Harmónia a disharmónia vianočnej hudby

Peter Bogatyrev roku 1932 publikoval etnografickú štúdiu nazvanú Vianočný stromček na východnom Slovensku. Štúdia skúma vývojovú líniu tohto vianočného zvyku – zvyk vianočného stromčeka vznikol podľa Bogatyreva v mestskom prostredí na základe ľudových zvykov.
Počet zobrazení: 1743
20-godar-m.jpg

Peter Bogatyrev roku 1932 publikoval etnografickú štúdiu nazvanú Vianočný stromček na východnom Slovensku. Štúdia skúma vývojovú líniu tohto vianočného zvyku – zvyk vianočného stromčeka vznikol podľa Bogatyreva v mestskom prostredí na základe ľudových zvykov. V novšej dobe potom zvyk prenikol na vidiek. Vidiecke prostredie mu pritom prideľovalo magickú funkciu, ktorá v meste ustúpila pred estetickou funkciou, no znovu sa spojila so stromčekom pri jeho návrate na dedinu. Rovnaký zvyk teda nadobudol rôzne funkcie, ktoré závisia od jeho vývojovej línie i sociálneho prostredia. Očakávanie bežnej zmeny, zmeny náboženskej funkcie na estetickú, tu sklamalo – vývoj dokumentoval opak. Podobný rozpor prináša naša vianočná hudba či naše ponímanie vianočnej hudby. Vianočná hudba bola nepochybne fixnou a významnou súčasťou európskej cirkevnej liturgie s veľmi dávnou vývojovou líniou. Dedinská societa však neoslavovala vianoce len v kostole, ale vyzdobila ich bohatými zvykmi, v ktorých sa všetky časové médiá umenia spájali do jednotného celku, zahŕňajúceho slovo i hudbu, sujet i reprezentatívnu zložku, k tvorbe ktorej sa pripájali aj vizuálne médiá. Vznikol tak ťažko riešiteľný, no celkom reálny problém, aký bol vzájomný vzťah tejto cirkevnej a ľudovej celebrácie, či išlo o vzájomné partnerstvo, dominanciu jedného prvku a závislosť druhého alebo sa oba rituály vyvíjali celkom nezávisle. Problém komplikuje skutočnosť, že európska liturgia oddávna používa médium písma, kým ľudový rituál formovali postupy orálnej tradície. Najväčší problém pri skúmaní tejto otázky však spôsobila politika. Stalinova iniciatíva ritualizácie komunizmu do podoby nového náboženstva antagonizovala reálnu náboženskú tradíciu a stavala ju do pozície nepriateľa, ktorý bol spočiatku dôsledne likvidovaný, neskôr tabuizovaný a napokon mlčky trpený. Aj československý ideologický variant stalinizmu mal analogický priebeh, i keď jeho dôsledky boli azda menej tragické. Slovenská muzikológia je veľmi mladá disciplína, väčšiu čas svojho života prežila za vlády komunistov, prijímajúc ich axiómy za svoje. A podľa komunistov bolo náboženstvo tmárstvo, ktoré treba vyhubiť zo spoločnosti so všetkými jeho prejavmi. Vianoce však spôsobili obom bojujúcim stranám ťažkú traumu. Prepojenie náboženského prvku s osobným životom bolo vo vianočných sviatkoch natoľko silné, že idea Vianoc sa dala zlikvidovať len s jej nositeľmi, čo by bolo priveľké sústo pre akéhokoľvek diktátora. A tak sa začal masívny proces deletovania náboženských prvkov z vianočných sviatkov – vo vede, v spoločnosti i v škole. Náboženská tradícia sa nevyberane potláčala a v obrovskej miere ju nahradil jej pendant – ľudové zvykoslovie, samozrejme, v scenzurovanej podobe. Ako príklad tu spomeniem ľudovú pieseň Ja som bača veľmi starý. Učebnica Hudobnej výchovy z mojich mladých liet ju uvádzala ako príklad ťažkého života pracujúcich za feudalizmu, strácajúcich pod bičom kapitalistov nádej na budúcnosť (nedožijem do jari). Hádam až o viac ako tridsať rokov neskôr som sa dostal k historickému prameňu, v ktorom sa vyskytuje, k rukopisu Pisne pastoralne Ignáca Drozda z Chrenovca z polovice 19. storočia. Táto pieseň tu má 16 strôf a jej sujet je celkom typický – privítanie narodenia Krista (Ježiško náš utešeni, prijmi, čo ti dávame, hrudu sira a žinčice, zelné sušenice – hovorí 14. strofa). Nie je to teda depresívna ľudová pieseň zo života starého vykorisťovaného baču, ale veselá pastorálna pieseň opisujúca prípravy pastierov na Kristov príchod. Uvedený príklad je použitý ako synekdocha – časť označuje celok. Spomínaný princíp nadobudol monštruózne stelesnenie v práci akadémie vied, kde etnomuzikologická sekcia mala po štyridsať rokov zelenú, kým historické oddelenie sa neustále borilo s ideologickými prekážkami. Tento stav odzrkadľuje aj štruktúra tamojšej knižnice. Kým etnomuzikológia si vyrábala špecialistov na hru na gajdy, hru na cimbale, detské hry atď., atď., historické oddelenie nemohlo špecialistami pokryť ani veľké štýlové epochy, pričom práca s liturgickými pamiatkami bola neustále kontrolovaná a brzdená. Dôsledkom tejto železnej klietky, v ktorej sa pohyboval historický výskum, je aj dnešná hudobná podoba Vianoc, ktorá sa valí zo všetkých médií. Kým etnomuzikológia si vyrobila fundovaných špecialistov aj v oblasti vianočných zvykov na poli hudby (Demo, Krekovičová, Urbancová), historická liturgická hudba slovenských Vianoc do dnešného dňa nevydala tlačou ani tie najzákladnejšie pramene. Dodnes nevyšli zborníky Paulína Bajana, zbierka Nápevy vianočných piesní Andreja Kmeťa, ba ani zborníky Edmunda Paschu. Nahrávaná a mediálne šírená vianočná hudba teda vychádza takmer výlučne z publikovaných etnomuzikologických záznamov, ktoré nadobudli stovky verzií. Postkomunistická doba priniesla jediný rozdiel – prestali sa obchádzať piesne, v ktorých sa vyskytujú biblické postavy či slová, spojené s katolíckou vierou. Spievajú ich všetci – Tublatanka, Edita Gruberová i Peter Dvorský. Historická vianočná hudba nemá svojho špecialistu, jediná monografická práca na túto tému, ktorú napísala Anna Žilková, dodnes nevyšla tlačou. Akýkoľvek predložený obraz vzájomného vzťahu historickej a ľudovej hudby je v tejto súvislosti deformovaný. Ak sa s našou vianočnou hudbou spája predovšetkým predstava prenikania folklóru do cirkevnej hudby (zdravé ľudové prvky v tejto interpretácii oživujú historicky odpísané degenerované médium), zvykne sa dokumentovať používaním štrukturálnych prvkov bourdonu a lydickej kvarty, ktorá sa odvodzuje priamo z vlastností ľudových aerofónov. Praví slovenskí bačovia a honelníci sú podľa tohto obrazu skutočnými tvorcami vianočnej hudby. Nedávno sa mi dostala do ruky Pastorálna symfónia Leopolda Mozarta. Aj táto skladba spred dvestopäťdesiatich rokov, napísaná pre potreby Salzburgu, obsahuje bourdon a lydickú kvartu. Iste by bolo hlúpe myslieť si, že slovenskí bačovia dobyli aj Salzburg a tu dali zopár hodín Mozartovi, či skúmať hypotézu, že fujara sa nejako zatúlala aj do rakúskych Álp, hoci vtedy neexistovala ani na Slovensku. Podobné prvky nájdeme aj v organovom Pastorale Benedetta Storaceho, publikovanom v Benátkach roku 1664. Porovnávanie známeho s neznámym je ešte väčšia hlúposť ako povestné miešanie jabĺk s hruškami. Vďaka nedávnej minulosti historické Vianoce nikoho nezaujímajú. Vianoce sú predovšetkým monštruózny kšeft a týka sa to aj hudobných Vianoc. Folklórne či mediálne šírené nápevy nadobúdajú najrozmanitejšie – sympatické či odporné – podoby a tie sa nás valia po celý december. Ak by sme chceli spoznať skutočné slovenské historické Vianoce, s čistým svedomím by som mohol odporučiť len nahrávku skladby barokového skladateľa Petra Peťka Missa ex G Jesuli Nati, ktorú v interpretácii súboru Musica aeterna vydala dnes už nejestvujúca firma Trevak. Jednotlivé hlasy tu nesú pomenovania postáv z Vergíliových eklog, čo dokumentuje pravdepodobnosť scénickej realizácie, ale najmä upozorňuje na skutočný zdroj pastierskej inšpirácie nielen Petra Peťka, ale aj jeho súčasníka Hugolína Gavloviča. Celkom neuveriteľná je skutočnosť, že dielo existuje aj v televíznej podobe. Jedinečným artefaktom je aj Missa I. pro festis Natalitiis Edmunda Paschu, ktorú kedysi dávno nahrali Venhodovi Pražskí madrigalisti a po nich aj Jaroslav Krček – obe nahrávky sú upravované a monumentalizované, takže ich historicita je skôr operetná ako historická. Tú istú skladbu, uvedenú ako dielo Georgia Zrunka, nahrala roku 1997 Camerata Bratislava pod vedením Jana Rozehnala s väčším rešpektom k dejinám. Nahrávku vydala firma Ebony, v obchode ju však nedostanete, lebo jej šírenie bolo súdne pozastavené vďaka žalobe historika Ladislava Kačica, autora premenovania autora tejto skladby. Gloria z tejto omše sa vyskytuje aj na Vianočnom albume anglického súboru Taverner consort, choir and players, ktorý vydala firma EMI (reedícia Virgin Records). Nahrávka má všetky atribúty vrcholného historicizmu; realizoval ju Andrew Parrott, ktorý je nielen vrcholovou osobnosťou historickej interpretácie, ale aj spolueditorom monumentálnej práce The New Oxford Book of Carols, ktorá zahŕňa historickú i ľudovú hudbu najrozmanitejších regiónov. Okrem Slovenska – keď totiž roku 1987 prišiel do Bratislavy zháňať slovenské pramene, všetky domáce autority práve nemali čas. Najnovšia nahrávka Paschovho–Zrunkovho diela vyšla v Supraphone ako Zrunkovo dielo v interpretácii súboru Hradišťan pod vedením Jiřího Pavlicu. Nahrávka prináša dielo videné folklórnou optikou, čo je síce krásne, ale nie pravdivé. „Is that all?“ Alice timidly asked. „That’s all,“ said Humpty Dumpty. „Good-bye.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984