jedlom. Viac ako na štúdium pochopiteľne myslí na to, akoby znova nadobudla stratenú slobodu. Ako dospelá vyskúšala viacero profesií. Bola učiteľkou francúzštiny, prekladala romány z edície Harlekýn, písala dokonca reklamné texty pre Carrefour. No najmä veľa čítala a písala. „Keď som bola malá, prednášala som celej našej rodine to, čo som napísala. Boli to akési one woman show. Ale bolo by príliš namyslené tvrdiť, že som chcela byť spisovateľkou.“ Svoje texty posielala do súťaží, kde pravidelne vyhrávala. A tak sa napokon predsa len rozhodla poslať ich niekoľkým vydavateľom. „Neoslovovala som ich s vierou, že budem publikovaná. Chcela som len, aby mi pomohli, pripísali k prácam svoje poznámky. S fotokópiami mojich prác som obišla azda celý Paríž, no nedostávala som žiadnu osobnú odpoveď, len formálne listy. No potom som svoj rukopis poslala do vydavateľstva Dilettante, pretože sa mi páčili obálky ich kníh. Dva dni na to mi telefonoval Dominique Gaultier, aby sme podpísali kontrakt.“ Dnes má Anna Gavalda na konte niekoľko kníh, nemálo významných literárnych cien a jej diela sú prekladané do mnohých svetových jazykov. Žije napriek tomu skromne so svojimi dvoma deťmi – Louisom a Félicité. „Nerada vlastním veci. Všetko, čo potrebujem ku šťastiu, mám v hlave.“ Popri literárnej tvorbe sa venuje písaniu pre časopisy (Télérama, Elle), je členkou poroty Festivalu kreslených seriálov v Angouleme. *** Anna Gavalda sa rada stretáva s ľuďmi: „Pozorujem ich. Vypytujem sa ich, kedy ráno vstávajú, čo robia, ale aj čo majú najradšej ako dezert. Potom o nich premýšľam. Myslím na nich po celý čas. Pozerám si ich tváre, ruky a dokonca aj farbu ich ponožiek. Rozmýšľam o nich hodiny, roky a potom sa jedného dňa pokúsim o nich napísať.“ O svojej prvej knihe Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal (SOFA, 2003) rozmýšľala skoro dvadsať rokov, kým sa ju z hlavy rozhodla preniesť na papier. Už ako sedemročná vedela, že ju raz napíše, musela v nej však dozrieť. „Som ten typ človeka, ktorý nosí príbeh dlhé roky v hlave, kým ho napíše,“ hovorí autorka. Dvanásť poviedok z menovanej knihy pritom na prvý pohľad pôsobí, akoby boli napísané jedným dychom. Za ľahkosťou viet a rýchlym plynutím slov sa však skrývajú roky pozorovania a premýšľania. Hrdinami jej príbehov sú ľudia. Ženy, muži, starí, mladí, veselí aj smutní, ľudia so svojimi malými útrapami aj veľkým trápením, banálnymi problémami i zložitými otázkami, obyčajnými túžbami, ale aj nevšednými želaniami. Gavalda vie toto všetko sprostredkovať na pár stránkach. Dokáže rozohrať príbeh, ktorý niekedy skončí presne tak, ako očakávame, inokedy záver príde úplne nečakane. Citlivo sa pohráva s čitateľom, postavami, ktoré sú iné od poviedky k poviedke. Predostiera nám celú paletu ľudských charakterov, krízových situácií, niekoľko typov vzťahu medzi mužom a ženou. Ostré slovné výmeny aj pokojné vnútorné monológy. „Podľa mňa je dôležité, aby veta mala nejaký rytmus, určitý zvuk,“ vraví Gavalda a aj sa toho drží. Preferuje krátke a úsečné vety, dokáže ich však naplniť zmysluplným obsahom, nabiť energiou, takže aj ten na pohľad najbežnejší príbeh sa vďaka Gavaldinmu narábaniu s jazykom stáva čitateľským zážitkom. Nasledujúci román Anny Gavaldy Miloval som ju (SOFA, 2003) prirovnávajú mnohí k divadelnej hre (vo Francúzsku sa divadelná hra podľa neho už aj pripravuje). Hlavnými postavami sú mladá žena Chloé, ktorú kvôli milenke opustil manžel a jej svokor Pierre, ktorý kedysi tiež svoju manželku skoro zanechal pre inú ženu. Gavalda nám sprostredkúva rozprávanie dvoch ľudí, dvoch odlišných generácií, dvoch osudov, ktoré sa v istom okamihu života pretli. Zaujať čitateľa textom, ktorý je z väčšej časti postavený na dialógu dvoch osôb, si vyžadovalo opäť zručné narábanie so slovom, najmä so spomínaným rytmom viet. Gavalda však presne vie, ako vkladať postavám výroky do úst, má nadanie vypovedať o nich bez rozvláčnych opisov. Viacerí jej vyčítajú, že píše príliš krátke texty. Gavalda však oponuje: „Dôležité sú postavy, nie dĺžka textu.“ Radšej ukončí príbeh o pár strán skôr ak vie, že postava už nemá čo povedať, nemá sa kam posunúť, kam napredovať. Usiluje sa z nej vždy vyťažiť maximum, vytrhnúť z jej života práve ten zaujímavý okamih, moment, ktorý bol pre niečo rozhodujúci, dôležitý. Niekedy tým momentom môže byť maličkosť, drobné gesto, krátke stretnutie. A je na spisovateľovi, aby z neho vytvoril silný príbeh. Kniha 35 kíl nádeje (SOFA, 2004) sa od predchádzajúcich dvoch líši tým, že je určená predovšetkým deťom. Hlavnou postavou príbehu je Grégoire Dubosc, trinásťročný drobný chlapec, ktorý nemá rád školu (vlastne ju vyslovene nenávidí), dokonca neznáša ani telocvik a jediné, čo mu prináša radosť, je majstrovanie a vymýšľanie rôznych vynálezov. Grégoire má totiž problémy s koncentráciou, preto mu učenie spôsobuje problémy. Učitelia však miesto pravej príčiny vidia len chlapca, ktorému sa nechce učiť. A tak ho nechajú dva razy prepadnúť, aby ho nakoniec ešte aj vylúčili. Iná škola ho pre zlé známky odmieta prijať, rodičia kričia a hnevajú sa. Skutočným priateľom je pre Grégoira starý otec, Veľký Léon. V jeho kumbále sa ukrýva pred školskými povinnosťami, hnevom rodičov, zašíva sa tu a majstruje. Starý otec si rovnako uvedomuje vnukové problémy, vie však lepšie ako iní, kedy zvýšiť hlas, kedy naopak pohladiť, ako správne poradiť. „Niečo ti poviem, priateľko: je oveľa ľahšie byť nešťastný ako šťastný, a ja nemám rád ľudí, ktorí si vyberajú to ľahšie, nemám rád ufňukancov! Buď šťastný, krucinál! Rob, čo treba, aby si bol šťastný!“ (s. 70) 35 kíl nádeje chce byť podľa slov jej autorky knihou, ktorú budú čítať aj deti, ktoré inak čítať odmietajú (presne, ako hlavný hrdina Grégoire). Snaží sa priblížiť ich svetu, preniknúť do ich duše, povzbudiť ich. Kniha tak v sebe nesie aj určité etické posolstvo, istý výchovný prvok. Gavalda nezaprie, že bola kedysi učiteľkou a sama má syna v podobnom veku. *** Anna Gavalda nerada cestuje. A neobľubuje, keď je stredobodom pozornosti. Pri ceste na Slovensko porušila obe tieto zásady. Nielen, že cestovanie knihami musela vymeniť za to skutočné, ale nemohla byť ani nestranným pozorovateľom. Keď sa galéria Francúzskeho inštitútu naplnila množstvom ľudí, cítila sa trocha nesvoja. Na chvíľu sa totiž sama stala pozorovanou.
