Bolívarov sen

V 19. storočí mal Simon Bolívar, veľká postava latinskoamerického protikoloniálneho boja, sen o jednotnom spoločenstve suverénnych krajín Latinskej Ameriky. Napriek ich kultúrnej i jazykovej blízkosti sa doteraz nesplnil. Podľa niektorých pozorovateľov však dvanásť krajín regiónu urobilo podpísaním dohody o vzniku Juhoamerického spoločenstva národov k naplneniu Bolívarovho sna podstatný krok. Skeptici zas tvrdia, že to bude ďalší neúspešný pokus o ekonomickú integráciu krajín tretieho sveta. Latinskoamerické spoločenstvo národov vytvorilo dvanásť krajín – Argentína, Brazília, Paraguaj, Uruguaj (členovia Mercosuru), Bolívia, Ekvádor, Kolumbia, Peru, Venezuela (Andské spoločenstvo) a pridalo sa k nim aj Čile (s ktorým mal Mercosur uzavretú dohodu o voľnom obchode), Guayana a Surinam. Vytvára sa tak spoločný trh s 361 miliónmi obyvateľov, kombinovaným HDP 973 miliárd dolárov a spoločným ročným exportom vo výške 181 miliárd dolárov. Prvé ciele sú pomerne umiernené – odstránenie ciel vo vzájomnom obchode členov a niekoľko spoločných projektov, hlavne v oblasti infraštruktúry. Zakladatelia spoločenstva však už dnes hovoria, že v horizonte 15 rokov možno očakávať spoločné pasy, spoločný parlament, inú mapu Latinskej Ameriky. Je to len rétorické cvičenie alebo deklarácia úprimnej politickej vôle? Dejiny periférie Pravdou je, že Juhoamerické spoločenstvo národov vzniká v neľahkých podmienkach. Ekonomiky členských krajín sú nadviazané hlavne na trhy mimo regiónu (USA, EÚ, Japonsko), a tak ich vzájomný obchod tvorí len veľmi malú časť. Spoločenstvo vzniká v podstate na dvoch už existujúcich regionálnych hospodárskych zoskupeniach – Andské spoločenstvo nedokázalo ani za 35 rokov existencie dospieť k spoločným clám a zatiaľ čo Mercosur, existujúci od polovice 90. rokov, dosiahol omnoho lepšie výsledky (zintenzívnenie obchodu medzi jeho členmi), spoluprácu stále brzdia obchodné spory. Vzájomná ekonomická spolupráca medzi krajinami Latinskej Ameriky totiž nezávisí len od politickej vôle – tá vyrastá z objektívneho postavenia latinskoamerických ekonomík vo svetovom systéme. Pokusy o integráciu v Latinskej Amerike majú dlhú históriu. Tie predchádzajúce však stroskotali aj na národných hospodárskych stratégiách. Od 30. rokov sledovali krajiny Latinskej Ameriky prevažne protekcionistickú, paternalistickú hospodársku politiku. Štát silnými intervenciami do ekonomiky chránil domáci priemysel, zabezpečoval verejné investície, v niektorých prípadoch vytváral sociálne systémy. Proti tomuto „štátnemu kapitalizmu“ vystupovali Spojené štáty, ktoré sa váhou vlastnej ekonomiky a prostredníctvom medzinárodných inštitúcií, ako Medzinárodný menový fond a Svetová banka, snažili otvoriť ekonomiky regiónu viac globálnemu systému (a vlastnému vplyvu). Osemdesiate roky, ktoré priniesli dlhovú krízu, však urobili pokračovanie v tejto ceste nemožným. Doktrínou dňa sa stal neoliberalizmus, ani ten však nepriniesol očakávané výsledky. Aj keď krajiny zaznamenali určitý hospodársky rast, ich exporty sa umiestňovali na svetových trhoch a do ekonomiky prúdili prichádzali aj zahraničné investície hľadajúce lacnú pracovnú silu (napríklad automobilový priemysel v Brazílii), situáciu súčasne charakterizovala sociálna vylúčenosť, chudoba a ekonomika rozdelená na konkurencieschopný exportne orientovaný sektor (tvorený často pobočkami veľkých nadnárodných spoločností) a domáce malé a stredné firmy, neschopné širšej konkurencie, zamestnávajúce väčšinu pracovnej sily a poskytujúce zlé pracovné podmienky a nízke mzdy. Štvrtá cesta Koncom 90. rokov sa však v odpovedi na tlak globalizácie objavuje latinskoamerická „štvrtá cesta“ (ako ju v článku pre Current History z novembra 1998 nazvala Lucy Conger) odmietajúca neoliberalizmus, ale aj tradičný protekcionizmus. Skupinu, ktorá svoj politický a ekonomický „manifest“ zverejnila v novembri 1997, tvorili akademici, ale aj centristicko-ľavicoví politici z krajín Latinskej Ameriky. Akceptovala globalizovanú ekonomiku a otvorený trh, žiadala však obmedzenia jeho najväčších excesov – zabrzdenie pohybov krátkodobého špekulatívneho kapitálu (napríklad zdanením transakcií), zvýšenie daní, v prvej fáze hlavne nepriamych (až po úroveň 30 percent HDP), a využitie takto získaných prostriedkov na verejné investície do infraštruktúrnych projektov, sociálnych služieb, podpory komunít a malých a stredných podnikateľov... Výraznú úlohu zohrávala demokratizácia – zapojenie ľudí do rozhodovania o otázkach tykajúcich sa ich komunity a do kontroly projektov. S takouto agendou, či jej variáciou, vyhrali voľby mnohí súčasní „progresívni“ politici Latinskej Ameriky (napríklad brazílsky prezident Lula da Silva alebo Kirchner z Argentíny). Jej súčasťou je aj pokus o prehodnotenie a zmenu medzinárodného ekonomického postavenia latinskoamerických krajín. Doteraz je Latinská Amerika súčasťou semiperiférie a periférie svetového systému. História jej ekonomickej zviazanosti s USA siaha do druhej polovice 19. storočia. Od začiatku sa tento vzťah vyvíjal ako nerovný – Spojené štáty (neskôr do určitej miery aj západná Európa) sú centrom koncentrujúcim výrobu s vyššou pridanou hodnotou, kapitál, a teda aj ekonomickú moc. Latinská Amerika je (semi)perifériou. Vyváža nerastné suroviny a poľnohospodárske produkty (okrem tých, ktoré centrum, z pozície moci, chráni ochranárskymi opatreniami) a je od centra aj kapitálovo a technologicky závislá. Závislosť plodí zraniteľnosť. Krajiny centra, sledujúc vlastné záujmy, externalizujú najhoršie dosahy každej potenciálnej ekonomickej krízy – presúvajú ich na krajiny periférie. Ak chcú latinskoamerické štáty túto situáciu zmeniť, musia zmeniť charakter vzťahov. Zo systému, v ktorom tvoria (semi)perifériu, sa nemôžu vymaniť snahou o autarkný vývoj – na to nie je ani jedna z ich ekonomík dosť veľká a silná. Môžu sa však pokúsiť vytvoriť subsystém, zintenzívniť vzájomné vzťahy (posilnením vnútroregionálneho obchodu, budovaním infraštruktúry...) a koordinovať svoj postup vo vzťahu k vonkajších aktérom, a to či už na pôde multilaterálnych inštitúcií (napríklad WTO), alebo v bilaterálnych vzťahoch. Presne na tento účel bolo vytvorené Juhoamerické spoločenstvo národov. Prvými prioritami sú zintenzívnenie vzájomného obchodu odbúravaním ciel a infraštruktúrne projekty. Do istej miery ide aj o reprodukciu starého protekcionizmu, no na vyššej, regionálnej úrovni – spoločné clá a obmedzenia voči tretím krajinám im môžu pomôcť chrániť domáci priemysel, ktorý sa tak môže na trhu omnoho väčšom, než by mu poskytoval ktorýkoľvek jednotlivý štát, pripraviť na globálnu konkurenciu. Ale... Stále však existuje príliš mnoho ale. Predovšetkým, latinskoamerické krajiny konajú pod tlakom zvonka. Hoci sa projekt vytvorenia Celoamerickej zóny voľného obchodu presadzovaný Washingtonom dostal zatiaľ do slepej uličky, Spojené štáty uzatvárajú bilaterálne dohody s jednotlivými krajinami regiónu. Ak teda nebude regionálna integrácia dosť rýchla, väzby na USA sa môžu stať príliš dominantnými nad väzbami medzi krajinami regiónu navzájom, až sa stane, bez významnej politickej diskontinuity, nemožnou. Ďalší dôvod je výlučne ekonomický. I keď krajiny Latinskej Ameriky nie sú hospodársky homogénne, ani pokiaľ ide o úroveň ekonomického rozvoja (periférna Bolívia a oproti nej semiperiférna Brazília s veľkými ašpiráciami, vlastným silným priemyslom), v mnohých exportných tovaroch či komoditách si navzájom konkurujú, čo sťažuje spoluprácu. Aj v súčasnosti sú dve najväčšie ekonomiky regiónu, kľúčové pre akúkoľvek ekonomickú integráciu – Brazília a Argentína –, v obchodnom spore v rámci Mercosuru. A, napokon, mnoho bude závisieť od povahy tejto novej agendy. Latinskoamerická „štvrtá cesta“ kládla vo svojom akademickom modeli dôraz na posilňovanie demokracie. Skúsenosti z predchádzajúceho „neoliberálneho obdobia“ ukazujú, že sám ekonomický rast nestačí, že prosperujúci priemysel neznamená blahobyt obyvateľov. Je preto dôležité, ako budú potenciálne zisky z regionálnej integrácie redistribuované a akú kontrolu nad ich použitím budú mať občania. Inak hrozí, že proces stratí (spolu s jeho nositeľmi) legitimitu, čo môže znamenať len jeho odmietnutie vo voľbách alebo sociálnu a politickú nestabilitu, ktorá fakticky spôsobí jeho pád.