Ešte raz o SDĽ
Brigita Shmögnerová, bývalá ministerka financíí za SDĽ SDL je minulosťou. Nedávno potvrdil jej formálny zánik X. zjazd. Aké sú vaše bezprostredné pocity, respektíve bezprostredná reakcia? - Politická špička SDĽ ma donútila odísť zo SDĽ ešte začiatkom roka 2002 a stať sa spoluzakladateľkou SDA. Pri našom poslednom rozhovore s P. Koncošom som mu povedala, že bude hrobárom SDĽ. X. zjazd SDĽ mi aj formálne dal za pravdu. Moja bezprostredná reakcia? Do DSĽ som vložila strašne veľa osobnej energie a stovky, ba možno tisíce členov urobilo to isté, a to celkom nezištne. Žiaľ, strana začala upadať už v polovici 90-tych rokov a ani enormné úsilie mnohých zvrátiť tento proces tomu nezabránilo. Kde vidíte celkový prínos v existencii tejto strany na slovenskej politickej scéne? - SDĽ – ako i v mnohých postkomunistických štátoch – sa transformovala z bývalej štátostrany na ľavicovú stranu nekomunistického typu. Zohrala pozitívnu rolu pri riešení základných štátoprávnych otázok, napr. pri rozdelení bývalej ČSFR a pri vzniku SR, pri formovaní Ústavy SR a základov legislatívy SR, pri zápase o demokratický charakter SR a pri začleňovaní SR do európskych a transatlantických štruktúr, ako i v transformačnom procese a pri presadzovaní sociálneho charakteru trhového hospodárstva. Tento kapitál nedokázala využiť. Všimnite si, že ani Petrákove vedenie SDĽ nevyužilo exemplárne možnosti odlíšiť vládnutie Dzurindovej vlády v r. 1998 – 2002, v ktorej bola SDĽ, od vládnutia súčasnej Dzurindovej vlády a prevzalo účelovú rétoriku predsedu R. Fica. Najsvetlejší okamžik SDĽ? - Bolo ich niekoľko: rozhodnutie o transformácii KSS na nekomunistickú ľavicu, no – i kontroverzne hodnotené rozhodnutie o podpore demokratického procesu vstupom SDĽ do vlády v r. 1998, ktoré umožnilo SR integrovať sa v r. 2004 do EÚ. Nečudujem sa, že sa o zásluhách SDĽ mlčí – v tomto sú na jednej lodi vládne strany i opozícia a paradoxne – ako som už naznačila – i SDĽ. Historiografia bude – dúfam – posudzovať úlohu SDĽ objektívnejšie. V čom bol najväčší problém? Prečo takýto prepad tejto strany? - Začiatok k konca môžeme datovať prekvapivo pred jej markantný volebný úspech v r. 1998. Už som uviedla, že SDĽ od druhej polovice 90-tych rokov postupne upadala. Zohral v tom kľúčovú úlohu subjektívny faktor. Odrážalo sa to v návrate niektorých nedemokratických postupov do praxe strany, v posilňovaní „starých“ kádrov a starých funkcionárskych praktík na okresných štruktúrach, v rastúcej nedôvere k odbornosti a ľavicovej inteligencii, keď sa pokusy o odraz spoločenských zmien v politike strany nálepkovali ako elitárske, ba dokonca považovali za zradu. V konkrétnej rovine sa to odrazilo v neschopnosti získavať mladých voličov a členov strany, vytvárať dobré vzťahy s nevládnymi organizáciami, budovať silné intelektuálne zázemie. Skutočnou katastrofou pre SDĽ bolo jej vládnutie v r. 1998 – 2002. Na rozdiel od konzervatívnych lídrov SDĽ a časti jej členstva moja interpretácia katastrofy je diametrálne iná. Po prvé: niektoré politické špičky na centrálnej i krajskej a okresnej úrovni účasť na vládnutí pochopili ako príležitosť uspokojiť svoje individuálne záujmy. Bola to prihrávka pravici na diskreditáciu SDĽ, ktorú táto šikovne využila. Najvyšší orgán strany sa podarilo zmanipulovať a podozreniami z korupcie členov SDĽ sa odmietol zaoberať. SDĽ získavala čoraz viac imidž skorumpovanej strany (napr. kauza Devín banka). Po druhé: zárodok napätia medzi ministerským a poslaneckým klubom, ktorý spočíval i v zložení poslaneckého klubu (výsledok z kandidátky zostavenej na základe straníckych zásluh), sa úmyselne vedením SDĽ rozdúchaval. Ťažko si možno predstaviť predávanie výsledkov vládnutia, keď ich najvyšší výkonný stranícky orgán a poslanecký klub sústavne spochybňujú. Opozičnú politiku voči vlastnému vládnutiu voličská základňa správne pokladala za schizofrenickú. Po tretie: vstupom do vlády s pravicovými stranami sa SDĽ dostala do chúlostivej situácie. Presadzovať ľavicové hodnoty za takýchto okolností je ťažké, ale je to nemožné, ak sa buď nechápu, alebo ak sú prvoradé súkromné záujmy. Obidvoje bolo charakteristické pre časť politickej špičky. Budem osobná: moju snahu presadiť majetkové priznanie s cieľom dodaniť nezákonne získaný majetok P. Koncoš „odmenil“ tým, že si vynútil môj odchod z vlády. Parlamentný klub SDĽ nezvládol ani hlasovanie v NR o dani z dedičstva a „pomohol“ pravici, aby túto daň, ktorá má jednoznačne prerozdeľovaciu funkciu s cieľom zmierniť sociálne rozdiely, zrušila. Po štvrté: na politických rokovaniach v Koaličnej rade SDĽ často vystupovala ako nedostatočne pripravený partner, t. j. ťahala za kratší koniec. Výrok B. Bugára, že s Migašom sa ľahšie vládlo ako s Áno, hovorí za všetko. Bola ľahkým terčom zo strany dobre vybavenej a cieľavedomej pravice. To sme prehliadli, resp. podcenili. Pociťujete svoj diel osobnej zodpovednosti za tento vývoj? - Je mi ťažké povedať, či som mohla osobne viac prispieť k tomu, aby sa tento nepriaznivý trend v SDĽ zvrátil. Rozhodne som sa neulievala a snažila som sa využiť každú príležitosť na obrat. Fakt je, že som ja ani moji „súkmeňovci“ neuspeli ani ako „platforma“, ani pri presadzovaní alternatívneho kandidáta na predsedu strany. Prirodzene, že viem, že dodnes ma časť členov SDĽ značkuje ako pravicovú političku a robí zodpovednou „za pád SDĽ“. Niektorí o tom zostanú presvedčení až do smrti... Nedokážu sa zamyslieť bez „zášte a hany“ nad faktmi. Pokladáte integráciu SDL do strany SMER za správny krok? - Odpoviem jedným dychom na otázku integrácie SDA, SDSS i SDĽ so Smerom. Správny krok by to bol za jediného predpokladu: ak by sa Smer podarilo transformovať na sociálnodemokratickú stranu. Inak to bude krok späť vo vytváraní politickej scény bežnej pre západné demokracie. Čo je horšie: tvrdo si to odnesie prevažná časť slovenskej spoločnosti, lebo to bude znamenať pokračovanie súčasného vládnutia možno v inom šate. Čo treba zmeniť, čo by sa nemalo zopakovať z minulosti, aby vznikla parlamentne úspešná sociálna demokracia na Slovensku? - Ťažká otázka. Ak „projekt Smer – sociálna demokracia“ neuspeje, bude treba začať odznovu. Bude treba vydať energiu na to, aby dopyt po takejto strane bol lepšie artikulovaný. Dopyt po nej netreba vytvárať, je tu a silnejší ako v r. 1998. Dopyt sa musí stretnúť s ponukou schopnou ho uspokojiť. Možno, že sa táto ponuka začne formovať „zdola“ – a že zárodkom budúcej novej modernej sociálnej demokracie budú rôzne občianske iniciatívy presadzujúce sociálne spravodlivejšiu spoločnosť. Niečo ako domobrana, ktorá bola predchodcom dobre organizovanej armády...
Peter Weiss, bývalý predseda SDĽ SDL je minulosťou. Včera potvrdil jej formálny zánik X zjazd. Aké sú Vaše bezprostredné pocity, respektíve bezprostredná reakcia? - Zobral som to ako fakt. Drámu SDĽ, do ktorej zakladania a budovania som dal najlepšie roky svojho života, som precítil a pretrpel v roku 2001. Založenie SDA bolo logickým dôsledkom toho, že politika a vnútorné pomery v SDĽ prestali byť sociálnodemokratické. Bol to pokus hop alebo trop. Aký celkový prínos vidíte v existencii tejto strany na slovenskej politickej scéne? - Prostredníctvom založenia SDĽ sme previedli státisíce bývalých členov KSS a ich rodinných príslušníkov do demokratických pomerov a vybojovali sme im právo na rovnosť šancí. Pozitívne sme ovplyvnili podobu Ústavy SR i spôsob delenia federácie. Práve SDĽ si vynútila prijať najprv zákon o delení majetku federácie a až potom o delení štátu. Presadením 29. augusta za štátny sviatok sme definitívne pochovali pokusy stavať samostatnú SR na ľudáckej tradícii a na odkaze Tisovho vojnového slovenského štátu. SDĽ prispela k porážke autoritárskeho a klientelistického vládnutia HZDS, SNS a ZRS a k vytvoreniu podmienok na vstup do EÚ a NATO. Jej najsvetlejší okamžik? - Rozhodnutie o opustení komunistickej paradigmy a príklon a prechod k sociálnej demokracii, definitívna zmena názvu strany, ktorá sa uskutočnila 2 týždne skôr, ako spravila podobný krok talianska komunistická strana, akceptovanie SDĽ v Socialistickej internacionále a v Strane európskych socialistov, vstup do vlády širokej koalície, ktorá obnovila a naplnila integračnú šancu Slovenska. Sociálnodemokratický proreformný program v roku 1996 neakceptovala väčšina členstva ani funkcionárov SDĽ. V dôsledku toho v SDĽ zápasilo ľavicovo populistické krídlo, ktoré bojovalo za zachovanie status quo, s krídlom, ktoré si uvedomovalo nevyhnutnosť ponúkať realistický sociálnodemokratický program uskutočňovania reforiem. V strane došlo k deformácii personálnej politiky. Niektorí sa stali volavkami pre voličov, iní sa po ich chrbtoch dostali k štátnym funkciám. Tak sa vytvorila situácia pre odchod najúspešnejšieho lídra z roku 1998 Roberta Fica zo strany. SDĽ napokon dorazili podozrenia z klientelizmu. A opozičný postoj voči vlastnej vláde a vlastným ministrom.
Pociťujete svoj diel osobnej zopovednosti za tento vývoj? - Samozrejme. Bojoval som, koľko som vládal, aby som zvrátil negatívne tendencie, a nikdy som sa nevyhýbal verejne hovoriť ani o vlastných chybách. Viem, že to, čo som v prvej polovici 90-tych rokov presadzoval ako politickú líniu, začalo byť v druhej polovici 90-tych rokov odmietané ako pravicová úchylka. Mnoho členov SDĽ je stále presvedčených, že SDĽ sa stala príliš sociálnodemokratickou a že príliš odišla od komunistickej politiky. Pokladáte integráciu SDĽ do strany Smer za správny krok? - Pokladám to za logický dôsledok neúspechu pokusu vytvoriť z mimoparlamentých ľavicových strán sociálnodemokratický subjekt schopný dostať sa do parlamentu. Tento krok dáva šancu na nový pokus o vybudovanie sociálnej demokracie na Slovensku. Bol by som rád, keby slovenskí voliči prišli k záveru, že Smer sa naozaj stal sociálnodemokratickou stranou. Čo treba zmeniť, čo by sa nemalo zopakovať z minulosti, aby vznikla parlamentne úspešná sociálna demokracia na Slovensku? - Odpoveď na túto otázku by mala dať programová konferencia Smeru na jar budúceho roka, ktorej by mala predchádzať otvorená verejná diskusia za účasti všetkých, ktorí sa integrovali do Smeru. Zhováral sa Martin Muránsky
