Reklama
Reklama

Iná podoba Karola Horáka

Peter Gregor v jednej zo svojich hier vytvoril zvláštny typ bezdomovca a pomenoval ho lumpenintelektuál.
Počet zobrazení: 570

Peter Gregor v jednej zo svojich hier vytvoril zvláštny typ bezdomovca a pomenoval ho lumpenintelektuál. Bola to zvláštna smutná paródia spoločnosti a jednotlivca, ktorý sa dostal na jej okraj vlastným i (ne)vlastným pričinením. Obyčajne dramatické diela využívajúce túto problematiku majú sociálne zameranie s pozitívnym, ale aj negatívnym morálnym aspektom. Téma o bezdomovcoch sa zapáčila aj jednému z najznámejších súčasných dramatických autorov Karolovi Horákovi, ktorý ju využil v rozhlasovej hre Hrdza (premiéra – 18. 11. 2004). Jej realizácia pochádza z banskobystrického rozhlasového štúdia. Hru naštudoval režisér Michal Náhlik s hercami M. Kráľom a L. Jaškovou. Dvaja bezdomovci – podľa hlasového stvárnenia mladší ľudia – takmer veselo a bezstarostne prežívajú svoje neradostné sociálne postavenie bezdomovca. Ako je možné, že ľudia bez základných materiálnych podmienok života sú šťastní, nesťažujú sa (sťažovanie sa bolo hlavným výrazovým prostriedkom spomínanej Gregorovej hry Tahiti), milujú sa a... všetko je iba hra? Zo spomienok a reality si vytvárajú obraz vytúženého sveta, kde by sa dobre cítili aj vydedenci. Túto otázku si iste položí radový poslucháč, ak sa nenamáha spájať náznaky, alúzie, torzá v texte i v realizácii. Až potom, keď si zopakuje sentenciu o hrdzi, ktorá vlezie i pod náter a neviditeľne rozožiera plech, všetko rúca, ničí, až keď si vypočuje oznam miestneho rozhlasu o možnom výskyte zvláštnych útvarov na nebi, o prepadávaní sa mesta, lebo pod ním sú banské chodby, o vzostupe teplôt, až potom, keď si spojí s tým všetkým narážky na stav súčasného sveta, až potom dokáže poslucháč pochopiť, o čo autorovi išlo. Metaforický náznak možnej katastrofy oprávňuje autora uvažovať o spôsobe úniku z tohto sveta, kde človeka už nechráni ani majetok, postavenie či moc. Ale ako a kam utekať? I keď v zahlásení Horákovej hry sa redakcia pokúsila o istú interpretáciu, ktorá vylučovala príbeh, ten v hre bol, hoci iba vo fragmentárnej podobe. Bola to autorova tvorivá zručnosť, že na takomto malom priestore dokázal vybudovať existenčnú drámu. Podľa autorovho autentického vyjadrenia hľadal osobitú cestu, ktorou môže byť hra na život, snívanie o živote, náhradný život, vízia budúcnosti. Zapálená tráva v závere hry je definitívnym ukončením kontaktu s dneškom. Oscilácia medzi hranou „realitou“ a víziou tvorí vnútorné napätie, ktoré je kamuflované (v tom dobrom slova zmysle) nadľahčeným výrazom v prejave dvoch mladých ľudí. Pod zaujímavý zážitok sa teda podpísal nielen autor, ale aj realizácia. Opäť sa potvrdilo, že iba symbiózou oboch zložiek možno dosiahnuť príjemne sa počúvajúci a významovo silne zaťažený príbeh, aký bol v Horákovej rozhlasovej hre Hrdza. Autorka je riaditeľka Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie pri UFK v Nitre

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama