EÚ neustupuje Turecku, ale globalizácii
Obyvatelia Európskej únie dostali v piatok vianočný darček. Európska rada sa rozhodla otvoriť vstupné rozhovory s Tureckom. Ortieľ bol vynesený jednohlasne a 450 miliónov občanov EÚ bude vystavených mohutnej presviedčacej kampani. Najneodbytnejšie jej bude vystavená populácia tých štátov, ktoré zverili konečné ratifikačné rozhodnutie do rúk občanov v podobe všeľudových hlasovaní. Slovensko medzi nimi nie je, ale pridá sa k nimi možno jeho sused Rakúsko. Práve jeho kancelár sa vrátil zo summitu EÚ so stiahnutým chvostom. Odchádzal tam s povesťou jedného z najodhodlanejších stúpencov alternatív k plnému členstvu Turecka. Od začiatku bolo jasné, že privilegované partnerstvo nepresadia. Uskromnili sa a do záverečného uznesenia Európskej rady pretláčali poistné klauzuly. Tých nebude nikdy dosť, pretože negociačný maratón potrvá približne desiatku rokov. Európska únia predpokladá uzavretie prístupových rozhovorov až po dohodnutí rozpočtového rámca na obdobie po roku 2014. V priebehu desiatich rokov sa môže v Európe, Turecku, na Blízkom Východe a kdekoľvek na Zemi udiať všeličo. Európska únia musí byť pripravená na všetky eventuality a potrebuje právne mechanizmy na spomalenie, zastavenie i zvrátenie prístupových rokovaní. Obaja aktéri – EÚ i Turecko – sa nachádzajú v pohybe v meniacom sa globálnom prostredí. Ak Turecko nepoľaví v dynamike transformácie svojho hospodárskeho, politického a spoločenského systému, o desať rokov bude úplne inou krajinou. Domáci i zahraniční turkooptimisti pripomínajú, že krajina bieleho polmesiaca bude o desať rokov žiariť ako vzorná sekulárna republika so sústavou zákonov a predpisov zaručujúcich štandardné euronormované občianske a ľudské práva všetkým zložkám vtedy už asi 80-miliónového obyvateľstva. Takýto idylický scenár má na mysli aj Washington, ktorý už niekoľko rokov tlačí na EÚ, aby sa otvorila Turecku. Má tým vraj dokázať, že nie je iba elitným kresťanským klubom, ale multikultúrnym spoločenstvom krajín, v ktorom majú rovnocenné postavenie väčšinoví kresťania i menšinoví moslimovia. Hrozivá a všade dnes traktovaná teória o zrážke civilizácií, o ničivom strete kresťanského a moslimského bloku, sa má potom ukázať ako planá a irelevantná. Pre Spojené štáty má projekt integrácie Turecka do Európskej únie, nech už to prináša akékoľvek riziká, nesmierny význam. Rozhodne väčší, ako si uvedomujú samotní Európania. Západ – a najmä USA – potrebuje dokázať jeden a pol miliarde moslimov na zemeguli, že sa im oplatí prestať váhať s plným zapojením sa do globalizačných procesov. Tie sú viac ako jednovrstvovo ekonomické. Islamské štáty sa už dávno podieľajú na hospodárskej globalizácii. Nie je však previazaná dostatočným zdieľaním filozofických a duchovných hodnôt, pod čím sa v súčasnosti rozumie hodnôt liberálnej demokracie, sekularizmu a individuálnych ľudských slobôd. Po páde železnej opony sa Západu nedostalo veľa príležitostí naučiť sa hladko „predávať“ svoje hodnoty krajinám s inými hodnotovými systémami. Východná Európa bola po implózii socializmu až na niekoľko výnimiek „žíznivá“ po okamžitom osvojení si všetkého západného, nech to stojí, čo to stojí. V arabskom a v širšom ponímaní v moslimskom svete to mal Západ so šírením demokracie neporovnateľne ťažšie. Vlna islamského duchovného obrodenia alebo, ak chceme, islamského fundamentalizmu, sa ako oheň rozšírila po všetkých moslimských krajinách. Mocenské zložky v mnohých z nich síce naďalej pokračovali v spolupráci so Západom pri zavádzaní prvkov modernizácie a demokracie, ale vytrácala sa im podpora zdola. Pre Západ zostala v kľúčovej oblasti Blízkeho Východu svietiť lampička nádeje iba v Turecku, kde sa desaťročia trvajúca sekularizácia obyvateľstva ukázala ako pomerne účinná. Implantovať prozápadné civilizačné zmeny v Iraku, o čo sa tam od vlaňajška pokúša Washington, neprináša vytúžené ovocie. Z Iraku sa demokratická výkladná skriňa arabského a moslimského sveta v najbližšom čase zrejme nestane. Zostáva Turecko. Ako člen NATO už pol storočia presviedča o vernosti spojenectva s USA a Západom. Doterajšiu vojenskú a ekonomickú prepojenosť na úrovni vlády, štátneho aparátu a silových zložiek treba však prehĺbiť, a to rýchlo. O priazeň más jednoduchých Turkov sa uchádzajú islamské buditeľské hnutia a krajine hrozí riziko prehĺbenia trhliny medzi vládnucou mocou a širokými ľudovými vrstvami. Najväčšiu nádej na udržanie Turkov v západnom košiari má ponúknutie im lákadla, ktorému sa nedá odolať. Otvorí sa im brána do Európy. Otázkou zostáva, do akej Európy, lebo hovoríme približne o roku 2015. Globalizáciou hnaný presun výroby zo Západu na Východ bude pokračovať bez ohľadu na politické kroky štátov EÚ. Politický Brusel nie je dirigentom, ale spoluhráčom, ktorý si nemôže dovoliť z hry vypadnúť. Turecko je predurčené koristiť z delokalizácie, tak, ako to dnes robia východoeurópske štáty. Zbohatnúť túžia Východoeurópania i Turci. Keď to dosiahnu, čarovný koberec sa im vyšmykne spod nôh a preletí o kus ďalej. Autor je analytik medzinárodných vzťahov
