Rok prelomu

Americký „Time“ určil za osobnosť roka 2004 znovuzvoleného prezidenta G. W. Busha. Mnohí, nielen Európania, nechápavo pokrútili hlavou. Ak sa však prenesieme nad naše subjektívne hodnotiace súdy, výkon, ktorý tento muž uplynulý rok podal, a najmä jeho výsledok, je obdivuhodný. Podobne sa má situácia aj so slovenským uplynulým rokom. Podstatná časť „prelomu“ roku 2004 je totiž tiež zásluhou jedného muža, tiež výkonnej hlavy štátu. Hovoríme, samozrejme, o Mikulášovi Dzurindovi a to, že „prelom“ v tomto kontexte nemá pozitívny náboj, akosi vyplýva z podstaty veci. Petícia a neplatné referendum o predčasných voľbách, napätá situácia v menšinovej koalícii, voľby prezidenta ako fiasko koalície, vstup do NATO a Európskej únie, voľby do Európskeho parlamentu s katastrofálnou účasťou, ešte menej prehľadná situácia v parlamente, zákulisné dohody s nezávislými, naďalej rozhádaná opozícia, tajné aj menej tajné rokovania M. Dzurindu s V. Mečiarom, no a, samozrejme, ďalšie „úspešné“ reformy, Kia a ďalšie strategické investície a neuveriteľné makroekonomické „úspechy“. Takto by mohol vyzerať pohľad na slovenský politický rok 2004 z rýchlika alebo z lietadla. Na pozadí týchto udalostí sa však v uplynulom roku udiali i veci menej viditeľné, ale určujúce povahu a charakter nielen našej politiky, ale spoločnosti ako takej na dlhé roky dopredu. Referendum: neplatné, alebo neúspešné? Témou, ktorá zamestnávala komentátorov a politikov celý prvý štvrťrok, bolo referendum o predčasných voľbách. Cielená ignorácia a spochybňovanie zo strany koalície a väčšiny médií, absolútne nečitateľný alebo až príliš čitateľný postoj HZDS a plné nasadenie jednej opozičnej strany – asi v týchto siločiarach sa celá udalosť odohrala. Akcia opozičného Smeru a odborov politicky ideálne zapadala do stavu vnútorne rozbitej koalície, úspešne sa dostávajúcej do menšinového postavenia. Napriek tomu bolo referendum neplatné. Či bol výsledok približne 36-percentnej účasti fiaskom, alebo pri takej protisile vlastne relatívnym úspechom, to ostane otázkou uhla pohľadu. V každom prípade sa dalo už na vtedajších postojoch koaličných politikov vyčítať, že táto vláda viac ako pravdepodobne vydrží pokope celé volebné obdobie. Voľby prezidenta: dvaja porazení, jeden víťaz Jedným z najväčších politických prekvapení roka boli prezidentské voľby, resp. ich prvé kolo. Ktovie, či to bol slabý kandidát, ideálny diplomat, ktorý hovorí, ale veľa nepovie, len aby nič nepokazil a nikoho neurazil, teda úplne nanič-kandidát, či to bola kampaň a jej voliči uspaní vysokými preferenciami, či to bola príslušnosť k značke SDKÚ alebo k nepopulárnej vláde ako celku alebo či to bola súhra všetkých týchto faktorov, v každom prípade v ružinovskom sídle SDKÚ asi v deň prvého kola príliš veselo nebolo. A tak bol prekvapením prvého kola sociálne cítiaci a národne konajúci (či naopak?) bývalý predseda parlamentu, ktorý sa s podporou Smeru dostal do druhého kola. A zrazu stál v súboji proti svojmu bývalému šéfovi, ktorý sa v tejto fáze ukazoval byť v najlepšej forme svojho života. V bratislavských intelektuálskych krčmách po výsledku prvého kola síce zavládla úvodná depresia, ale napokon väčšina zaťala zuby a volila nohami to najabsolútnejšie menšie zlo. Kým prvé kolo volieb ukázalo, že nič nemusí byť také, ako to na prvý pohľad vyzerá, druhé kolo ukázalo, že nech sa deje čo sa deje, nech je starý v takej alebo onakej forme, aj v roku 2004 je na Slovensku antimečiarizmus stále živý. Znie to kruto, ale výrok, podľa ktorého by proti V. Mečiarovi v druhom kole vyhral aj drevený koník, vôbec nie je len vtipný. Vstup do EÚ, eurovoľby – europolitika na Slovensku? Európska politika hrá aj v krajinách „starej Európy“, čo sa týka atraktívnosti pre ľudí, a teda mediálneho priestoru, takpovediac štvrté či piate husle. Ďaleko v Bruseli, príliš abstraktná, ťažko sa z nej cez médiá robí niečo, čo je o životoch ľudí. Na Slovensku to nie je inak. Celá európska politika tu bola dlhé roky nanajvýš o jednej veľkej mobilizačnej a volebnej bubline, ktorá vo forme vytúženého vstupu do spoločenstva bezpečnosti a prosperity chorobne prekrývala všetko, čo sa pod ňou dialo. Bublina sa vstupom do EÚ (a NATO) prirodzene vyčerpala, ale kto čakal, že teraz na scénu nastúpi tá pravá európska politika, ktorou budeme ako plnohodnotní Európania žiť, musel sa sklamať. Tak ako v západnej Európe aj u nás majú šancu naozaj zarezonovať len tie úplne najsilnejšie témy, ktoré si svojou váhou alebo kontroverznosťou získajú dostatočný mediálny priestor, príklad Turecko. A, navyše, slovenským špecifikom je, že už skoro-monopol na európske témy si tu vlastnou iniciatívou a aktivitou vybojovalo KDH, ktoré ich, ako inak, do diskusie vnáša zo svojho silne ideologického pohľadu. Na čo má plné právo, akurát pre Slovensko je takáto nerovnováha nie príliš zdravá, pretože európskych tém, relevantných aj pre Slovensko, je nepochybne viac než dosť. Je preto skôr výzvou pre ostatné strany, ich euro-lídrov, ale takisto pre médiá, aby pre slovenské euro-témy dokázali vytvoriť silnejší dopyt zo strany ľudí, teda zabaliť ich atraktívnejšie a zrozumiteľnejšie a vytvoriť im dostatočný priestor. Pretože o tom, že sa nás týkajú a budú týkať čím ďalej, tým viac, asi diskutovať nemusíme. Prelomy, a prelomy Vstup SR do EÚ a NATO je nepochybne historickým medzníkom v dejinách mladej Slovenskej republiky. A to platí aj napriek tomu, že si ho všetci v našom každodennom živote až tak veľmi neuvedomujeme. Bol prelomom, keď sa zo Slovenska ako čakateľa a žiaka stal plnohodnotný člen, ktorý sa môže spolupodieľať na tom, ako bude Európa v budúcnosti vyzerať. Presne tak ako každý z ostatných 24 členov, podľa svojej váhy a vplyvu. Uvidíme, do akej miery budeme schopní túto možnosť využiť. Ďalším prelomom roku 2004 je jednoduchý matematický fakt, že jeseňou tohto roku sme sa dostali do druhej polovice tohto volebného obdobia. Teda od jesene ideme takpovediac dole-z-kopca alebo von-z-lesa, teda jednoducho že sme k ďalším veľkým voľbám bližšie ako ďalej. Je to len obyčajný fakt, ktorý však zásadným spôsobom ovplyvňuje pôsobenie aktérov politického súboja, a teda vývoj na politickej scéne. Politické strany sú organizácie sústredené v prvom rade na zisk politickej moci, a tak všetko, ale naozaj všetko, čo od jesene 2004 politické strany a ich predstavitelia spáchali a spáchajú, ich verejné vyhlásenia, ťažiskové témy, útoky na súperov, pozičné hry, testovanie spolupráce, zákulisné dohody, personálne otázky atď. atď. treba hodnotiť z pohľadu prípravy a dosahu na volebný súboj roku 2006. Rok 2004 však priniesol aj menej neutrálne a o to viac problematickejšie prelomy. Týkajú sa, resp. vychádzajú z konkrétnej aktuálnej koalično-opozičnej konštelácie slovenskej politickej scény a ich hlavným aktérom je, ako už bolo spomenuté, muž, ktorý už 6. rok rozhodujúcim spôsobom určuje politický vývoj v tejto krajine. Prelom č. 1. Koalícia sa nachádza v menšinovom postavení, to je všeobecne známe. V takomto stave bola už na začiatku roka, v takom stave je dnes. Formálne sa teda nič nezmenilo. Oproti začiatku roka sa však zásadne zmenil jej vnútorný charakter, jej vnútorná atmosféra. A teraz nehovoríme o dvoch koaličných blokoch SDKÚ-ANO a SMK-KDH. Zásadný rozdiel nastal v tom, že kým prakticky celý prvý polrok B. Bugár a P. Hrušovský premiéra atakovali, často dosť ostrými vyhláseniami, v tom zmysle, že situácia v koalícii je neúnosná, že v takomto stave sa nedá vládnuť, a viac priamo ako nepriamo ho vyzývali na odstúpenie z funkcie, v priebehu roka tieto vyhlásenia prakticky zmizli a dnes si na ne už skoro nikto nespomenie. Kým v prvom polroku bola pre Hrušovského a Bugára situácia zrelá na výmenu premiéra, dnes sú obe strany s kedysi neúnosným stavom plne uzrozumené a stotožnené. V podstate sa nestalo nič iné, len nastúpila tvrdá politická realita. V podstate M. Dzurinda svojich partnerov, ale takisto novinárov a komentátorov presvedčil, či lepšie povedané prinútil akceptovať, že situácia menšinovej slovenskej vlády je vlastne úplne v poriadku a spôsob, akým získava podporu pre svoje návrhy, je úplne štandardný a nespochybniteľný. Samozrejme, že nie je, ale práve v tom tkvie ten prelom. M. Dzurinda dosiahol, že dnes už do stavu, keď podmienky, za ktorých získava pre vládne návrhy podporu bývalých opozičných poslancov, sú absolútne netransparentné a viac ako pochybné, v podstate nikto príliš nerýpe. Všetci si zvykli, držia hubu (pardon) a krok. Základom tohto úspechu M. Dzurindu je taktika, ktorú už úspešne použil v minulosti. V nepriamej spolupráci s konkrétnymi médiami sa mu podarilo všetkých potrebných presvedčiť, že akákoľvek iná alternatíva je horšia ako tá, ktorú predstavuje on. Pre neho samotného vcelku šikovné, pre krajinu, pre jej politický vývoj už menej, v podstate mimoriadne nezdravý a škodlivý trend. Prelom č. 2 je o zopár kategórií závažnejší a aj pre hlavného aktéra nepomerne ťažším sústom. I keď už dnes sa ukazuje, že určite nie nezvládnuteľným. Úplne najzásadnejšia zmena a prelom roku 2004 sa týka otázky dokonalej legitimizácie a akceptácie V. Mečiara a jeho HZDS ako štandardného politického partnera. O kľúčovom osobnom prínose M. Dzurindu pre tento vývoj sa asi baviť nemusíme. Aby sme neboli nekorektní, nemalý podiel na úspechu tohto procesu má aj samotné HZDS a V. Mečiar. Od roku 2002 pôsobí HZDS a V. Mečiar ako viac--ako-konštruktívny opozičný partner koalície. Opozičná rétorika HZDS je nanajvýš slabým odvarom opozičnej delostreľby Smeru. Politicky to príliš prirodzené nie je, neodlišuje to od vládnej moci, neprináša podporu verejnosti, naopak, podpora Smeru dokazuje, že potenciálu na tvrdé opozičné pôsobenie proti vláde je dostatok aj vo volebnom prostredí HZDS. No nič to, podstatné predsa je, že I. Mikloš to nazýva veľmi vecným a konštruktívny prístupom a M. Dzurinda si pochvaľuje pozitívny posun a vývoj v opozícii... A nikoho asi nenapadne, že tým myslí Smer. Faktom teda je, a v tom je ten najzásadnejší prelom, že HZDS v roku 2004 bez akéhokoľvek náznaku či už dištancu, sebareflexie či ospravedlnenia za všetky tie veci, ktoré tu páchalo v rokoch 1994 – 1998, o ktorých sa popísali tony papiera a na ktorých si svoju politickú kariéru vybudovalo viac ako dosť politických elít dneška na čele s súčasným predsedom vlády, sa len obyčajným podkladaním a kooperovaním s vládnou mocou stáva úplne prijateľným politickým partnerom. Inak ako definitívnou bodkou za veľkou ilúziou roku 1998, keď nás všetci presviedčali, že tá slušnejšia a modernejšia časť spoločnosti na čele so svojou politickou elitou sa postavila voči hrubej arogancii moci, a to nielen z politicko-mocenských, ale najmä principiálnych dôvodov, sa tento dnešný vývoj nazvať nedá. V poriadku, sme v politike, žiadne miesto pre citlivé povahy. No nálepku akéhosi morálneho kreditu si aktéri týchto hier na svoje čelo asi už nenalepia. Úplne najpodstatnejšie na tom celom však bude, ako na takúto politiku zareagujú ľudia, voliči. Až na nej budeme vidieť, či žijeme v spoločnosti, kde sa ešte ráta niečo takí ako pevnosť postoja, rovná chrbtica, konzistentnosť a osobná integrita či zmysel pre férovú súťaž, alebo sú to kategórie zrelé akurát do archívu a počíta sa výlučne len výsledný efekt. Nechajme sa prekvapiť, ale nebuďme prehnane naivní. Významnú časť mienkotvornej obce sa už totiž M. Dzurindovi aj s touto hrou presvedčiť podarilo. 2004: dve Slovenská? No a nakoniec, aký bol slovenský rok 2004 pre samotných ľudí? No aký asi? Pre každého iný. Z okna bratislavskej manažérskej kancelárie mohol vyzerať veľmi úspešne. Osobne aj pracovne sa darilo, plat zvýšili z 27 na 32tisíc, dostaval sa dom alebo dozariadil byt kvalitným nábytkom, dvojtýždňová exotická dovolenka urobila svoje, no a každý druhý deň večerné správy na Markíze hovorili o nových a nových ekonomických úspechoch tejto krajiny. Lepšie by to na Slovensku snáď už ani nemohlo byť. Z okna štátnej školy v Snine to už asi vyzeralo podstatne inak. Pracovať v ošarpanej budove školy, s mizerným platom, ktorý pri ďalších a ďalších zvýšeniach cien základných potravín, energií, cestovného alebo na bývanie prestáva pokrývať základné potreby, o kvalitnej dovolenke sa môže akurát snívať a možnosť lepšieho zamestnania v regióne existuje nanajvýš v hlave ministra Kaníka. Takto zle na Slovensku naozaj už dávno nebolo. Presne takýto rozporuplný je pohľad na Slovensko roku 2004. Na jednej strane neprejde deň, aby nám naše vládne médiá, teda Markíza a STV-čka, nehlásili jednu lepšiu ekonomickú novinku za druhou – kurz koruny, rast HDP, chválospevy medzinárodných finančných kruhov, pretlak investorov, závisť susedných krajín atď. atď. – proste už asi len na krok od raja. A na druhej strane rast chudoby, nezamestnanosť zaseknutá na 18 percentách, ďalšie zvýšenia cien základných potravín, energií, cestovného, poistného, diaľničných nálepiek a tak ďalej a tak podobne, v dôsledku čoho sú nie bezvýznamné skupiny spoločnosti v často bezvýchodiskových finančných situáciách. Každá reforma alebo transformácia má svojich „winners“ a „loosers“, to je každému jasné. Problém však nastáva, ak je porazených nepomerne viac ako víťazov. Klasický transformačný model, pri ktorom sa efekty makroekonomických úspechov spoľahlivo rozložia na vrchných poschodiach spoločnosti a zostávajúca masa si ďalej a ďalej uťahuje opasky a perspektíva na jej rozvoj sa stráca v nedohľadne. Takto nejako asi bude vyzerať problém dnešného Slovenska. Ale priznajme, že na manažérskych a iných konferenciách, recepciách, tenisových alebo golfových turnajoch, teda v prostrediach, v ktorých sa politická elita pohybuje nadpriemerne často, sa takáto optika vníma len veľmi ťažko.