Slovensko sa môže poučiť
(Dokončenie z minulého čísla) Päť rozhlasových programov ponúka diferencovanejší výber. V hlavnom programe Ö1 sa na rozdiel od hlavných programov iných verejných rozhlasov spája umenie, predovšetkým vážna hudba, so spravodajstvom a publicistikou. Vďaka záujmu Rakúšanov o informácie aj o hudbu a vďaka premyslenej práci tvorcov dosahuje Ö1 jednu z najvyšších počúvaností medzi európskymi umeleckými rozhlasovými programami. Zvláštnu pozornosť ORF venuje mládeži, vedomé si toho, že včas podchytený poslucháč spravidla ostáva vybranému médiu verný. Ešte v roku 1967, ako druhá po BBC, zriadila mládežnícky programový okruh orientovaný na populárnu hudbu, aj u nás kedysi obľúbené Ö3. Program existuje podnes, vedenie ORF ho však neprispôsobuje momentálne vládnucemu vkusu mládeže. Rešpektujúc jedno zo základných pravidiel mediálnej komunikácie nehýbať vysoko sledovaným programom nechalo Ö3 „zostarnúť“ s jeho vernými a pre nových mladých poslucháčov vytvorilo v roku 1995 programový okruh FM4 s aktuálnou populárnou hudbou, s rozsiahlym zainteresovaním publika na reláciách. ORF udržiava rozsiahle regionálne vysielanie, pričom vie, že práve cezeň možno najpresnejšie reagovať na potreby občana. Tak ako vo všetkých vyspelých krajinách aj v Rakúsku je prirodzeným atribútom sídelného mesta vyššieho územného celku pobočka verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Budovy pre regionálne štúdiá rástli od roku 1967, veľké stavebné, respektíve rekonštrukčné práce sa zavŕšili v roku 1982, keď ORF dokončila novostavbu v Eisenstadte, v poradí už šiestu. K tomu v roku 1998 pribudlo dolnorakúske štúdio v meste St. Pölten, takže dnes každý vyšší územný celok, ako aj hlavné mesto Viedeň, má svoje rozhlasové vysielanie, o ktoré sa stará príslušná pobočka ORF. Televízne regionálne relácie prináša program ORF2. Dokladom uspokojovania potrieb rôznych skupín verejnosti je program Radio 1476 nazvaný podľa frekvencie, na ktorej ho šíri lokalizáciou historický, ale vybavením moderný strednovlnový vysielač Bisamberg. Rádio 1476 slúži rôznym nepolitickým záujmovým skupinám, ktoré chcú prostredníctvom vysielania prehovoriť k poslucháčom. Na tomto programe (ale aj inde v televíznom a rozhlasovom vysielaní) sa nachádzajú relácie pre národnostné menšiny. Mimochodom, dvakrát do týždňa sa tu vysiela aj po slovensky, no v rámci experimentálneho, nie zahraničného vysielania, ktoré má ORF tiež. Objektívnosť, nestrannosť, vyváženosť, rešpektovanie názorovej mnohorakosti sú v ORF základnými princípmi vysielania, stanovenými aj v spomínanom ústavnom zákone z roku 1974. Pre poslanie ORF platí zase vymedzenie pochádzajúce ešte od otca projektu verejných elektronických médií Američana Davida Sarnoffa a uvedené do života britskou BBC: informovať, vzdelávať, zabávať. Zdanlivo akoby sa teda verejný mediálny sektor ničím nelíšil od súkromného. Ale to, čo je pre súkromné médium vecou voľby, je pre verejnoprávnu televíziu a verejnoprávny rozhlas povinnosťou. Navyše ak pri súkromných médiách závisí výber náplne relácií od ich sledovanosti, verejnoprávne musia hľadieť predovšetkým na objektívne potreby divákov a poslucháčov. S tým súvisia zákonom stanovené požiadavky na žánrovú všeobsiahlosť programu, ako aj na jeho vysokú kvalitu. ORF poskytuje širokú škálu správ získavaných z agentúr, výmenou z partnerských organizácií a aj z vlastných zdrojov, okrem iného z premyslene vybudovanej a kvalitnými ľuďmi obsadenej siete zahraničných korešpondentov. Na prácu spravodajcov nadväzuje bohatá publicistika, v ktorej dominujú skúsení komentátori a reportéri. Mená Paul Lendvai, Hugo Portisch alebo Heinz Conrads, ale aj iné dostatočne poznajú naši diváci, prípadne poslucháči. Pokiaľ ide o vzdelávanie zo sarnoffovskej trojice základných smerov vysielania, namieste je hovoriť skôr o kultivácii poslucháča. ORF má síce relácie, v ktorých sa sprostredkúvajú určité poznatky, ale dnes sa zväčša, dokonca aj vo vysielaní pre žiakov, len nepriamo upozorňuje na hodnoty, ktoré je žiaduce osvojiť si. Významné miesto v televíznom, ale ešte viac v rozhlasovom vysielaní ORF so zreteľom na kultivačné zámery prislúcha umeniu. Aj mimo Rakúska si ľudia zvykli na novoročné koncerty viedenských filharmonikov, na priame prenosy z operných predstavení, donedávna po dlhé roky skvele uvádzané Marcelom Prawym, na koncerty vážnej hudby, rozhlasové hry, prevzaté divadelné inscenácie, relácie umeleckej literatúry, kabarety. ORF využíva umeleckú produkciu a súčasne vytvára priestor na sebarealizáciu umelcov, a to nielen profesionálov – príznačné sú amatérske folklórne vystúpenia, lebo aj tie tvoria súčasť umenia. Príkladný postoj nielen k umeniu, ale ku kultúre vôbec ORF poskytla roku 2001. Vtedy ohlásila prevod veľkého počtu stálych spolupracovníkov medzi riadnych zamestnancov, čo zdôvodnila zhoršením ich sociálnych podmienok. Nešlo o nejaké zaopatrovanie, ani o nadbytočný personál – veď ORF s niečo viac ako tromi tisíckami zamestnancov patrí medzi stredne obsadené inštitúcie verejného mediálneho sektora v Európe. (Napríklad televízia a rozhlas v o niečo menšom Dánsku zamestnáva 4 000 ľudí.) Bol to výraz uvedomenia si potreby prispievať k udržiavaniu tvorivej základne národnej kultúry. Podľa zákona ORF musí viesť občanov k „demokratickému spolužitiu“. Ustanovenie malo zvláštny význam v desaťročiach nie príliš vzdialených od vojny a od politického systému spojeného s vojnovými rokmi, ale jeho potreba ostáva, aj keď sa rakúska spoločnosť záťaže tých čias zbavila. Povinnosť sa plní v zmenených podmienkach zmeneným spôsobom. Podpora demokracii, občianskej spoločnosti má rôzne podoby, od spravodajstva o práci parlamentu a vlády, ako aj regionálnych a miestnych orgánov, cez informovanie o občianskych aktivitách, poskytovanie priestoru v spravodajských a najmä publicistických reláciách na uplatňovanie práv občana, na rôzne názory na pomery v spoločnosti, sledovaním činnosti orgánov štátu na všetkých úrovniach. Inou úlohou, ktorú Rakúskemu rozhlasu a televízii, podobne ako iným európskym verejným médiám, stanovil zákon, je podiel na upevňovaní národnej identity. S tým súvisí pestovanie vlastenectva, postoja, ktorý sa aj v Rakúsku niekedy prijíma s rozpakmi. Zrejme preto napríklad rakúsky prezident Heinz Fischer nedávno pri príležitosti štátneho sviatku zdôrazňoval, že vlastenectvo nemá nič spoločné s nacionálnou povýšenosťou a neznášanlivosťou, že je to pozitívna hodnota. Závažnosť uvedených úloh televízie a rozhlasu v rakúskych podmienkach vynikne pri uvedomení si faktu, že ešte pred nejakými dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi sa až 15 % obyvateľov Rakúska stále považovalo za Nemcov. ORF sa pričinila o to, že dnes sa občania alpskej republiky napospol cítia byť príslušníkmi svojbytného rakúskeho národa. ORF nekoná prednášky o národnej identite, o vlastenectve, v tomto duchu robí svoj program. Nevysiela len veľké historické relácie typu známeho Portischovho televízneho cyklu o dejinách Rakúskej republiky, nemá len veľké podujatia k jubileám štátu, relácie o úspechoch rakúskych vedcov, umelcov, športovcov. Nejde len o to, že uvádzanie rakúskej umeleckej literatúry, hudby a publicistiky vo vysielaní je čímsi samozrejmým. (Predpisovať percento domácej tvorby rakúskym televíznym a rozhlasovým tvorcom by bolo rovnako trápne ako upozorňovať dospelého, aby pri stole používal príbor.) Prirodzený podtext vysielania predstavuje mimovoľné vyzdvihovanie rakúskych pozitív. Publicista trebárs predstaví bežný výrobok, ale z jeho príspevku vidno úctu k zručnosti preukázanej rakúskym remeselníkom, reportér vie oceniť aj športovca, ktorý síce nedosiahol na medailu, ale usiloval sa dobre reprezentovať Rakúsko, pri rozhovore s roľníkom (rakúska televízia ho nepremenovala na farmára) mimovoľne vynikne pekný vzťah k rakúskej krajine, moderátor so všetkou vážnosťou pristupuje k ľudovej piesni v jednoduchom podaní nadšeného amatéra. Tieto prístupy neznamenajú zaslepené zvelebovanie, divák či poslucháč sa len vedie k tomu, aby si vážil úctyhodných ľudí a úctyhodné činy. Súbežne má vo vysielaní trvalé miesto kritické slovo, pravda, v súlade s požadovanou objektívnosťou a vyváženosťou. Niečo iné je znevažovanie. Sotva sa napríklad môže stať, žeby sa vo viedenskej televízii spevák z oblasti populárnej hudby pohŕdavo vyjadril o hudobnom folklóre. Niežeby nesmel, ORF je prístupná rôznym názorom. No aj keby si neuvedomoval, že skladba, ktorá z neho dnes urobila celebritu, je podenkou v porovnaní s ľudovou tvorbou, asi chápe, že v atmosfére rešpektu k ľudovému umeniu by sa svojím grobianstvom znemožnil. Pracovníci Kanadskej rozhlasovej a televíznej spoločnosti pred časom vyhlásili, že ich povinnosťou je vidieť svet kanadskými očami, čím pregnantne formulovali poslanie verejnoprávneho elektronického média vôbec. O ORF určite platí, že svet vidí rakúskymi očami. No pod svetom treba rozumieť viac ako zahraničie. Je to aj svet alpskej republiky, s problémami týkajúcimi sa spoločnosti ako celku, aj so záležitosťami drobných ľudí. Pritom rakúskosť vysielania neznamená izolacionizmus a zápecníctvo. Programy, televízne a rozhlasové, sú plné zahraničnej tvorby. Dbá sa najmä na európsku produkciu; ORF sa zúčastňuje na programovej výmene a na rôznych medzinárodných projektoch. Prednostne spolupracuje, pochopiteľne, s médiami krajín hovoriacich po nemecky, spolu s nimi prevádzkuje televízny program 3SAT. Záver osemdesiatych rokov znamenal aj pre rakúsky rozhlas a rakúsku televíziu prevratné zmeny, pravda, iného druhu ako u nás. ORF sa uspôsobovala rýchlemu technickému rozvoju, prebiehala kompjuterizácia, pristúpilo sa k digitalizácii zariadení. Dnes sú obidve viedenské centrá – televízne aj rozhlasové –, ako aj regionálne štúdiá technicky skvele vybavené, ORF svoje televízne programy šíri 1 732 televíznymi a rozhlasovými vysielačmi. (Taký Slovenský rozhlas ich má k dispozícii 83.) Od roku 2001 prebiehajú pokusy s digitálnym vysielaním. Programy ORF možno nájsť na internete – jej stránka je najnavštevovanejšia v Rakúsku. Dôvodom technického prezbrojovania, popri hlavnom zámere lepšie uspokojiť diváka či poslucháča, bola príprava na súkromnú konkurenciu. Susedné krajiny jedna po druhej povoľovali komerčné rozhlasové, neskôr aj televízne stanice, ale Rakúsko dlho odolávalo. Rakúšania chladnokrvne prehliadali ironické poznámky o tom, že už dokonca aj Albánsko má súkromný mediálny sektor. (Bolo by čudné, keby ho nemalo.) V kultúrnych kruhoch existovali protichodné názory. Spomínaný Kurt Bacher sa vyjadril: „Vyčítajú mi, že som proti súkromným médiám. Som na to hrdý.“ Dôležité bolo stanovisko politikov. Slobodná strana sa v roku 1989 pokúsila pomocou petície dosiahnuť povolenie súkromného vysielania. Občania si vypočuli reči o jeho prednostiach – a petíciu nepodpísali. Predstavitelia ostatných strán, hoci sa neraz kvôli ORF sporili, verní tradíciám vyspelej rakúskej politickej kultúry a mysliac na ochranu domáceho mediálneho priestoru, teda aj na záujmy rakúskeho hospodárstva a rakúskej kultúry, v otázke podpory ORF postupovali jednotne a súkromný rozhlas, nehovoriac už o televízii, predbežne neodsúhlasili. Rakúšania sa neponáhľali ani plniť výzvy európskych inštitúcii, aby diverzifikovali mediálnu sféru. V náležite pripravenom Rakúsku súkromné rozhlasové stanice začali v regionálnom rozsahu pracovať až v roku 1998 a prvú licenciu na súkromné televízne vysielanie udelili v roku 2002. Odďaľovanie sa vyplatilo a vypláca. Aspoň zatiaľ. Zachovala sa silná ORF slúžiaca verejnosti, štátnym záujmom, jedna z najdôležitejších kultúrnych ustanovizní krajiny, a zároveň sa rozšírila paleta mediálnej ponuky. Kvalitou tvorby sa neprispôsobuje verejný sektor súkromnému, ale naopak, súkromný sa usiluje (nateraz) o štandard, na ktorý si rakúsky divák a poslucháč zvykol a ktorý mu stále poskytuje ORF. Tá je zase nútená pracovať efektívnejšie, úspornejšie a pružnejšie, teda tak, ako je to prirodzené v komerčných médiách. Zvyšujúce sa náklady na tvorbu, konkurenčný tlak zo strany súkromných médií, rýchle pribúdanie nových informačných zdrojov stupňujú nároky na činnosť ORF. Nebude ľahké obstáť v pritvrdzujúcich sa podmienkach. Výskumný útvar ORF zatiaľ predkladá výsledky výskumov ukazujúcich vysokú sledovanosť vysielania, vedenie a pracovníci z programu sa tešia, ale onedlho aj oni budú zápasiť o diváka a o poslucháča. Taká je skúsenosť. Potom sa ukáže, či ORF ostane výnimočnou kultúrnou inštitúciou, alebo či bude len jednou z mediálnych firiem. Zatiaľ je skratka ORF stále značkou vysokej kvality, jedným zo symbolov alpskej republiky, podobne ako tirolský klobúk, zjazdovka Hahnerkamm či viedenský valčík. Autor je historik
