Európa v roku 2015
Novoročné obdobie je vhodné na zamyslenie sa nad budúcnosťou. A to nielen na najbližší rok, ale nad výhľadom do budúcnosti vzdialenejšej. Ako bude vyzerať Európska únia a Európa ako taká v roku 2015? Istý generálny obraz možno načrtnúť – a keďže sme pod vplyvom silvestrovskej eufórie, bude vychádzať z optimistického scenára. Vychádza z predpokladu kontinuity vývoja bez dramatických zvratov. V roku 2015 členmi Únie budú aj Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko a možno aj Nórsko. Pred vstupom bude Turecko a štáty západného Balkánu. Začne sa seriózne uvažovať o rozšírení smerom na východ – o Ukrajinu, Moldavsko, Bielorusko a pod. Najdôležitejším partnerom politickým a obchodným budú stále Spojené štáty. Zrejme však dôjde aj k zintenzívneniu euro-ruskej a euro-japonskej spolupráce. Vo svetovej ekonomike výrazne vzrastie význam Číny a Indie. Dúfajme, že dôjde aj k väčšej liberalizácii svetového obchodu a EÚ bude viac otvorená dovozu napr. agrárnych produktov z krajín tretieho sveta a sama sa koncentruje na výroby s najvyššou pridanou hodnotou. S tým bude súvisieť aj reštrukturalizácia financovania a podporných programov. Mohlo by sa napriek odporu agrárnej loby presadiť, aby výdavky na poľnohospodárstvo boli redukované z polovice rozpočtu EÚ aspoň na tretinu (vo viac nemožno dúfať). Ušetrené prostriedky ba mali byť venované viac na rozvoj technológii a na podporu rozvoja chudobnejších členských krajín – nie na financovanie francúzskych a talianskych farmárov. V rámci Únie dôjde k relatívnemu oslabeniu sily francúzsko-nemeckého tandemu. Jednak bude mať EÚ väčší počet štátov, ku slovu sa budú viac hlásiť aj také, ako Španielsko, Taliansko a Poľsko, a zároveň sa zdá, že keďže Francúzsko a Nemecko trocha oneskorene naskakujú na vlak modernizácie v porovnaní napr. s Holandskom, Írskom a škandinávskymi štátmi, mierne poklesne aj ich ekonomická váha. Vzrastie význam centrálnych inštitúcií EÚ, no EÚ sa ešte nezmení na federálny štát. Zmluva nazývaná Európskou ústavou bude už pravdepodobne po nejakej druhej novelizácii. Utuží sa spolupráca v oblasti vnútra, spravodlivosti, zahraničnej politiky a obrany a bude sa aj v nich viac uplatňovať tzv. komunitárny princíp. Keďže o väčšine dôležitých vecí sa bude rozhodovať na celoúniovej úrovni, mal by stúpnuť záujem občanov o európsku problematiku a politiku. Začne vznikať nová vrstva politikov plne orientovaná na pôsobenie na úrovni EÚ. Bude však pretrvávať fenomén odcudzenia občanov od EÚ a tzv. demokratický deficit – Brusel bude ďaleko a zároveň skutočne sledovať politické dianie a diskusiu na celoeurópskej úrovni vyžaduje dobré zvládnutie niekoľkých cudzích jazykov, čo nebude pre bežného občana úplne samozrejmé. (EÚ bude mať presne ten istý problém, aký mali iné veľké multietnické impériá.) EÚ bude aktívnejšie vystupovať na medzinárodnej scéne: predovšetkým v oblasti Stredomoria, Afriky a zrejme aj Latinskej Ameriky. Predovšetkým v Afrike sa posilní aj európska vojenská prítomnosť. Nad rozvojom tohto kontinentu by EÚ dokonca mohla prevziať istý neformálny protektorát. Objaví sa zrejme aj problém novej redefinície tzv. európskej identity. Donedávna tzv. EÚ15 mohla vnímať Európu ako výlučne románsko-germánsky fenomén. Po vstupe ugrofínskych a najmä slovanských štátov to už nie je možné. Tieto štáty môžu požadovať, aby jedným z troch-štyroch najvýznamnejších pracovných jazykov bol aj jeden slovanský. Zároveň asi stúpne politická váha imigrantov z kultúrne odlišného prostredia – Afriky, Ázie, moslimského sveta. Príslušníci druhej-tretej generácie začnú intenzívnejšie prenikať do spoločenského establišmentu v starých členských krajinách. Pre nových imigrantov sa stanú atraktívne aj krajiny strednej Európy. V rámci vnútroeurópskeho pohybu v súvislosti so zlepšovaním ekonomickej situácie v strednej Európe bude doznievať pohyb „na Západ“ – ale možno bude vrcholiť pohyb z balkánskych krajín. Podľa všetkého bývalé postsocialistické krajiny týmto pohybom v rokoch 1989 – 2015 stratia až 5 – 10 % celkovej populácie. Navyše, takýto prisťahovalci na rozdiel od Arabov či Turkov budú prejavovať vysokú mieru schopnosti a vôle asimilovať sa. Takže v „západných krajinách“ ani nevznikne nejaká silná a trvácna poľská, slovenská či maďarská komunita. Implementácia tzv. lisabonskej stratégie sa v úplnosti nepodarí. Technologické zaostávanie za Japonskom a USA Európska únia ako celok neodstráni. Hoci verejné financie môžu mať európske krajiny vo väčšom „poriadku“ ako USA. A budú tu aj európske krajiny, ktoré na USA i Japonsko budú stačiť tiež technologicky – napr. Fínsko, Švédsko, Holandsko. V štátoch EÚ dôjde však k oslabeniu v súčasnosti existujúceho paternalistického modelu sociálneho štátu. Relatívna váha európskeho kontinentu vo svetovej ekonomike (ale rovnako aj Severnej Ameriky a Japonska) asi mierne poklesne v dôsledku vzostupu Číny, Indie, krajín juhovýchodnej Ázie, Latinskej Ameriky a Ruska. V rámci Európy najväčší hospodársky rast bude zažívať asi stredná a východná Európa a Turecko. V Rumunsku, Bulharsku, Srbsku, Bosne sa skutočný dynamický hospodársky rast bude len rozbiehať. Európsky kontinent sa zrejme bude deliť asi na 4 – 5 základných ekonomických zón. Prvú budú tvoriť niektoré malé a pružné krajiny severnej Európy, ktoré skutočne zvládnu modernizáciu technológií a sociálneho systému. Bude to Fínsko, Írsko, Švédsko, Holandsko, Dánsko a Nórsko. Ich HDP na hlavu a v prepočte cez paritnú kúpnu silu bude asi 110 – 140 % priemeru EÚ. Druhú skupinu budú tvoriť oblasti klasickej západnej Európy. Aj tie, obrazne povedané, naskočia na vlak informačnej spoločnosti, budú centrami finančných služieb, vzdelávania a kultúry, ale pre rôzne príčiny a vnútornú zotrvačnosť nebudú až také úspešné. Ich HDP na hlavu bude asi 100 – 125 % priemeru. Tretiu zónu budú tvoriť rekreačné oblasti južnej Európy špecializujúce sa v takejto európskej deľbe práce na turistický ruch. Ich HDP bude asi na úrovni 80 – 100 % priemeru EÚ. Pre nové členské krajiny strednej Európy a Pobaltia bude skôr typická tradičná priemyselná výroba (strojárstvo, výroba automobilov a pod.), ktorá sa sem presunie, čo im zabezpečí HDP na úrovni 60 – 90 % priemeru EÚ. Ukrajina, Bielorusko a Rusko – hoci nebudú členmi – budú zrejme plne integrované do širšieho hospodárskeho priestoru EÚ a budú mať postavenie dodávateľa energetických surovín a polotovarov (oceľ, textil, možno aj niektoré strojárenské výrobky). Ich HDP na obyvateľa v prepočte podľa kúpnej sily môže byť asi 30 – 40 % priemeru EÚ. Málo odhadnuteľný je vývoj v Turecku a v balkánskom vnútrozemí. Pôjde zrejme o problémové oblasti závislé od podpory zo strany EÚ, ktoré budú skôr žriedlom málo kvalifikovaných a relatívne lacných migračných pracovníkov pre ostatné krajiny EÚ. Autor je spolupracovník týždenníka SLOVO
