Vyrovnanie sa s minulosťou nás robí slobodnými

Zverejnenie zväzkov ŠtB je opäť témou dňa. Aj vďaka vyhláseniu premiéra Dzurindu o proklamatívnom nezáujme o ne v súvislosti s kauzou Hurny. Prečo vyrovnávanie sa s minulosťou? - Každá spoločnosť sa musí vyrovnať so svojou minulosťou, pretože spoločnosť, ktorá sa nedokáže alebo nechce vyrovnať so svojou minulosťou, nie je slobodná.
Počet zobrazení: 1084
4-m.jpg

Ján Krstiteľ Balázs, kňaz a publicista Narodil sa v Košiciach v roku 1966. Pred novembrom 89 bol spoluzakladateľom a redaktorom kresťanského samizdatového časopisu Zrno. V roku 1990 vstúpil do františkánskeho rádu a roku 1996 bol vysvätený za kňaza. V roku 1999 získal na Trnavskej univerzite akademický titul PhDr. v odbore sociálna práca. Je autorom troch kníh. Býva v Bratislave a je šéfredaktorom vydavateľstva Serafín. Zverejnenie zväzkov ŠtB je opäť témou dňa. Aj vďaka vyhláseniu premiéra Dzurindu o proklamatívnom nezáujme o ne v súvislosti s kauzou Hurny. Prečo vyrovnávanie sa s minulosťou? - Každá spoločnosť sa musí vyrovnať so svojou minulosťou, pretože spoločnosť, ktorá sa nedokáže alebo nechce vyrovnať so svojou minulosťou, nie je slobodná. Aj keď to vyrovnanie môže bolieť. Problém je v tom, že vyrovnávanie sa s ŠtB malo byť robené účinnejšie už dávnejšie. Uplynutý čas urobil mnohých ľahostajnými. Na takéto vyrovnávanie sa treba aj nabádať, pretože niektorí môžu povedať, že sa tým nebudú zaoberať. Sme ohrození zabúdaním, čo speje k inteligencii bez dejín, ale, žiaľ, nevnímame to ako ohrozenie. Spoločnosť, ktorá sa vzdá solidárneho spoločenstva s obeťami dejín, nebude slobodná a stane sa ľahostajnou aj voči obetiam súčasných dejín. V teológii hovoríme o nebezpečnej spomienke, ktorá sa však stáva kategóriou záchrany človeka a jeho dejín. Na druhej strane: poctivý pokus vyrovnať sa s minulosťou by však nemal vyústiť do toho, že budeme neprimerane súdiť týchto ľudí. Ľudia, u ktorých sa preukáže, že aktívne participovali na neľudskom režime a na fungovaní nehumánnej mašinérie, by dnes mali dobrovoľne odstúpiť z funkcií. Nech sú v akejkoľvek inštitúcii. Vychádzajúc z pokorného priznania sa k sebe a svojej vlastnej minulosti by mali povedať: prepáčte, odstupujem. Neprimeraným spôsob súdiť? - Nemôžeme ľudí, ktorí boli pešiakmi na veľkej šachovnici, súdiť, ak neodsúdime celý bývalý systém. Mnohí podpísali spoluprácu v dôsledku nejakého fyzického či psychického nátlaku. Lebo ak to vezmeme ako zlyhanie, a toto je očividné zlyhanie, potom musíme tiež povedať: my všetci v našom každodennom živote denno-denne zlyhávame spôsobmi, aké možno nie sú až tak veľmi viditeľné alebo nespôsobujú také tragédie. Ale zlyhávame. Čiže takéto zlyhanie iných nemôže byť dôvodom na moje nadradené správanie sa voči nim. V rámci vyrovnávania sa s minulosťou by malo dôjsť k poctivému odchodu spomínaných ľudí z funkcií. Ako sa cirkev vyrovnala s vlastnou minulosťou počas socializmu? - Najprv pripomeniem, čo povedal pápež, hoci niekomu sa to môže zdať formálne. Som však presvedčený, že to nebolo formálne vyhlásenie, keď vykonal inštitucionálnu sebareflexiu a požiadal o odpustenie za hriechy, ktoré si cirkev z dejín nesie ako svoj tieň. Toto je svedectvo o tom, že žiadna inštitúcia – ani cirkev – sa nesmie báť priznať k temným stránkam svojej minulosti. Priznať ich a povedať svetu – odpusťte, prepáčte. To znamená, že ani cirkev už dnes nie je k vlastným dejinám nekritická. Takáto inštitúcia týmto vyjadruje aj to, že podobným spôsobom už v budúcnosti konať nechce. Na Slovensku by sme mali vidieť tento krok a aplikovať tento spôsob na naše vlastné dejiny. Napríklad aj na dejiny spolupráce organizácie Pacem in terris s komunistickou mocou. Nijaký spôsob vyrovnania však nenastal. A nikto sa ani neospravedlnil, že takéto združenie napriek pápežovmu zákazu ďalej fungovalo. A potom je tu aj otázka zverejnených spisov ŠtB. Pred toto zrkadlo bude postavená aj cirkev. Si známy výrokmi v súvislosti s vraždou Roberta Remiáša. Na druhej strane v Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze ti nie je dovolené verejne vykonávať kňazskú činnosť. Prečo? - Daná otázka je na rozhodnutie iným ľuďom. Teraz to vôbec nechcem komentovať, myslím si však, že podobné spôsoby robia cirkev neslobodnou. Dobre, k téme sloboda. Najprv tu bol mečiarizmus, a tým aj voľby vyhrávajúca hranica medzi dovoleným a nedovoleným v politike. Dnešnou spoluprácou SDKÚ a HZDS v parlamente sú tieto hranice zotreté. Nielen to, počas vlády dzurindovcov nebola ani jedna zásadnejšia kauza vyriešená a ani jeden z procesov nebol dotiahnutý do konca. - Takáto politika sa mi javí ako paradoxná alebo plná paradoxov. Začnem paradoxom očakávania: Očakávania po novembri ’89 vo veľkej miere vychádzali z obrovskej túžby mať konečne slobodu a z eufórie, že sloboda konečne prišla. No dané očakávania boli celkom zákonite emocionálne a priveľké, adekvátne tomu, v akej neslobode sme žili. Preto neboli reálne. Ale práve veľké emócie a nadšenie nám pomohlo prejsť prvé obdobie bez násilia a veľmi slušne. Potom je tu ďalší paradox – sloboda je aj o tom, že si dnes slobodne môžeme voliť komunistov do parlamentu. A my sme predsa chceli slobodné parlamentné voľby. Takýto prejav slobody je však dôkazom, že sme túto slobodu nedokázali zrelým spôsobom naplniť. Tá dnešná politika vyzerá tak, ako vyzerá, práve preto, že mnohí chápu slobodu ako možnosť niečo z nej vyťažiť a mať. A menej ako možnosť naplniť ju hodnotovo zrelým a zodpovedným spôsobom. Keď sa hovorí o existencii nomenklatúrnych kádrov v politike, treba hovoriť o privatizácii, udalosti, ktorú kultúrny Západ nikdy nepoznal. Štátom zavádzaný voľný trh potreboval ľudí s dosahom na podnikový manažment a nové stranícke aparáty. - Vieme, v ktorých rokoch sa privatizácia diala mimoriadne arogantným spôsobom. K moci sa dostali ľudia, ktorí nepotrebovali rešpektovať zákon, lebo sa nemuseli báť postihu. Ale ešte pred tým, než sa dostali k moci, uplatnilo sa varovanie Ericha Fromma, že totiž ľudia aj slobodne prídu a budú si voliť tento typ ľudí a zrieknu sa slobody. Ľudia po toľkých rokoch nezvládli svoj boj za slobodu a sami sa tej slobody zriekli tým, že dali moc ľuďom, ktorí nepotrebovali slobodu, ale potrebovali si naplniť svoje vlastné hmotné túžby. Títo ľudia sa dostali k moci, a tým mali umožnenú absurdnú rabovačku. Program terajšej vlády sľúbil objasniť privatizačné kauzy. V programovom vyhlásení vlády čítame aj to, že vláda si kladie za cieľ preveriť zákonnosť doterajšej privatizácie a uplatňovania verejného záujmu, že uverejní register všetkého privatizovaného majetku, že prehodnotí zákonnosť výhod pre nadobúdateľov majetku, ktoré boli v doterajšej privatizácii uplatňované. Dnes si na internetovej stránke nájdeme zoznam privatizovaných firiem, ale nikto sa z neho nedozvie, kto skutočne privatizoval. Nedozvedeli sme sa ani o ďalších sľubovaných skutočnostiach. Takže táto vláda zatiaľ nesplnila jeden zo svojich základných cieľov v programovom vyhlásení. Myslíš, že existuje vláda, ktorá by to vedela zvládnuť? - Ja nerozmýšľam nad tým, či je nejaká vláda, ktorá by to vedela zvládnuť, ale ak nejaká vláda vyhlási, že to urobí, potom som potešený, že nejaká vláda má tú odvahu robiť to. Ak po rokoch zistím, že to bola hrubá rétorika, tak som na pochybách a som z toho sklamaný. Ministerstvá vnútra a spravodlivosti má v rukách KDH... - KDH hovorí dlhý čas o tom, že politický priestor sa ideovo vyprázdňuje. Má pravdu. KDH je možno jedinou stranou, ktorá roky principiálne a jednoznačne predkladá svoje ideové stanoviská a napĺňa vyprázdňujúci sa priestor, i keď, samozrejme, názory o spôsobe môžu byť rôzne. Druhá vec je, či aj takáto strana, ktorá vychádza z kresťanskej zodpovednosti za naše vlastné dejiny, nie je vo svojom politickom pôsobení príliš uzavretá len do svojich tém. Ale práve v týchto rezortoch, ktoré spomínaš, sa udial za súčasných ministrov pozitívny posun. Politická strana je definovateľná cez riešenie problémov. Ideológia je v demokracii prostriedkom, nie cieľom. Veľa ľudí je sklamaných z tém, ako rabovačky, rôzne kauzy, ktoré neboli riešené. - Nevyriešená je aj vražda Remiáša, únos prezidentovho syna a mnoho iných vecí. O hodnotách nerozhoduje aj spôsob presadzovania hodnôt? Zákaz, príkaz, rozkaz? Takže, ako je to s KDH ? - Preto o tom hovorím. Ideovú stránku považujem za veľmi dôležitú, aby bolo jasné, z čoho strana vychádza, ako zmýšľa a čo patrí medzi jej priority. Druhá vec je, že tá ideová vec je účinná vtedy, ak sa aj realizuje. Pravdou je, že sa realizovali viaceré kľúčové témy kresťanských demokratov. No zdá sa mi, že pri uzavretí sa do svojich tém sú odrezaní od mnohých vecí, ktoré dnešného človeka v súčasnej spoločnosti trápia, a nedostatočne apelujú na ich riešenie. Sú to napríklad aj mnohé sociálne problémy. Na druhej strane stále tvrdím, že za posledné roky sa tu odhalila aspoň časť korupcií, boli rozložené mnohé mafiánske skupiny, za posledné roky sme sa dozvedeli aj o vysokopostavených ľuďoch, ktorí boli korumpovaní. Nijaký predchádzajúci minister, nijaká iná predchádzajúca strana a vláda to nedokázali urobiť. ... aj komunisti sú ideovo orientovaní, čitateľní, uzavretí do seba... sú aj kategorickí... - To, že sú tu aj komunisti, ktorí takisto majú svoje idey, je jedna vec. Iná, že keď niečo povedia, tak sa na tom zasmejeme ako na Markovičovi, pričom obaja to myslia vážne, no u Markoviča vieme, že ide o humor. Idey Kresťanskodemokratického hnutia však na rozdiel od ideí komunistov berieme vážne. Dôkazom toho minimálne je, že o nich vážne diskutujeme. Ak je v rámci rétoriky KDH ľavicový liberál hlavným problémom v spoločnosti, ktorá trpí nedostatkom liberálnej kultúry, a bez liberálnej kultúry nefunguje žiadna demokracia, potom mám s tým problém. - Na Slovensku nemáme typickú liberálnu stranu. A nie som si istý, či na Slovensku máme skutočnú ľavicovú stranu, ľavicových politikov. Čo však rozumieme pod pojmom liberál? Aký liberalizmus máme na mysli? Pôvodný, alebo dnešný „akoby“ liberalizmus? To sa, žiaľ, ani nevysvetľuje ani nerozlišuje. Je tu však aj iný problém: nálepkovanie. Keď niekoho označím opačne, než som vymedzený ja, ešte to nemusí byť zlé, no zväčša sa to končí tým, že to slúži mojim postojom proti nemu. Je omnoho náročnejšie nenálepkovať tých druhých, tvoriť niečo vlastné a tou tvorbou sa presadiť. Ján Sucháň použil metaforu futbalu. Futbal tu nie je pre to, aby sa držiavali pravidlá hry, teda tie všetky normy, zákazy faulovania, trestné kopy a všetko možné. Ony sú tu preto, aby sa hral futbal. Tá hra by mala byť oveľa dôležitejšia ako celý súbor pravidiel, noriem a princípov. To iste platí o vzťahu noriem a života – a to je ten základný problém. Nehrá KDH viac pre pravidlá než pre hru samotnú? - To je dobrá otázka... Kresťanskí demokrati v Európe po vojne hrali hru. Hovorili idey, ktoré boli pre traumatizovanú spoločnosť prijateľné. A tá unavená Európa bola rada, že niekto prišiel s myšlienkou sociálneho hospodárstva, že ponúkol riešenia a dlhé roky sa kresťanským demokratom na Západe darilo. Idey prešli do riešení. Až kým sa spoločnosť nezmenila náhle tak silno, že zoči-voči novej spoločnosti popri obhajovaní svojich tém zrazu stáli odrezaní od sociálnych problémov. A tak sa postupne dostáva k moci ľavica. Čo chýba tuzemskej ľavici? - Chýba im to, aby sa chopili skutočne reálneho riešenia sociálnych problémov. V tejto spoločnosti je množstvo sociálnych problémov a táto sociálna otázka je veľmi slabo riešená. Teraz, keď ľavicu, ktorá v podstate už i tak bola mŕtva, pohltil rétoricko-mocenský politický subjekt, niet veľkej nádeje na riešenie sociálnych problémov. Zaujímavé je, že aj pravicové strany na Západe či v Amerike strácajú na tom, keď sa uzavrú do svojich tém. Akoby sa odsekli, odrezali od sociálnych problém v spoločnosti. Čím rýchlejšie sa vyvíja spoločnosť, tým rýchlejšie sa tvoria aj sociálne problémy. To je problém republikánov v Amerike, to môže byť dôvodom prudkého poklesu popularity kresťanských alebo kresťanskodemokratických strán v západnej Európe. Nie je to aj domáci problém? - Áno. Dnešná politika vo všeobecnosti len málo vníma konkrétne ohrozenia ľudí. Kresťanská politika by sa mala zamyslieť nad tým, či príliš ľahkovážne nevypustila zo svojho obzoru sociálne problémy. A či sociálne problémy a otázky rieši dostatočne vážne a poctivo. Ranokresťanské obce vychádzajúc zo židovského myslenia mali silné sociálne cítenie, ktoré, samozrejme, realizovali v rámci svojich uzavretých možností – starosť o chudobných, vdovy, siroty, chorých, slabých. A nebola to len rétorika, ale šlo o konkrétne riešenia a solidárnu pomoc. Je paradoxné, že cirkev má sociálnu náuku, ktorá sa vytvára, modeluje, už od 19. storočia, no dnes akoby sme si málo uvedomovali, že do kresťanského povedomia patrí veľmi silné sociálne cítenie a sociálna prax. A to aj napriek tomu, že terajší pápež už niekoľko rokov silno zdôrazňuje práve túto oblasť. U nás vykonáva veľké sociálne diela niekoľko nadšencov a skvelých ľudí, ale chýba tu väčšia inštitucionálna prax sociálnej solidarity. Problém je však aj v tom, že v mediálnej dobe to, čo nie je častejšie medializované, akoby ani nebolo. To je jav, ktorý deformuje vedomie spoločnosti i jednotlivcov. Ako vnímaš debatu okolo vstupu Turecka do EÚ? Islam, kresťanstvo... - Dnešný islam je roztrieštený, nemá jednotiacu líniu. I keď revolučný islam má omnoho väčšiu podporu ako kultúrny a politický islamizmus, jeho vojenská sila je hrozivá. K stotožňovaniu extrémizmu s celým islamom dochádza aj preto, že extrémistická menšina je mediálne atraktívna. Extrémistický islam má však podporu zväčša na územiach, kde nie je mier. V islame má aj vojna proti neveriacim svoje pravidlá, medzi ktoré patrí zákaz použiť násilie proti slabým. Aj preto sa umiernení islamskí duchovní mohli dištancovať od útokov na dvojičky. Saudská Arábia, ktorá po víťazstve Izraela roku 1967 politicky inštrumentalizovala islam, je tvrdým spojencom Spojených štátov, no ženy tam nesmú ani šoférovať, nemajú právo voliť, do nemocnice môžu ísť len so súhlasom manžela. Naproti tomu v Iraku majú ženy omnoho väčšie práva. Ak hovoríme o islamskom svete, nezabúdajme, že arabská televízia al-Džazíra je až nadmieru slobodná a pluralitná. To, že islamský svet je dnes rozbitý, roztrieštený, svedčí aj o nutnosti správneho zadefinovania vzťahu islamu a Turecka. Turecko už dlhé roky ukazuje vôľu k demokratickejším, slobodnejším zmenám. Už celé roky je tam garantovaná sloboda volieb. Turecká vládnuca strana AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) je v podstate stranou slobodnou a je naklonená k reformám, čiže po tejto stránke Turecko nie je taká radikálna islamská krajina, ktorá by nejavila nejakú ochotu k zmenám. Otázka je, či náš západný demokratizmus alebo demokratické konštrukcie nechceme nasilu vtesnať do inej, východnej kultúry, čo sa nemusí podariť. Pre Európu je dnes naliehavé ujasniť aj to, aká miera prispôsobenia sa od prisťahovalcov očakáva a aký islam zodpovedá ich predstavám. Ale Turecko predsa len ide do Európy... - To preto, že je nepochybne aj súčasťou Európy. Turecko sa týmto vstupom do Európy môže brániť vstupu radikálneho islamu do krajiny. V každom prípade reformám naklonené Turecko by sa mohlo stať určitým mostom medzi Európou a Východom, i keď niektorí upozorňujú na opačné nebezpečenstvo, že by mohla nastať nová vlna migrácie a západný trh by bol zaplavený prisťahovalcami z Východu. Myslím, že ak Turecko splní všetky podmienky Únie a stane sa jej členom, nemám dôvod proti tomu namietať. Extrémny radikálny islam ide z iných krajín. Prečo je, podľa teba, taký odpor k vôbec takejto možnosti v radoch krajín EÚ? - Myslím, že z dôvodu, že človek počúva práve o strachu z toho revolučného bojového islamu, ktorý je naozaj vážnou hrozbou. Je pravdou, že islam sa zrodil ako náboženstvo meča a politických úspechov. Islam si od 7. storočia podrobil severnú Afriku, Blízky Východ a niektoré časti Európy. V 19. storočí nastal opačný pohyb, keď Západ začal kolonializovať Blízky Východ. Táto civilizačná a historická rivalita v mentalite islamu stále žije. Islamské prebudenie nastalo aj v dôsledku domáceho vývoja ako reakcia na postkoloniálnu moc nacionalistických elít. Aj keď islam v sebe nosí stopy násilia, nemožno ho stotožňovať s teroristickým extrémizmom. Už vôbec nie v prípade Turecka. Keď hovoríme o vzťahu násilia a náboženstva: Sám sa zaoberáš teológiou oslobodenia, ktorá má v sebe aj prvok silného odporu voči spoločenskej nespravodlivosti. Marxizmus patrí k jej inšpirujúcim prameňom. Čo je tvojím motívom na vracanie sa práve k tejto teológii ? - Pre mňa je teológia oslobodenia oslobodzujúcou teológiou, pretože v nej vidím jasne zastúpený princíp solidarity. Ten mi je veľmi blízky. V latinskoamerickej teológii oslobodenia majú pojmy prax a subjekt, dejinnosť a solidarita zásadný význam. Táto teológia, podobne ako európska politická teológia, vzišla z uvedomenia si toho, ako málo načúva utrpeniu človeka. Oba smery vytvárajú vedomie rozchodu teológie s myšlienkou jej politickej nevinnosti. Jeden z lídrov teológie oslobodenia, Gustavo Guttiérrez, hovorí o tejto teológii ako o kritickom uvažovaní o historickej praxi vo svetle Ježišovho slova. V teologickom chápaní oslobodenie obsahuje spoločensko-politickú rovinu, ktorá znamená oslobodenie utláčaných, antropologickú, kde ide o oslobodenie pre ľudskejšiu spoločnosť, a teologickú, ktorá zahŕňa oslobodenie od hriechu ako koreňa každej nespravodlivosti. Tvorcovia a lídri teológie oslobodenia však neustále pripomínali: nepripúšťame možnosť ozbrojenej revolúcie. Nepripustili ani len možnosť bojovať so zbraňou v ruke. Takéto zmeny pre nich nie sú prijateľné. V teológii oslobodenia sú štyri prúdy. Jedným z nich bol prúd revolučný, ktorý však s teológiou nemá nič spoločné, iba sa takpovediac k nej pridružil. Mnohí, žiaľ, stotožnili tento fenomén s celou teológiou oslobodenia, no práve lídri teológie oslobodenia vždy hovorili, že Kristov princíp nenásilia musí platiť aj dnes. Aj preto vychovávali týchto biednych a chudobných k dôstojnosti a k nenásilnému odporu proti bohatým. Viedli ich k tomu, aby sa vedeli zastávať sa svojich práv. Viedli ich takým spôsobom, že z negramotných ľudí sa stávali aktivisti v oblasti ľudských práv. To je obrovská vec, ale nikdy sa to nedialo so zbraňou v ruke. Teológ oslobodenia v sebe skĺbil etickú voľbu, čo znamená, že vychádza z etického rozhorčenia nad hanbou chudoby, politickú, čo znamená, že sa stavia na stranu chudobných, a evanjeliovú, čo znamená, že nachádza hlbšiu motiváciu v evanjeliu, ktoré zdôrazňuje solidaritu s chudobnými. Teda žiaden súvis medzi nimi a marxizmom? - Čo sa týka marxizmu, či chceme, či nie, marxizmus presadil po prvý raz v dejinách analýzu a obraz spoločenskej situácie, kde bol vzťah vrstvy bohatých a vrstvy chudobných základným problémom. Už Marx pripomenul, že mravná prax nie je spoločensky nevinná a politicky neutrálna. V tomto zmysle aj teológia oslobodenia popri vlastnej analýze dejinnej a spoločenskej situácie používa pojmy marxistickej analýzy, ale, ako oni zdôrazňujú, idú ponad tieto pojmy. Tieto pojmy sú pre nich analytickými prostriedkami na vyjadrenie spoločenskej situácie. Nikdy neprebrali s nimi aj ideológiu revolučnej zmeny, ktorá sa na tieto pojmy v Európe potom nabalila. Teológia oslobodenia používa spoločensko-analytické sprostredkovanie a biblické texty interpretuje v kontexte danej politickej a spoločenskej situácie. A, naopak, túto situáciu reflektuje vo svetle Biblie a Kristovho slova. Je to teológia, ktorá novým spôsobom formuluje aj verejné hodnoty, a tým aj teologické súvislosti vo vzťahu k spoločnosti novým spôsobom, podobne ako Metzova politická teológia v Európe. Ako sa teológia oslobodenia vyrovnáva s dnešnými podobami nespravodlivosti? - Teológ oslobodenia vychádza z etického pohoršenia sa nad situáciou nespravodlivosti. Aj v Európe musíme hovoriť o nespravodlivých štruktúrach, o sociálnych problémoch, o tom, ako ich riešiť. Opäť musíme hovoriť o oslobodení sa nielen od hriechu, ale aj od hriešnych štruktúr a hriešnych spôsobov vykonávania moci, ktoré ho motivujú. Ide o to, akým spôsobom sa postaviť voči nespravodlivým spôsobom uplatňovania moci a tak ďalej. To je teológia tu a teraz v našich podmienkach – tvárou v tvár nespravodlivosti a tvárou v tvár aj obetiam dejín. Nemôžeme hovoriť o Bohu chrbtom k obetiam dejín. Mohol by si tú nespravodlivosť rozmeniť na drobné? Ktoré sú tie hlavné problémy, ktoré vytvárajú nespravodlivosť? - Nespravodlivosť je spôsob uskutočnenia privatizácie. Nespravodlivosťou je, že niektorí ľudia žijú od výplaty po výplatu a naozaj si nemôžu dovoliť okrem nutných vecí takmer nič. No ľudia, ktorí boli v podobnej hmotnej situácii, sa zo dňa na deň stali boháčmi, milionármi a situáciu bežného človeka jednoducho ignorujú. Nespravodlivosťou je, že učitelia mali donedávna smiešne nízke platy. Toto sú len niektoré z tých nespravodlivostí, ktoré tu sú. Kto to má riešiť? Štát, občianska spoločnosť? - Od toho je politika, aby to zvládla. Ak to nezvláda, tak tu je občianska spoločnosť, aby vytvárala tlak, v ktorého dôsledku sa veci budú riešiť, aby sama napomáhala riešenia a aby cez svoje súčasti prispievala k zlepšeniu situácie. Problémom je tiež, že voči tejto vláde, ktorá nech je, aká je, ale je, žiadna iná alternatíva neexistuje. To je možno niečo, čo si možno uvedomuje aj sama vláda a možno aj z toho ťaží. Takto poviem – alternatíva voči domácej politike existuje, naozaj je tu na výber. Len netreba veci zjednodušiť do pozície „reformná/ antireformná politika“. Porovnajme len, čo robí poľská, maďarská, česká vláda a čo robí tá naša. Tam je takisto proreformná politika, záleží však na tom, či je viac v prospech alebo neprospech občana. Sú to aj podľa posledných výsledkov štúdie z Pisy vzdelanejšie, dokonca výrazne lepšie vzdelanejšie spoločnosti ako tá naša. Prečo kvalita vzdelania na Slovensku zaostáva? - V školstve bola a možno ešte aj je vysoká miera korupcie. A tá priniesla aj svoje dôsledky. Avšak dnes už mnohí odchádzajú študovať do zahraničia a to je prísľub do budúcnosti. Aj čo sa týka úrovne teologických fakúlt na Slovensku, je to odraz toho, čím všetkým prechádza táto celá spoločnosť. Pozitívne vidím to, že pomerne veľa kňazov chodí študovať na Západ a prichádza naspäť s kvalitným teologickým vzdelaním. Postupne ich aj čoraz viac učí na teologických fakultách, takže perspektíva skvalitňovania štúdia tu je. Do revolúcie tí, ktorí učili na teologických fakultách, nemali možnosť kontaktu s teologickým vývojom vo svete ani s teologickým myslením, ktoré sa v zahraničí už dávno etablovalo. Myslíš, že na teologických fakultách učia najkvalitnejší ľudia? - Zdržím sa odpovede, môžem? Ale určite sa na fakultách nachádzajú aj kvalitní učitelia. Progres alebo tú perspektívu vidím práve v tom, že mnohí odchádzajú študovať na Západ, nachádzajú tam solídne teologické vzdelanie, prídu naspäť a svoje poznatky a svoje vedomosti odovzdávajú ďalej. Pozitívny vývoj by mohlo napomôcť aj ďalšie domáce vzdelávanie či aj samovzdelávanie kňazov, teológov. Osobitnou otázkou je, že tu existuje niekoľko teológov, ktorí sú skutočne fundovaní a teologicky, intelektuálne na veľmi vysokej úrovni, vedia hovoriť kvalitnou teologickou rečou, orientujú sa v súčasných teologických smeroch a vedia komunikovať aj so spoločnosťou. Ale zrejme nie sú akceptovateľní pre teologické akademické prostredie. Škoda. Prečo? - To je otázka pre iných. Dobre, na inom mieste si hovoril o závisti a mamonárstve ako spoločenských témach tu na Slovensku a s nimi spätým nedostatkom vyprofilovaných osobností. Odkiaľ sa to tu berie? - Neviem. Mnohí hovoria, že to je typicky slovenská mentalita. Jednoducho konštatujú, že to tu je. Prečo je to tak? Prečo...? Možno tým, že tu prežívame zväčša ľudovejšie prostredie. V zmysle vidieckejšie. Prostredie, ktoré nemá rado, keď niekto vytŕča z radu. Napokon, ani intelektuálne prostredie nie je vždy rado, keď niekto vytŕča z radu. No modelom a vzorom sa stávajú ľudia, ktorí akýmsi spôsobnom vytŕčajú z radu. Pozitívne, samozrejme. Tie vzory tu máme, len nie sú vyzdvihnuté tak, aby sa z nich stal nejaký model. Nemáme radi, keď nás proste zatieňujú. Je homosexualita hriech? - Rozlišujme homosexualitu ako dispozíciu alebo orientáciu a prejavy, ktoré nie sú morálne. Hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božích príkazov. Čo pre teba znamenajú Vianoce? - Vianoce vnímam ako vstup Boha do našich krehkých dejín, ako solidaritu Boha s človekom, čo je nový rozmer a nová perspektíva dejín. Nie je však možné v príbehu narodenia Ježiša Krista hovoriť chrbtom k tomu, čo je v tomto príbehu. Je to príbeh narodenia, následne nasleduje masaker ako spôsob konania krutovládcu a následne emigrácia. V tomto masakri sú skoncentrované dejiny pracovných táborov, dejiny násilia, dejiny útokov proti nevinným a výkrikov nevinne trpiacich. V emigrácii svätej rodiny sú prítomné osobné dejiny a príbehy všetkých, ktorí v dôsledku neľudského režimu v ich krajine museli opustiť svoju krajinu a vykročiť v ústrety neznámemu, sú v nich koncentrovaní všetci emigranti celých ľudských dejín. Hovoriť o Božom narodení bez týchto súvislostí je pre mňa veľmi povrchné a ľahkovážne. Nie je to lacný idylický obraz, ale obraz ľudskej solidarity Boha s človekom a nová vízia dejín. S hosťom SLOVA sa zhovárajú Martin Muránsky a Jozef Kovalčík

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984